Slovensko bez oligarchov. Dejiny slovenských činov (3)

Slovensko bez oligarchov. Dejiny slovenských činov (3)

Potlačiť vplyv oligarchov na štát, to sa na Slovensku prvýkrát podarilo kráľovi Karolovi Robertovi v 14. storočí. A malo to na Slovensko blahodarné účinky. Presne to isté potrebujeme urobiť aj dnes, ak chceme, aby sa ľuďom na Slovensku dobre žilo.

Oligarchovia proti štátu

Oligarchovia potrebujú, aby bol štát slabý. Keď v roku 1301 umrel uhorský kráľ Ondrej III., arpádovská dynastia tým vymrela po meči. V Uhorsku začalo dvadsaťročné obdobie anarchie a občianskych vojen. Uhorská šľachta medzi sebou dlho bojovala o to, kto presadí svojho človeka na uhorský trón. A medzitým si každý urval, čo vládal. Nepripomína vám to dnešné Slovensko?

Najvplyvnejším uhorským magnátom bol Matúš Čák Trenčiansky – pôvodom sedmohradský Rumun. Ten presadzoval na uhorský trón syna českého kráľa Václava II. – Václava III. Uchádzačom o trón bol neskôr aj bavorský vojvoda Oto III. V roku 1307 však vyhral nástupnícke boje Karol Robert z Anjou, ktorý bol v rokoch 1308 a 1310 s podporou pápeža korunovaný za uhorského kráľa. Nemal ale podporu najmocnejšieho magnáta – Matúša Čáka, ktorý ovládal Slovensko a správal sa ako jeho nezávislý panovník. Karol Robert z Anjou ho preto v roku 1310 zbavil hodnosti palatína – vtedajšieho predsedu vlády.

V našej národnej mytológii vystupuje Matúš Čák ako pozitívna postava, dokonca ako akýsi slovenský minikráľ. V skutočnosti to bol gauner a výpalník. Zabával sa okrem iného tým, že plienil kláštory a mestá, ktoré neboli na jeho strane. Bol preto niekoľkokrát exkomunikovaný z Cirkvi, čo bol najťažší trest, aký mohol vtedy politika postretnúť. Matúš Čák ťažil z anarchie, ktorá vládla v Uhorsku. Vyhovovalo mu, že Uhorsko počas nástupníckych vojen nebolo „právnym štátom“, pretože mu to umožňovalo hrubou silou robiť si, čo len chcel. Aj po korunovácii Karola Roberta sa preto snažil udržať obdobie anarchie čo najdlhšie. Karol Robert sa, naopak, snažil obnoviť v krajine poriadok a nastoliť normálne pomery, v ktorých sa aj slabší má ku komu dovolať spravodlivosti.

V roku 1312 sa odohrala rozhodujúca bitka pri Rozhanovciach neďaleko od Košíc, v ktorej šľachtický rod Omodejovcov podporovaný Matúšom Čákom utrpel rozhodujúcu strategickú porážku od vojsk Karola Roberta. V učebniciach dejepisu sme sa učili, aká to bola škoda, že posily Matúša Čáka dorazili do Rozhanoviec neskoro. Chvalabohu, že prišli neskoro! Po bitke v Rozhanovcach sa totiž postupne Karolovi Robertovi darilo konsolidovať pomery v krajine.

V tejto bitke bojoval na kráľovej strane aj rytier magister Donč, ktorý bol slovenského pôvodu. Donč sa stal v roku 1313 zvolenským veľžupanom, v tom čase akýmsi správcom Slovenska. V rokoch 1313 až 1321 sa Dončovi podarilo postupne zmenšovať územie pod kontrolou Matúša Čáka a po jeho smrti v roku 1321 nastal v Uhorsku a najmä na Slovensku konečne pokoj a poriadok. 

Slovenský ekonomický zázrak

V nasledujúcich dvadsiatich rokoch sa mohol Karol Robert konečne venovať rozvoju krajiny. Uhorsko pod jeho vedením sa stalo jednou z najprosperujúcejších krajín Európy. Najrozvinutejšou časťou Uhorska sa stalo Slovensko. V konsolidácii krajiny Karolovi Robertovi výrazne napomáhal rytier Donč, ktorý bol iniciátorom väčšiny kráľových reforiem týkajúcich sa Slovenska.

Donč podporoval rozvoj baníctva a miest. Zakladal nové mestečká a osady. Obyvateľov Kremnice, Martina, Slovenskej Ľupče a Ružomberka dokonca oslobodil od poddanských povinností. Rytier Donč bol aj významným mecenášom, postavil 8 kostolov v slovenských obciach a minimálne 13 kostolov (napríklad v Martine a B. Bystrici) nechal prestavať vo vtedy modernom gotickom štýle. O vplyve rytiera Donča na udalosti vo vtedajšom Uhorsku svedčí aj fakt, že ho Karol Robert v roku 1323 poveril vedením uhorskej delegácie u pápeža. Funkciu zvolenského veľžupana s právomocou aj nad Liptovom, Oravou a Turcom zastával Donč až do roku 1337. Potom bol až do svojej smrti (asi 1349) komárňanským županom.

Karol Robert troma banskými zákonmi umožnil neuveriteľný rozvoj tohto odvetvia na Slovensku. Zaviedol novú zlatú menu. Kremnické zlaté dukáty boli po florentských dukátoch najrešpektovanejšou menou vtedajšej Európy. Zjednodušene povedané, naše kremnické zlaté dukáty boli akýmsi švajčiarskym frankom stredovekej Európy, florentské dukáty boli stredovekou nemeckou markou.

V roku 1335 usporiadal Karol Robert vo Visegráde summit troch kráľov – uhorského Karola Roberta, poľského Kazimíra Veľkého a českého Jána Luxemburgského. Ako inšpirácia týmto summitom sa po roku 1989 vytvorila tzv. V3, neskôr V4 tvorená Českom, Maďarskom, Poľskom a Slovenskom. Po spomínanom Visegrádskom summite v roku 1335 nastal v Strednej Európe nebývalý rozvoj obchodu, z ktorého profitovalo najmä Slovensko – obchodné cesty nemeckých a českých kupcov do Uhorska viedli potom najmä cez Slovensko. Karol Robert im totiž udelil „daňové prázdniny“, a tak bolo pre nich výhodnejšie opustiť tradičné obchodné cesty smerujúce cez Viedeň.

V roku 1300, keď sa Karol Robert pokúsil o svoju prvú korunováciu za uhorského kráľa, prichádzal do zbedačenej krajiny rozvrátenej anarchiou. Keď v roku 1342 umrel, jeho nástupca Ľudovít Veľký nastupoval na trón prosperujúcej a medzinárodne rešpektovanej krajiny. Vďaka Karolovi Robertovi zažilo Uhorsko a najmä Slovensko v štrnástom storočí svoj „zlatý stredoveký vek“, ktorý trval až do smrti Ľudovíta Veľkého v roku 1382. O náklonnosti Anjuovcov k Slovákom svedčí aj fakt, že v roku 1381 udelil Ľudovít Veľký žilinským Slovákom privilégium, podľa ktorého mali Slováci a Nemci v Žiline paritné zastúpenie v mestskej rade. Žilinský richtár sa volil striedavo z Nemcov a Slovákov. Ľuďom na Slovensku sa v 14. storočí žilo na európske pomery veľmi dobre.

Odkaz Karola Roberta v slovenských dejinách

Vždy v dejinách, keď bola na Slovensku silná ústredná moc – štát, a silné právomoci mali aj mestá, vtedy Slovensku darilo. Ale keď bol štát slabý, vysoká šľachta, magnáti, dnes používame termín oligarchovia, využívali ľudí na Slovensku ako nástroj na vlastné zbohatnutie a zabezpečili si beztrestnosť.

Stredovekí magnáti aj dnešní oligarchovia potrebujú vytvoriť mocenské centrá „medzi“ štátom, mestami a ľuďmi. Nezáleží na tom, či tieto mocenské centrá vniknú na regionálnej báze, v súdnictve alebo v bezpečnostných zložkách štátu. Ich podstatou je, že o štátnych zakázkach, ale aj o vine a treste rozhodujú figúrky dosadené oligarchami.

Slovensko aj dnes potrebuje silný štát. Iba silný štát môže potlačiť moc oligarchov. V praxi to znamená, že výkonná moc na Slovensku – prezident aj vláda – nemôžu byť iba na ozdobu. Štát je vždy silnejší než akokoľvek silní oligarchovia alebo finančné skupiny – ak chce. Aby štát chcel, na to potrebujeme zvoliť do výkonnej moci ľudí, za ktorými nikto nestojí, a ktorí sa nezodpovedajú nikomu inému, iba svojim voličom.

Milan Krajniak, autor je kandidátom na prezidenta SR a podpredsedom Sme rodina

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo