Demoralizácia občanov Slovenska 2 (1.pokračovanie)

Demoralizácia občanov Slovenska 2 (1.pokračovanie)

Reakcia na niektoré legendy kriviace pravdu. Federálne úrady mali v ČSFR navrch. Kolaborácia liberálov s komunistickými funkcionármi sa ťahá ako niť celými 30-timi rokmi. Privatizáciou to neskončilo. Nastúpili nové príležitosti.

Dovoľte na začiatku pokračovania zareagovať na niektoré legendy, ktoré sú rozšírené a preto sa objavujú v diskusiách. Jednou z nich je to, že za komunizmu bolo hospodárstvo v katastrofálnom stave. Vôbec to nie je pravda. Naše hospodárstvo bolo bez dlhov a mnohé firmy boli na európskej úrovni. V Prognostickom ústave ČSAV a SAV ako aj v Ústrednom ústave národohospodárskeho výskumu (ÚÚNV) a jeho spolupracujúcich výskumných inštitúciách boli podrobné analýzy o stave hospodárstva  a podmienkach jeho rozvoja. Tu si môžete vypočuť čo si o tom mysleli špičkoví odborníci v podaní toho najpovolanejšieho Prof. Valtera Komárka, ktorý bol riaditeľom Prognostického ústavu ČSAV a po novembri 1989 krátko aj podpredsedom federálnej vlády kým ho neodstránili tí, ktorým prekážal: https://www.youtube.com/watch?v=bdoBlfER41A .

Druhá legenda, ktorá je masovo rozšírená je že za všetko zlé v privatizácii môže Mečiarova vláda. Katastrofálny spôsob odštátnenia, s mnohými ekonomiku devastujúcimi krokmi, bol však založený vo federále. Na rozdiel od Slovenska, v Čechách o tom mnohí otvorene hovoria. Tu je druhé svedectvo Valtera Komárka, že všetko začalo vo federále pod heslom tzv. šokovej terapie vtedy ešte československého hospodárstva. Hovorí o tom od 5,14 minúty : https://www.youtube.com/watch?v=OG6_iXiKHHY  .

Na Slovensku, ako som už uviedol, sa proti tomu stavali ekonomickí ministri KDH a predložili vlastnú koncepciu ekonomickej reformy, ktorú vtedajší liberáli kolaborujúci s komunistickými funkcionármi odmietli, lebo sa už triasli za majetkom, ktorí získajú z privatizácie. O založení tohto spojenectva vypovedalo aj video, ktoré som uviedol v závere predošlého blogu.

Na prvý pohľad by sa zdalo, že to video je od veci. Opak je však pravdou. Naznačuje to tú skutočnosť, že ako v Čechách vedenie Občianskeho fóra, tak na Slovensku vedenie Verejnosti proti násiliu sa spojili s komunistickými funkcionármi, čo sa pri privatizácii pre nich ukázalo, ako veľmi praktické spojenectvo. Prví mali politickú moc a druhí známosti nielen v bankách, ale aj vedení všetkých významných podnikov, kde mali svojich ľudí.

Pre tých čo sa stále vzhliadajú k zachovaniu Československa iste bude prekvapením, že vo videu ČT1 o výrobe miliardárov v Čechách https://www.youtube.com/watch?v=Gw5ouGWWI9E , budú preto počuť rovnakú kritiku, ako ju počujeme u nás. Je to prirodzene lebo v Prahe bola vedúca sila tejto katastrofálnej ekonomickej transformácie. Na Slovensku sme mali iba jej prisluhovačov. Dokonca aj našim kritikom tzv. mečiarovskej privatizácie na vytvorenie slovenskej kapitálovej vrstvy asi zabehne, keď zistia, že aj v ČR rovnakým spôsobom vyrábali českú kapitálovú vrstvu. V ČR som však nepočul, že by privatizovali v prospech zamestnaneckých spoločností, ani že by chceli chrániť pred privatizáciou svoje strategické podniky, čo boli pozitíva vlád pod vedením Vladimíra Mečiara.

 

Vráťme sa však k téme čo demoralizovalo obyvateľstvo na Slovensku v čase vlád Mikuláša Dzurindu, za mimoriadnej asistencie Ivana Mikloša, jeho podpredsedu pre ekonomiku. Najprv, ako som už uviedol, došlo k prevedeniu všetkých dlhov na občanov (krycí názov mali Konsolidačná banka a Konsolidačná spoločnosť) a nastal predaj strategických podnikov do zahraničia. Samozrejme hlboko pod cenu. Pokiaľ Mečiarovci sa tomu bránili a mali tým pádom zlé meno v zahraničí, Dzurindovci to rozbehli naplno z čoho sa potom vyvinula taká mimoriadna láska ku Slovensku a najmä k uvedeným pánom. Títo, ako sme toho svedkami, teraz dostali za to trafiky v podobe poradenstva na Ukrajine a členstva vo významných zahraničných inštitúciách. Strategické podniky sa takto predávali za ceny nižšie, ako boli ceny budov, v ktorých sídlili a kde mali svoje prevádzky. Všetci významní si prišli na svoje Nemci, USA, Francúzi, Taliani, Rakúšania – stačí sa pozrieť na to, kto dnes vlastní banky, poisťovne, telekomunikácie, elektrárne, plynárne, ich rozvodné a distribučné podniky, plynovod, ropovod, VSŽ, atď. Keď som jednému z ministrov v tom čase povedal, že prečo tak hlboko pod cenu rozpredávajú majetok štátu, tak mi odpovedal, že to je daň za to, že  sme prehrali studenú vojnu. Nuž divné zdôvodnenie.

Predaje strategických podnikov napálili našich občanov dva krát.

Najprv nenaplnenými sľubmi, že výnosmi z predaja založia finančné zdroje na budúce starobné dôchodky. Tieto sľuby sa veľmi rýchlo rozplynuli.

Druhé napálenie bolo v tom, že ceny elektriny, plynu, benzínu, nafty a postupne aj vody a tepla vyleteli do závratných výšin. Bolo to preto, lebo pokiaľ všetky tieto podniky vlastnil štát, tak ceny sme si určovali sami, ale ako náhle už boli vlastníkmi zahraničné firmy, ceny už museli byť svetové, lebo by nás popoťahovali po súdoch. A tak sa stalo, že pokiaľ naši občania mali príjmy žobrácke, tak zrazu za tieto komodity museli platiť ceny svetové. Voda a teplo, ktoré dodávajú vodárne a teplárne do bytov už privatizovali „dzurindovskí naši ľudia“. Tu sa ceny žonglujú z nákladov a tzv. „primeraného zisku“.

Aby dali tomu punc objektivity vytvoril sa Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, ktorí sa tvári, že chráni záujmy našich občanov. Pri aférach tohto úradu, sme boli svedkami, ako ho však obchodníci s plynom, elektrikou, vodou a teplom vedia ohýbať vo svoj prospech.

Pri týchto privatizáciách sa našli cesty ako aj Dzurindovci vedeli vykŕmiť svojich oligarchov. Najprv pri predajoch strategických podnikov vymysleli funkciu privatizačného poradcu ako medzičlánku medzi predávajúcim podnikom a kupujúcimi. Privatizační poradcovia sa tvárili, že pripravujú podklady pre predaj (v skutočnosti tieto pripravili pracovníci privatizovaných podnikov) a organizujú výberové konania. V normálnych súťažiach je pravidlo, že sa vyberá najmenej z troch uchádzačov, títo však to zdokonalili tak, že sa vyberalo aj z jedného. Nikoho už nevzrušovalo, že to už nie je súťaž, ktorá by vygenerovala pri predaji čo najvyššiu cenu. My, čo sme v tom čase sedeli v parlamente v opozičných laviciach, sme tento spôsob privatizácie charakterizovali tým, že Dzurindovci povýšili pri ňom klientelizmus a korupciu na vládnu politiku (záujemcovia by to našli v záznamoch z rokovaní NR SR o privatizácii strategických podnikov). Z toho, čo sa dialo totiž bolo zrejmé, že privatizační poradcovia slúžia na klientelistický výber konkrétneho kupujúceho, čo ostatných odradilo zúčastňovať sa súťaže a zároveň obrovské stámiliónové príjmy týchto poradcov so sídlami niekde v zahraničí, najlepšie v daňových rajoch, zase naznačovali, že sa vlastne cez nich vyberajú provízie z predaja. Kto bol ako sa dnes moderne nazýva „užívateľom konečných výhod“ z týchto predajov, by sa dalo zistiť, keby sa odtajnili účty zúčastnených  v daňových rajoch.   

Keď už nebolo čo predávať v hospodárskej oblasti, prišli na rad budovy výskumných a vedeckých ústavov, škôl a materských škôlok, no a a nakoniec zdravotnícke zariadenia tej najlukratívnejšej časti. Tu vtedajší minister zdravotníctva Rudolf Zajac prišiel s geniálnou myšlienkou, že keď nemocnice a ďalšie zdravotnícke zariadenia budú súkromné a za liečenie si budeme musieť platiť, tak budeme mať kvalitnú zdravotnú starostlivosť. Čo tam potom, že Ústava SR nám garantuje bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Postupoval podobne ako pri strategických podnikoch. Najprv zdravotnícke zariadenia oddlžil tým, že ich dlhy (20miliard korún) previedol na tento účel špeciálne vytvorenú inštitúciu VERITEĽ a potom najlukratívnejšie časti rozpredal. Dnes môžeme vyhodnotiť, ako sa splnili jeho slová o kvalitnej zdravotnej starostlivosti za peniaze. Jediné čo sa podarilo je tá druhá časť, že všade musíme platiť.

Nemenej geniálny bol vo svojom účinkovaní minister práce a sociálnych vecí Ľudovít Kaník, ktorí sa preslávil dvoma mimoriadne zaujímavými aktivitami. Prvou bolo keď do sociálneho systému zasiahol tak, že o príjmy prišli aj invalidi s odtrhnutou nohou a druhý keď sa mu podarilo vytvoriť druhý dôchodkový pilier. To prvé prasklo hneď a nahradila ho v kresle Iveta Radičová.

Druhý dôchodkový pilier na prasknutie iba čaká, aj keď viacero signálov už bolo vyslaných, ale málokto to berie vážne. Iste si mnohí pamätajú Milana Lasicu a jeho ohromujúcu reklamu, že všetci čo sa toho zúčastnia budú mať švajčiarske dôchodky. Týmito reklamami nabláznili do toho okolo 1,5 milióna ľudí všetkých vekových kategórií. Veď kto by nechcel mať švajčiarsky dôchodok. Začalo to 1.januára 2004 a ako vyzbierali trochu peňazí a zaviedli sa v obchodovaní s cennými papiermi začala v roku 2007 finančná kríza a bolo po sľubovaných výnosoch. Kríza trvala až do roku 2012. Potom sa to postupne začalo zlepšovať a v týchto rokoch sme zrejme na vrchole konjunktúry. Pritom je zvláštne, že dôchodkové správcovské spoločnosti ohlásili, že v minulom roku opäť na obchodovaní s cennými papiermi nezarobili. Aktuálne má v II. pilieri 1,5 milióna Slovákov uložených 8,2 miliardy eur. Obchodovanie s toľkými peniazmi je predovšetkým zaujímavé pre tých čo sú pritom. Tí si zarobili určite, horšie je to však so sporiteľmi a samozrejme dôchodcami, lebo tí majú o to nižšie dôchodky o čo viac peňazí odchádza do druhého piliera.

Prví odchádzajúci do dôchodku dostali z druhého piliera 21 eur mesačne, lebo sporili krátko a mali nízke príjmy. To im však pri lákaní nik nepovedal. Keby boli zostali v prvom pilieri boli by mali vyšší dôchodok o 25 eur mesačne. To sú už prví dôchodcovia čo zaplatili za podvod o švajčiarskych dôchodkoch. Podrobnejšie sa dočítate v článku: https://spravy.pravda.sk/ekonomika/clanok/500243-rozpacitych-15-rokov-s-ii-pilierom/ .

Nik takto nabaláchaným sporiteľom totiž nepovedal, že na to, aby mali švajčiarske dôchodky, sa musí splniť viacero predpokladov. Po prvé musia byť v systéme viac ako 30 rokov a tí čo spravujú ich úspory musia vedieť obchodovať tak, ako Karel Janeček v ČR, čo ako sa ukazuje, nevedia. Veď keď nezarobili na obchodovaní ani v čase konjunktúry, čo bude v horších časoch. Po druhé nesmie dôjsť k finančnej kríze, ktorá ich oberie o všetko, to čo si nasporili a po tretie musí tento systém fungovať aj o tých 30 rokov a tie peniaze im nesmie dovtedy nik ukradnúť. Nuž je to toľko predpokladov, že pravdepodobnosť švajčiarskych dôchodkov sa rovná nule.

V čase privatizácie sa hovorilo, že keď skončí, tak potom už vedúci činitelia štátu nebudú mať príležitosť pre nekalú činnosť. Podobne sa operovalo aj s tým, že vstupom do Európskej únie sa staneme automaticky slušnou spoločnosťou bez korupcie a klientelizmu. Ďalší vývoj ukázal, že ak na čele štátu sú ľudia bez morálnych zábran, vždy si nájdu nejakú príležitosť.

Nové príležitosti pre klientelizmus a korupciu priniesli štátne investičné stimuly a euro fondy. Exemplárnym príkladom bola výstavba diaľničného tunela pod Braniskom. Takých príkladov je samozrejme nekonečne mnoho. Zaujímavou fintou bolo tiež rozdelenie železnice na časť spravujúcu koľajový systém a dopravcov. Samozrejme tá čisto nákladová časť má trvale zostať štátu a prepravcovia už môžu byť súkromní. Takto boli tiež rozdelené plynárne a elektrárne. Pokiaľ boli tieto podniky spolu tak sa mohli straty z fungovania stratových častí z inej činnosti vykrývať. Ako náhle sa rozdelili, tak pozitívne efekty zostali privatizérom a občania straty zaplatili vo vyšších cenách, alebo daňami na krytie strát, ktoré zostali štátu.

 

 V rámci bujnejúceho klientelizmu mnohí „dzurindovskí naši ľudia“ si prišli na svoje pri likvidácii vojenských NZ po zrušení základnej vojenskej služby, likvidácii celého systému civilnej obrany a v ďalšom zbavovaní sa majetku štátu. Na takýto majetok bol vymyslený pekný názov „dubiózny majetok“. Pre štát dubiózny a pre „našich ľudí“ vhodný na zbohatnutie.

Keď už bolo toho priveľa a vyvrcholilo to známou aférou, ktorú pomenovali GORILA, tak vlády Mikuláša Dzurindu skončili. Po objavení, že účty SDKÚ sú v daňovom raji a že na udržanie vlády, ako povedal ich minister Lipšic sa kupujú poslanci, tak to už bolo neudržateľné a občania im to vo voľbách zrátali.

O ďalších aférach v tomto období sa môžete dočítať na Wikipedii https://sk.wikipedia.org/wiki/Vl%C3%A1da_Slovenskej_republiky_od_16._okt%C3%B3bra_2002_do_4._j%C3%BAla_2006

Pokračovanie v ďalšom príspevku.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo