Ježiš vie, kto je jeho Otec

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ježiš vie, kto je jeho Otec

Bohoslužba slova Nedele svätej rodiny nám na zamyslenie ponúka záver druhej kapitoly Lukášovho evanjelia.

(41) Ježišovi rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. (42) Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. (43) A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. (44) Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. (45) No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. (46) Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. (47) Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. (48) Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ (49) On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (50) Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril. (51) Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci. (52) A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí. Zdieľať

Epizóda s dvanásťročným Ježišom v chráme je premosťovacím textom medzi príbehmi, ktoré hovorili o Ježišovom počatí, narodení a predstavení v chráme a jeho verejným účinkovaním. Táto epizóda zároveň uzatvára cyklus statí o Ježišovom detstve a dotvára mozaiku zvestovaní Márii. Kým doteraz to boli rôzne iné postavy, ktoré Márii hovorili o Ježišovi, tentokrát je to už Ježiš sám, ktorý hovorí svojej matke o svojej identite. Zároveň tu ide o istý prológ k Ježišovmu verejnému účinkovaniu. Ježiš svojimi slovami ponúkne hermeneutický kľúč k svojej budúcej misii.

Tento príbeh je na prvý pohľad značne nezávislý od svojho kontextu. Predchádzajúca epizóda opisuje predstavenie novorodenca Ježiša v Jeruzalemskom chráme. V tej dnešnej má už dvanásť rokov. Nasledujúca epizóda už otvára verejné účinkovanie pokročilo dospelého Ježiša vystúpením Jána Krstiteľa.

Napriek tomu sa táto naša stať predsa len dobre spája s tým, čo jej predchádza. Záverečný sumár z posledných dvoch veršov (vv. 51-52) pripomína ten z predchádzajúcej state o Ježišovom predstavení v chráme: „A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom“ (Lk 2,39-40). Zároveň, tieto state majú podobnú atmosféru úcty k židovskému náboženskému životu. Aj v tej dnešnej stati, evanjelista pokračuje v predstavovaní Jozefa a Márie ako zbožných židov, ktorí verne dodržiavajú tradície a predpisy svojho náboženstva. Evanjelista prezrádza, že na najväčší židovský sviatok, Paschu, prichádzajú zo značne vzdialenej Galiley každý rok, ako sa o tom hovorí v Knihe Deuteronómium (16,16). Aj keď predpis sa vyslovene týkal len mužov, bolo bežné, že na tieto sviatky prichádzali s celými rodinami. V takomto prostredí vyrastal aj malý Ježiš, a keď prichádza ako dvanásťročný, nie je to po prvý krát.

Dnešná stať predstavuje dôležitý zvrat a pripravuje tak pôdu pre to, čo bude nasledovať. Zdá sa, že údaj o Ježišovom veku je tu tiež dôležitý. Mnohým je známe, že v židovskom prostredí existuje obrad, ktorý sa dnes nazýva Bar Micva („Syn príkazu“) pre chlapcov, alebo Bat Micva („Dcéra príkazu“) pre dievčatá. Dnes sa tento obrad vykonáva, keď chlapec dovŕši trinásty rok a jeden deň, dievča, dvanásty rok a jeden deň. Deti sa tak uvádzajú do náboženskej dospelosti. To znamená, že sa stávajú zodpovednými za zachovávanie prikázaní a za rozlišovanie medzi dobrom a zlom. Samozrejme, prax, podobu a ani názov, ktorý má tento obrad dnes, nemôžeme priamo spájať s Ježišovou dobou. Názov pre tento obrad vieme datovať najskôr do 14. stor. a forma obradu sa naprieč storočiami vyvíjala postupne. Prax pre dievčatá tiež prichádza len neskôr. Avšak odkazy na tradíciu dovŕšenia dospelosti u chlapcov trinástym rokom nájdeme už z konca 1. stor.! A aj keď zbierky židovských tradícií ako sú Mišna a Talmud pochádzajú najskôr z konca 2. stor., a preto je vždy potrebná veľká opatrnosť v ich aplikácii na Ježišov život, zdá sa, že sa dá celkom rozumne predpokladať, že táto tradícia v súvislosti s vekom náboženskej dospelosti bola už minimálne v časoch evanjelistu známa.

Do dosiahnutia dospelosti bol za náboženskú výchovu chlapca zodpovedný jeho otec. Je teda samozrejmé, že na svoju náboženskú dospelosť sa deti pripravovali postupne. Učili sa študovať Písmo, poznávali tradíciu a učili sa zachovávať nariadenia, aby keď príde čas ich dospelosti, mohli sa, takpovediac, postaviť na vlastné nohy. Istý náhľad do tohto prostredia nám snáď môže ponúknuť Mišna, ústna Tóra spísaná koncom 2. stor., ktorá hovorí, že osoba má študovať Písmo od piatich rokov, od desiatich Mišnu (teda tradície) a od trinástich prikázania. Vovádzanie dieťaťa do náboženskej dospelosti sa nedá dobehnúť za pár mesiacov bezprostrednej prípravy na samotný obrad.

V našej stati má Ježiš dvanásť rokov a teda nie je ešte dospelým v náboženskom slova zmysle. Za jeho výchovu v tejto oblasti mal byť zodpovedný Jozef. Evanjelista nám však Ježiša predstavuje ako toho, ktorý ďaleko prevyšuje to, čo by sa očakávalo od dvanásťročného chlapca. Za jeho „náboženskú výchovu“ je v skutočnosti v plnosti zodpovedný niekto iný.

Jeden z dôležitých aspektov, ktorý táto stať rieši je otázka, kto je Ježišovým otcom. Zdieľať

Jeden z dôležitých aspektov, ktorý táto stať rieši je otázka, kto je Ježišovým otcom. Je pozoruhodné, že evanjelista nazýva Jozefa a Máriu Ježišovými rodičmi. Dokonca aj samotná Mária hovorí Ježišovi: „...tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali,“ pričom má na mysli Jozefa. Tieto slová tvoria jasný kontrast s tými Ježišovými: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho otca?“ Každému čitateľovi je jasné, že Ježiš tu hovorí o inom Otcovi, nie o Jozefovi. Toto Ježišovo vyjadrenie je o to silnejšie ak si uvedomíme, že sú to prvé Ježišove slová v celom Lukášovom evanjeliu. Po nich sa Ježiš stáva podmetom akcií. Je to on, kto sa vracia s Jozefom a Máriou a je to on, kto sa vzmáha v obľube u Boha i u ľudí. Aj týmto spôsobom evanjelista otáča reflektory pozornosti už priamo na Ježiša.

Ježišova múdrosť nie je primárne produktom Jozefovej (a Máriinej) výchovy, aj keď samozrejme zohrala dôležitú úlohu. V tomto ohľade si môžeme všimnúť poznámku, že Ježiš bol Jozefovi a Márii poslušný (v. 51), a tak sa „vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha a u ľudí“ (v. 52). Avšak dôrazy, ktoré nám evanjelista ponúka, chcú povedať, že Ježiš je v skutočnosti synom iného Otca. Prostredie chrámu nám pomáha pochopiť, že tým Otcom je sám Boh.

Tieto vyjadrenia, tak ako už bolo povedané, kladú základ pre to, čo príde. Všade tam, kde Ježiš po tejto stati bude, pôjde o jeho Otca. Čitateľovi má byť jasné, že Ježiš bude hovoriť a učiť o Bohu nie tak ako ho to naučil len Jozef, ale v plnosti ako ho to naučil sám Boh, lebo on je jeho skutočným Otcom. Všade, kde Ježiš bude, bude zjavovať jeho prítomnosť.

Matúš Imrich
Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta. Ukončil licenciátne štúdium na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme, kde v súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu.

Použitá literatúra:
J. A. Fitzmyer, The Gospel according to Luke I–IX. Introduction, Translation, and Notes (AncB 28; New Haven 1970).
J. B. Green, The Gospel of Luke (NICNT; Grand Rapids 1997).

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo