Pápež a zoznam bludov našej doby

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Pápež a zoznam bludov našej doby

Skutočná katolícka viera nepodlieha nikdy kompromisom dohodnutým podľa aktuálnych želaní nositeľov akejkoľvek moci z pozemského sveta. Všetky kompromisy tohto druhu by predstavovali nebezpečné blúdenie, a zradu zvereného pokladu katolíckej viery. Spoločnosť a Cirkev sa vnútorne rozvracajú a mravne rozkladajú najmä vtedy, ak je dovolené zbúrať hranice medzi pravdou a bludom. Pastieri Cirkvi musia strážiť tieto dôležité hranice, a chrániť svoje zverené stádo pred vlkmi, ktorí šíria bludné názory ohrozujúce smerovanie človeka k jeho Spasiteľovi. Zodpovední pastieri Cirkvi predvídali nebezpečenstvá hroziace spoločnosti a Cirkvi našej doby v dôsledku prijatia bludných názorov. Korene tejto nákazy vznikali v prostredí neprimeraného zvýrazňovania postavenia človeka a znižovania postavenia Boha a jeho Cirkvi. V dôsledku rafinovanej vzbury človeka proti Bohu a proti jeho Cirkvi došlo k revolučnému prevratu v nazeraní na význam Boha a jeho Cirkvi vo vzťahu k spoločnosti a k štátu. Zhrnutie týchto škodlivých názorov možno považovať za užitočné najmä v súčasnej dobe, zasiahnutej nákazou bludov, resp. omylov, rozvracajúcich spoločnosť, štát a katolícku vieru.

Quanta cura - encyklika proti bludom našej doby

Pápež Pius IX., vlastným menom Giovanni Maria Mastai Ferretti, (1792 - 1878), zvolal Prvý vatikánsky koncil, (1869 - 1870), na ktorom bola potvrdená neomylnosť pápežov vo veciach viery a mravov za stanovených podmienok. Tento pápež vyhlásil vieroučnú pravdu Cirkvi ako dogmu o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, a to bulou Ineffabilis Deus, zo dňa 8. decembra 1854. Panna Mária potvrdila túto pravdu prostredníctvom svojich zjavení aj dievčaťu Márii Bernarde Soubirous, (známej ako Bernadeta Soubirousová), ku ktorým došlo vo Francúzsku v meste Lurdy, pri jaskyni Massabielle, v roku 1858. Panna Mária sa predstavila v priebehu týchto zjavení ako „Nepoškvrnené počatie“, čím potvrdila učenie Cirkvi o tom, že Panna Mária bola uchránená od dedičného hriechu už od počatia v tele svojej matky.

Pápež Pius IX. reagoval na hlavné bludné názory zasahujúce spoločnosť a Cirkev vo svojej encyklike Quanta cura, zo dňa 8. decembra 1864. Prílohou tejto encykliky je Syllabus errorum, t. j. sylabus, resp. zoznam, 80. hlavných bludov, resp. omylov, škodiacich spoločnosti a Cirkvi. (1).

Pápež svätý Pius X. zanechal svetu encykliku Pascendi Dominici gregis, zo dňa 8. septembra 1907, týkajúcu sa bludov modernizmu.

Nasledujúci text je zameraný na stručné zhrnutie myšlienok, ktoré pápež Pius IX. formuloval v encyklike proti bludom našej doby.

Starostlivosť pápežov o zverené stádo a rozmnoženie bludov

Pápež Pius IX. vo svojej encyklike Quanta cura poukazuje na plnenie povinností pápežov v úrade zverenom zo strany Ježiša Krista apoštolovi Petrovi a jeho nástupcom, ktoré spočívajú v horlivom kŕmení a napájaní zvereného stáda slovom viery a spasiteľným učením, a vo vzďaľovaní tohto stáda od jedovatých pastvín.

Starostliví pastieri Cirkvi odkrývali Božie zákony a zavrhovali bludy proti Bohu, Božej viere, učeniu Katolíckej cirkvi, mravnosti, počestnosti a večnej spáse ľudského pokolenia. Pápeži museli stáť proti zámerom bezbožných ľudí, ktorí chceli vyvrátiť základy katolíckeho náboženstva a občianskej spoločnosti, a ktorí chceli odtrhnúť ľudí od pravej disciplíny, mravov a Cirkvi, prostredníctvom bludných názorov.

Pápež Pius IX. konštatuje, že zistil s veľkou bolesťou v srdci, že veľká búrka zlých výmyslov sa valí na kresťanský ľud z množstva bludov, a podobne ako jeho predchodcovia, zavrhuje hlavné bludy tohto veľmi smutného veku. Tieto príšerné bludy a výmysly panujú v dnešných časoch, a spôsobujú veľkú škodu dušiam a ľudskej spoločnosti, odporujú Katolíckej cirkvi a jej spasiteľnému učeniu, Božej spravodlivosti, a prirodzenému právu a zákonu.

Vzbura proti Cirkvi a ohrozenie spásy

Rozhodujúcim zámerom týchto výmyslov je odstrániť spasiteľnú službu, ktorú má vykonávať Katolícka cirkev podľa rozkazu svojho Božského pôvodcu až do konca sveta, v prospech jednotlivých ľudí a celej spoločnosti. Ďalším zámerom je zničenie spolupráce a dôvery medzi duchovnou mocou a svetskou mocou.

Podľa absurdnej zásady naturalizmu sa presadzujú postoje založené na konštatovaní, že všeobecné blaho spoločnosti si vyžaduje spravovanie spoločnosti bez zreteľa na náboženstvo, alebo bez rozlišovania pravého náboženstva od nepravého náboženstva. Súčasne sa tvrdí v rozpore s učením Svätého písma a Svätých otcov, že verejné blaho je najlepšie zaistené tam, kde verejná moc nemá povinnosť trestať rušiteľov katolíckeho náboženstva, len ak to žiada verejný poriadok.

Tieto bludné idey o spoločenskej vláde prinášajú ďalšie bludné výmysly, ktoré sú zhubné pre Katolícku cirkev a pre spásu duší, a ktoré pápež Gregor XVI. nazval pominutím zmyslov. Príkladom týchto bludov je tvrdenie, že sloboda svedomia a náboženská sloboda je prirodzeným právom každého človeka, a že by malo byť vyhlásené zákonom, že občania majú právo verejne vyjadrovať a vysvetľovať svoje všelijaké myšlienky verbálne, tlačou, alebo iným spôsobom, bez akéhokoľvek  obmedzovania duchovnou autoritou a svetskou mocou. Tento prístup podporuje nekontrolovane bezbrehú slobodu k záhube, keďže pod zámienkou nekončiacich sa sporov vo veci presvedčenia budú presadzované postoje rúhajúce sa Bohu a Božej pravde, hoci čistá viera a kresťanská múdrosť nás varuje a učí, aby sme sa vyhýbali týmto škodlivým rozmarom a márnivostiam.  

Zničujúce dôsledky bludov na spoločnosť

V prípade odstránenia náboženstva z občianskej spoločnosti, a v prípade zavrhnutia Božieho zjavenia a autority Božieho učenia, stráca sa pojem spravodlivosti a ľudského práva, a na miesto skutočne pravej spravodlivosti a zákonného práva nastupuje hmotné násilie.

Niektorí ľudia následne prevolávajú, že akási vôľa národa zriaďuje zvrchovaný zákon, ktorý nie je obmedzený Božským právom a ani svetským právom, a verejná mienka, resp. anarchistická svojvôľa ulice, má byť rozhodujúca, čím svojvôľa dokonaných udalostí nadobúda právnu platnosť podľa politického poriadku. Takáto spoločnosť, zbavená väzieb náboženstva a pravej spravodlivosti, nemôže mať iný cieľ, než hromadenie pozemských hmotných statkov a riadenie sa pravidlami neskrotnej túžby srdca po rozkošiach a výhodách, ktorých je otrokom. Takíto ľudia často prenasledujú rehoľné spoločnosti, a popierajú právo týchto spoločností na existenciu, súhlasiac pri tom s myšlienkami heretikov, a taktiež presadzujú zrušenie zákonov zakazujúcich prácu v určitých dňoch z dôvodu pocty Bohu, s cieľom prospieť efektívnosti národného hospodárstva.

Zmienení ľudia chcú okrem odstránenia náboženstva z verejného života aj odstránenie náboženstva z rodín a z domácností. Presadzujú a učia zhubný komunizmus a socializmus, a tvrdia, že ľudská domácnosť a každá rodina má základ svojej existencie výlučne v svetskom občianskom a rodinnom práve, a že práva rodičov na starostlivosť, výchovu, a vyučovanie vlastných detí, sú odvodené výlučne zo svetského práva. Týmto spôsobom chcú vylúčiť pôsobenie spasiteľného učenia Katolíckej cirkvi pri výchove a vyučovaní mládeže, aby nakazili mladých ľudí zhubnými bludmi a nemravnými neresťami.

Ďalším zámerom týchto ľudí je zvrchovanú autoritu Cirkvi udelenej od Ježiša Krista podrobovať ľubovôli svetskej vlády. Tvrdia pri tom, že výnosy a ustanovenia pápežov Cirkvi vo veciach náboženstva a Cirkvi nezaväzujú veriacich vo svedomí, ak by neboli výslovne schválené svetskou vrchnosťou, resp. že svetská moc má akési „právo veta“ vo veci pápežských apoštolských konštitúcií zakazujúcich členom Katolíckej cirkvi tajné slobodomurárske spoločnosti. Súčasne vyhlasujú, že Cirkev nesmie zaväzovať veriacich vo svedomí v oblasti užívania časných vecí, a že vlastnícke právo k cirkevným statkom má byť vo výlučnej kompetencii svetskej vrchnosti. Následne spochybňujú kliatby vyhlásené všeobecným Tridentským koncilom a pápežmi Cirkvi na tých, ktorí napadli právo a majetok Cirkvi, a taktiež spochybňujú aj rozdielnosť a nezávislosť svetskej moci od cirkevnej moci. Ľudia neznášajúci zdravé učenie rozširujú bludný názor, že zisteniam a výnosom Apoštolského stolca sa smie odoprieť súhlas a poslušnosť, pokiaľ sa nedotýkajú dogiem o viere a mravoch.

Pápež Pius IX. a odsúdenie bludov

Pápež Pius IX. konštatuje, že musel pozdvihnúť svoj hlas so zreteľom na veľkú zodpovednosť svojho úradu za najsvätejšie náboženstvo, zdravé učenie a spásu duší, v súvislosti s existenciou veľkej zvrátenosti zmienených bludov. Výslovne uvádza: „Preto všetky tieto a jednotlivé falošné výmysly a učenie v tomto liste zvlášť zmienené Svojou Apoštolskou mocou odmietame, zavrhujeme a odsudzujeme, prikazujúc, aby všetky deti Katolíckej cirkvi pokladali tieto výmysly a učenie za odmietnuté, zavrhnuté a odsúdené naveky.“.

Pápež Pius IX. povzbudzuje biskupov, aby zverených veriacich chránili pred jedovatými bylinami, ktoré nie sú vypestované Ježišom Kristom, pretože nie sú zasadené Bohom Otcom. Veriacim je potrebné pripomínať, že pravé blaho pramení zo vznešeného katolíckeho náboženstva a z jeho učenia, a zo života podľa neho.

Kráľovstvá majú svoje trvanie na základe katolíckej viery, t. j. tvrdenie, že slobodná vôľa, s ktorou sme sa zrodili, je postačujúca, takže by nebolo nič iné, o čo by sme prosili Boha, zriekajúc sa jeho moci, je bludné tvrdenie. Svetská moc je daná nie len na správu sveta, ale aj na ochranu Cirkvi, a panujúcim vladárom slúži na prospech a k väčšej sláve, ak doprajú Cirkvi užívať vlastné predpisy, a nekladú im prekážky. Vlastným záujmom vladárov je prospešné, aby v oblasti výlučne Božích záležitostí podriadili svoju svetskú vladársku vôľu kňazstvu Ježiša Krista podľa Božej vôle, resp. aby sa snažili úprimne tak konať.

Vo veľkých ťažkostiach Cirkvi a svetskej spoločnosti, sprevádzaných sprisahaním protivníkov katolíckej veci, v hroznej zmesi bludov, je potrebné pristúpiť k trónu milosti s nádejou, aby bolo možné nájsť milosrdenstvo a dostať milosť príhodnej pomoci. Je potrebné prosiť Otca svetiel o milosrdenstvo, a utiekať sa k Pánu Ježišovi Kristovi, aby pritiahol všetko k sebe väzbou svojej lásky. Bohu sú príjemnejšie prosby veriacich, ktorí k Nemu pristupujú s čistou dušou, a preto je potrebné využiť nebeské poklady Cirkvi pre veriacich, aby sa mohli očistiť od škvŕn svojich hriechov prostredníctvom sviatosti pokánia, aby mohli vylievať Bohu svoje prosby, a nachádzať jeho milosť a milosrdenstvo. Nepoškvrnená a Najsvätejšia Božia Matka, Panna Mária, premáha všetky bludy po celom svete, a preto v záujme vyslyšania modlitieb zo strany Boha je vyvoliť si Pannu Máriu za našu orodovnicu pred Ním. V tomto zmysle je vhodné žiadať o príhovor aj apoštolov Petra a Pavla, ktorí sa stali spoločníkmi Božími v jeho sláve, a starajú sa o našu spásu.

Syllabus errorum - zoznam bludov našej doby

Pápež Pius IX. uvádza v prílohe encykliky Quanta cura, v dokumente Syllabus errorum, zoznam jednotlivých 80. najzávažnejších  bludov, resp. omylov, našej doby, ktorý je rozčlenený do 10. skupín. Nasledujúci text obsahuje zmienený zoznam.

1. Panteizmus, naturalizmus a absolútny racionalizmus

1. Neexistuje žiadna najvyššia, najmúdrejšia a najprozreteľnejšia božská bytosť, odlišná od tohto sveta, t. j. Boh je to isté, čo príroda a podlieha zmenám, uskutočňuje sa však v človeku a vo svete, pretože všetko je bohom a zdieľa najvlastnejšiu božiu podstatu, Boh a svet sú jedno a to isté, a teda aj duch a hmota, nutnosť a sloboda, pravda a klam, dobro a zlo, spravodlivé a nespravodlivé, sú jedno a to isté.

2. Je potrebné poprieť všetko Božie pôsobenie na ľudí a na svet.

3. Ľudský rozum je jediným rozhodujúcim kritériom pravdy a nepravdy, dobra a zla, bez akéhokoľvek zreteľa na Boha, sám sebe je zákonom, a postačuje svojimi prirodzenými silami k tomu, aby zabezpečil dobro ľudí a národov.

4. Všetky náboženské pravdy majú svoj pôvod vo vrodenej sile ľudského rozumu, rozum je základnou normou, ktorou človek môže a má dospieť k poznaniu všetkých právd akéhokoľvek druhu.

5. Božie zjavenie je nedokonalé, a je podrobené stálemu a neobmedzenému pokroku, ktorý sa má zhodovať s vývojom ľudského rozumu.

6. Kresťanská viera odporuje ľudskému rozumu, a Božie zjavenie nie len neprospieva, ale aj škodí zdokonaleniu človeka.

7. Proroctvá a zázraky uvedené v Svätom písme, sú len básnické výmysly, a tajomstvá kresťanskej viery sú súhrnom filozofického bádania, v knihách oboch Zákonov sú obsiahnuté mýtické výmysly, a aj Ježiš Kristus je len mýtickým výmyslom.

2. Racionalizmus umiernený

8. Keďže ľudský rozum je postavený na jednu rovinu s náboženstvom, s teologickými vedami sa má zaobchádzať rovnako, ako s filozofickými vedami.

9. Všetky dogmy kresťanského náboženstva bez rozdielu sú predmetom prirodzenej vedy, teda filozofie, a ľudský rozum, ak je historicky vzdelaný, môže dospieť zo svojich prirodzených síl a zásad k skutočnému poznaniu o všetkých skrytých dogmách, ak tieto dogmy boli predložené ľudskému rozumu ako predmet.

10. Pretože filozof je niečo iné, než filozofia, filozof má právo a povinnosť podriadiť sa každej autorite, ktorú sám uznal za pravú, filozofia sa nemôže a nesmie podrobovať akejkoľvek autorite.

11. Cirkev nie len, že nesmie nikdy stíhať filozofiu, ale musí strpieť bludy filozofie, a musí ju ponechať, aby sa sama napravila.

12. Výnosy Apoštolského stolca a Rímskych kongregácií prekážajú slobodnému pokroku vedy.

13. Metóda a princípy, podľa ktorých starí scholastickí učitelia vybudovali posvätnú teológiu, nezhodujú sa nijako s potrebami našej doby a s pokrokom vied.

14. Filozofia sa má pestovať bez akéhokoľvek zreteľa na nadprirodzené zjavenie.

3. Indiferentizmus, latitudinarizmus

15. Každý človek môže prijať a vyznávať to náboženstvo, ktoré uzná za pravé a pravdivé vo svojom rozume.

16. Ľudia môžu nájsť cestu večnej spásy a dôjsť do večnej blaženosti vyznávaním ktoréhokoľvek náboženstva.

17. Môžeme mať aspoň dobrú nádej na večnú spásu všetkých ľudí, ktorí nežijú v pravej Kristovej Cirkvi.

18. Protestantizmus nie je nič iné, než odlišná forma jedného a toho istého pravého kresťanského náboženstva, v ktorom je možné páčiť sa Bohu rovnako, ako v Katolíckej cirkvi.

4. Socializmus, komunizmus, tajné spolky, biblické spolky, kléroliberálne spolky

Tieto bludy sú zavrhnuté prostredníctvom dokumentov Cirkvi, ktorými sú encyklika Qui pluribus, zo dňa 9. novembra 1846, alokúcia Quibus quantisque, zo dňa 20. apríla 1849, encyklika Nostis et nobiscum, zo dňa 8. decembra 1849, alokúcia Singulari quadam, zo dňa 9. decembra 1854, encyklika Quanto conficiamur moerore, zo dňa 10. augusta 1863.

5. Bludy o Cirkvi a jej právach

19. Cirkev nie je spoločnosťou pravou a dokonalou, ktorá by bola celkom slobodná, a nemá svoje vlastné a stále práva, ktoré jej boli zverené Božským zakladateľom, ale svetskej moci patrí stanoviť, ktoré práva patria Cirkvi, a medze, v ktorých Cirkev môže vykonávať tieto práva.

20. Cirkevná vrchnosť nesmie vykonávať svoju úradnú moc bez povolenia a bez súhlasu svetskej moci.

21. Cirkev nemá moc stanoviť dogmaticky, že náboženstvo Katolíckej cirkvi je jediné pravé náboženstvo.

22. Povinnosť, ktorou sú viazaní katolícki učitelia a katolícki spisovatelia, sa obmedzuje len na veci, ktoré sú predložené aj ďalším ľuďom k viere, ako články viery prostredníctvom neomylného výroku Cirkvi.

23. Rímski pápeži a všeobecné snemy Cirkvi prekročili hranice svojej moci, zmocnili sa práv kniežat, a dopustili sa omylov vo veciach viery a mravov.

24. Cirkev nemá žiadnu donucovaciu moc, a ani akúkoľvek priamu moc, alebo nepriamu moc, v časných veciach.

25. K právomoci patriacej biskupskému úradu je zo strany svetskej vlády pridaná svetská moc výslovne alebo mlčky, a môže byť kedykoľvek odvolaná touto svetskou vládou.  

26. Cirkev nemá prirodzené a zákonné právo na nadobúdanie a na držbu majetku.

27. Posvätení sluhovia Cirkvi a rímsky pápež majú byť celkom vylúčení z akejkoľvek správy a vlády nad časnými vecami.

28. Biskupi nemajú právo vyhlasovať ani apoštolské listy bez súhlasu vlády.

29. Milosti udelené rímskym pápežom považujú sa za neplatné, ak neboli vyžiadané prostredníctvom štátnej vlády.

30. Nedotknuteľnosť, resp. imunita, Cirkvi a cirkevných osôb, má svoj pôvod v občianskom práve.

31. Cirkevné súdnictvo nad časnými záležitosťami duchovných osôb v občianskych veciach alebo v trestných veciach, by malo byť zrušené, a to aj bez dohody so Svätým stolcom, a aj proti jeho vôli.

32. Nedotknuteľnosť, resp. imunita, duchovných osôb, spočívajúca vo vyňatí týchto osôb z výkonu vojenskej služby, môže byť zrušená bez akéhokoľvek porušenia prirodzeného práva a spravodlivosti, keďže toto zrušenie vyžaduje občiansky pokrok, najmä v krajinách so zriadením založeným na slobodnej ústave.

33. Cirkvi neprináleží, aby teologické vedy riadila ako jediná z prirodzeného práva a z vlastného práva.

34. Náuka tých, ktorí prirovnávajú rímskeho pápeža k slobodnému kniežaťu, vykonávajúcemu svoju moc nad celou Cirkvou, je náukou prevládajúcou v stredoveku.

35. Rozhodnutím niektorého všeobecného cirkevného snemu alebo dohodou všetkých národov pápežstvo môže byť prenesené z rímskeho biskupa a z mesta Ríma na iného biskupa a na iné mesto.

36. Rozhodnutie národného koncilu nepripúšťa žiadne ďalšie prejednanie, a občianska správa sa môže riadiť týmito partikulárnymi ustanoveniami.

37. Môžu byť zriadené národné cirkvi, odňaté autorite rímskeho pápeža, a celkom oddelené od tejto autority.

38. Rozštiepenie Cirkvi na východnú a západnú bolo podporené prílišnou ľubovôľou rímskych pápežov.

6. Bludy o občianskej spoločnosti a o vzťahu k Cirkvi

39. Štát ako pôvod a zdroj všetkých práv má právo neobmedzené žiadnymi hranicami.

40. Učenie Katolíckej cirkvi odporuje blahu a prospechu ľudskej spoločnosti.

41. Svetskej vláde vykonávanej aj neveriacim panovníkom patrí nepriama negatívna moc v náboženských veciach, jej patrí nie len právo nazvané exequatur, t. j. vykonanie, ale aj právo nazvané appellationis ab abusu, t. j. apelácia od zneužitia.

42. V prípade rozporu zákonov oboch mocí občianske právo má prednosť pred cirkevným právom.

43. Svetská vláda môže obmedziť a vyhlásiť za neplatné slávnostné zmluvy, t. j. konkordáty, uzavreté so Svätým stolcom, týkajúce sa výkonu práv a cirkevnej imunity, a to aj bez súhlasu Svätého stolca, a aj proti jeho vôli.

44. Svetská moc sa môže miešať do vecí týkajúcich sa náboženstva, mravov a duchovnej správy. Môže rozhodovať aj o nariadeniach, ktoré pastieri Cirkvi vydávajú z moci svojho úradu vo veciach riadenia svedomia, a môže rozhodovať aj o udeľovaní svätých sviatostí, a o podmienkach potrebných pre prijatie týchto svätých sviatostí.

45. Všetka správa verejných škôl v kresťanskom štáte, v ktorých mládež sa vzdeláva, s výnimkou len biskupských seminárov, môže a má byť zverená štátnej autorite, a to tak, že žiadnej inej autorite nie je priznané právo miešať sa akýmkoľvek spôsobom do školského a vyučovacieho poriadku, do riadenia štúdia, do udeľovania akademických hodností, do voľby a schvaľovania učiteľských miest.

46. Metóda a plán štúdia podlieha rozhodnutiu štátnej autority aj v prípade kňazských seminárov.

47. Najlepšie usporiadanie občianskej spoločnosti vyžaduje, aby ľudové školy, ktoré sú prístupné deťom zo všetkých vrstiev národa, a aj verejné ústavy, ktoré sú určené k poskytovaniu vyššieho vedeckého vzdelania a výchovy mládeže, boli vyňaté zo všetkej autority Cirkvi a z jej vedenia a vplyvu, a aby boli podrobené celkom rozhodovaniu občianskej a politickej autority, a to podľa všeobecne platných názorov danej doby.

48. Katolícki muži môžu súhlasiť s tým spôsobom vzdelania mládeže, ktorý by bol oddelený od katolíckej viery a od Cirkvi a jej moci, a ktorý prihliada v prvom rade, alebo výlučne, k poznaniu prirodzených vecí a cieľov pozemského spoločenského života.

49. Štátna moc môže zabrániť, aby biskupi a veriace národy boli v obojstranne slobodnom styku s rímskym pápežom a s jeho výkonnými orgánmi.

50. Svetská moc má právo dosadzovať biskupov a môže žiadať od biskupov, aby prevzali správu diecéz pred tým, než od Svätého stolca získajú kánonické ustanovenie a potvrdzovacie apoštolské listy.

51. Svetská vláda má právo zosadiť biskupov z vykonávania pastierskeho úradu, a nie je viazaná počúvať pápeža vo veciach týkajúcich sa zriaďovania nových biskupstiev a ustanovenia nových biskupov.

52. Vláda môže zmeniť svojim vlastným právom Cirkvou predpísaný vek pre zloženie rehoľných sľubov mužov a žien, a môže nariadiť všetkým rehoľným spoločnostiam, aby nikto nebol pripustený k zloženiu slávnych sľubov bez jej súhlasu.

53. Zákony a nariadenia vydané na ochranu rehoľného stavu, jeho práv a povinností, majú byť zrušené. Svetská vláda môže poskytnúť pomoc všetkým ľuďom, ktorí chcú dobrovoľne opustiť zvolený rehoľný stav a zrušiť slávne sľuby, a môže aj celkom zrušiť rehoľné spoločnosti rovnako, ako kolegiálne kostoly a jednoduché obročia pod patronátnym právom, a tieto statky a príjmy môže podriadiť a privlastniť správe a nakladaniu verejnej občianskej moci.

54. Králi a kniežatá sú vyňatí zo všetkej cirkevnej právomoci, a stoja nad Cirkvou v rozhodovaní o otázkach právomoci a príslušnosti.

55. Cirkev má byť odlúčená od štátu a štát má byť odlúčený od Cirkvi.

7. Bludy o prirodzenej mravouke a bludy o kresťanskej mravouke

56. Mravné zákony nepotrebujú Božské potvrdenie, a vôbec nie je potrebné, aby ľudské zákony sa zhodovali s prirodzeným právom, alebo aby prijímali zaväzujúcu silu od Boha.

57. Filozofická veda, morálna veda a občianske zákony, môžu a majú ísť po svojej vlastnej ceste, ktorá je nezávislá od Božskej autority a od cirkevnej autority.

58. Nemožno uznávať iné sily, len tie, ktoré sú v hmote, a všetka mravnosť a počestnosť je založená na hromadení a na rozmnožovaní bohatstva všetkými prostriedkami, a v užívaní rozkoší.

59. Právo závisí na hmotnom skutku, a všetky ľudské povinnosti sú prázdnym slovom, pretože všetky ľudské činy majú silu práva.

60. Autorita nie je nič iné, než súhrn počtu a hmotnej sily.

61. Nespravodlivosť úspešného činu nie je na ujmu práva.

62. Zásada o nezasahovaní sa má hlásať dôrazne a zachovávať.

63. Voči zákonným vládcom je dovolené odoprieť poslušnosť a vzbúriť sa proti nim.

64. Porušenie každej prísahy, aj najsvätejšej prísahy, a akékoľvek hanebné konanie, odporujúce večnému zákonu, nie je hodné odsúdenia a zavrhnutia, ale je celkom dovolené a chválitebné, ak je vykonané z lásky k vlasti a k národu.

8. Bludy o kresťanskom manželstve

65. Neexistuje žiadny dôkaz pre tvrdenie, že Ježiš Kristus povýšil manželský zväzok na dôstojnosť sviatosti.

66. Manželská sviatosť nie je akýsi vedľajší prídavok k zmluve, od ktorej sa môže oddeliť, manželstvo závisí len na kňazskom požehnaní zväzku.

67. Manželský zväzok nie je nerozlučiteľný podľa prirodzeného práva, a svetská autorita môže schváliť a potvrdiť rozluku vo vlastnom zmysle slova v rozličných prípadoch.

68. Cirkev nemá moc stanovovať rozlučujúce manželské prekážky, táto moc patrí výlučne štátnej autorite, ktorá môže rušiť existujúce manželské prekážky.

69. Cirkev začala zavádzať rozlučujúce manželské prekážky až v neskorších storočiach, a to nie z vlastnej moci, ale prostredníctvom práva, ktoré bolo vypožičané od svetskej moci.

70. Kánony Tridentského snemu, ktoré vyhlasujú kliatby na tých, ktorí by sa odvážili upierať Cirkvi právo stanovovať prekážky brániace platnosti manželstva, vôbec nie sú dogmatickej povahy, alebo majú byť chápané v zmysle moci vypožičanej od štátu.

71. Tridentská forma pre uzatváranie manželstva stanovená Cirkvou, nezaväzuje pod trestom neplatnosti, ak občiansky zákon predpisuje inú formu, a ak vyhlasuje za platné manželstvo, ktoré je uzavreté v tejto inej forme.

72. Pápež Bonifác VIII. bol prvým z pápežov, ktorý vyhlásil, že sľub čistoty, zložený pri kňazskom svätení, robí manželský sľub neplatným.

73. Mocou občianskej zmluvy môže existovať pravé manželstvo medzi kresťanmi, a je nesprávne tvrdenie, že manželská zmluva uzavretá medzi kresťanmi, je vždy sviatosťou, alebo, že zmluva je neplatná, ak je vylúčená sviatosť.

74. Manželské záležitosti a zmluvné záležitosti patria svojou prirodzenou povahou výlučne pod svetský súd.

Možno poukázať na ďalšie dva bludy, a to blud o zrušení bezženstva pre duchovný stav, ktorý bol odsúdený v encyklike Qui pluribus, zo dňa 9. novembra 1846, a blud o tom, že manželský stav má prednosť pred panenským stavom, ktorý bol odsúdený v apoštolskom liste Multiplices inter, zo dňa 10. júna 1851.

9. Bludy o svetskom panstve pápeža

75. Synovia Cirkvi kresťanskej a katolíckej nezmýšľajú jednotne vo veci zlučiteľnosti svetského panovania a duchovnej vlády.

76. Zrušenie svetského panstva, ktorého držiteľom je Apoštolský stolec, by veľmi prispelo k slobode a k blahu Cirkvi.

Možno uviesť, že okrem zmienených bludov zavrhnuté sú aj ďalšie bludy prostredníctvom náuky o svetskom panstve rímskeho pápeža. Všetci katolíci sa majú držať tejto náuky čo najpevnejšie. Predmetnú náuku obsahuje alokúcia Quibus quantisque, zo dňa 20. apríla 1849, alokúcia Si semper antea, zo dňa 20. mája 1850, apoštolský list Cum Catholica Ecclesia, zo dňa 26. marca 1860, alokúcia Novos et Ante, zo dňa 28. septembra 1860, alokúcia Jamdudum cernimus, zo dňa 18. marca 1861, alokúcia Maxima quidem, zo dňa 9. júna 1862.

10. Bludy vzťahujúce sa k súčasnému liberalizmu

77. V súčasnej dobe nie je vhodné, aby katolícke náboženstvo bolo považované za jediné štátne náboženstvo, a aby všetky ostatné kulty boli vylučované.

78. Je chvályhodné, že v niektorých katolíckych krajinách bolo zákonom zabezpečené, aby prisťahovalci do týchto krajín mohli vykonávať verejne akýkoľvek svoj náboženský kult.

79. Je potrebné považovať za mylné tvrdenie, že štátna sloboda akéhokoľvek kultu, a sloboda priznaná všetkým ľuďom prednášať zjavne a verejne akékoľvek názory a myšlienky, vedie príliš ľahko k skaze mravov a myslí národov, a k rozšíreniu moru indiferentizmu, t. j. náboženskej ľahostajnosti.

80. Rímsky pápež sa môže a má zmieriť a zhodnúť s pokrokom, liberalizmom a s modernou civilizáciou.

 

ZDROJ:

 

(1). Pápež Pius IX., Encyklika Quanta cura.

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo