Byť tam, kde sa hovorí o Bohu

Príbeh nájdenia chlapca Ježiša v chráme má dve kľúčové scény: Ježiš medzi učiteľmi a jeho dialóg s matkou.

Najväčší Učiteľ

Prvou scénou je Ježiš v chráme. Všimnime si zásadný rozdiel. Dvanásťročný Ježiš nesedí pri nohách učiteľov v pozícii učeníka, ako to neskôr vidíme v príbehu o Marte a Márii, „ktorá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo.“ (Lk 10,39) Kristus sedí medzi učiteľmi Mojžišovho zákona ako skutočný Učiteľ, ktorý ich svojou múdrosťou presahuje: „Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami.“ (Lk 2,47) S podobným údivom sa stretneme na začiatku Ježišovho verejného účinkovania: „A oni žasli nad jeho učením, lebo jeho slovo malo moc.“  (Lk 4,32) Podobnú reakciu zachytil evanjelista aj pri veľkňazoch a zákonníkoch: „A nepodarilo sa im podchytiť ho v reči pred ľudom, ale žasli nad jeho odpoveďami a umĺkli.“ (Lk 20,26) Preto môžeme doplniť, že náš úryvok plní prorockú úlohu predpovede a má symbolické odkazy na Ježišove verejné účinkovanie.

Keď ide o Otca

Druhou kľúčovou scénou je sebazjavenie Ježiša ako Syna nebeského Otca v Lk 2,48-50. V dialógu chlapca s matkou ide o dve dvojice viet. Prvou sú otázky. Matka sa pýta: „Syn môj, čo si nám to urobil?“ Ježiš priamo neodpovedá, ale taktiež kladie otázku:  „Prečo ste ma hľadali?“ Nasleduje Máriina poznámka o úzkostlivom hľadaní: „Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ K nej patrí Ježišova reakcia: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ 

Kristus chce byť prítomný aj v našich diskusiách o náboženstve a duchovných veciach, v otázkach, ktorými sa obraciame na Boha.Zdieľať

V tejto námietke je zreteľné, že jeho skutočným otcom nie je ten pozemský, ale nebeský Boh Otec. 

Ako správne porozumieť slovám „byť tam, kde ide o môjho  Otca?“ Niektorí biblisti  navrhujú, že ide o dom Otca, tzn. kde inde by mal byť Boží Syn, ak nie v chráme. Ďalší biblisti uvažujú, že nejde o geografické miesto, ale o náuku nebeského Otca, ktorá sa vyučovala najmä v jeruzalemskom chráme. Všimnime si, v akej situácii našli rodičia chlapca. Bol uprostred diskusie s učiteľmi zákona, ktorí sú zaskočení jeho múdrosťou. Preto význam Ježišovej odpovede, ktorý zachytáva aj slovenský preklad, môžeme parafrázovať nasledovne: Mám byť všade tam, kde ide o Otca, kde sa vedú diskusie o Bohu, kde si človek kladie otázky o zmysle Pánových prikázaní. Áno, Kristus chce byť prítomný aj v našich diskusiách o náboženstve a duchovných veciach, v otázkach, ktorými sa obraciame na Boha.

Doteraz iní hovorili o tomto chlapcovi, že je Boží Syn – Alžbeta, Zachariáš, anjeli, Simenon, Anna. Teraz to zaznie priamo z Ježišových úst tým, že nazve Boha svojím Otcom, z čoho vyplýva, že  on je Božím Synom. Krásny impulz pre náš duchovný život je úzkostlivé bolestné hľadanie Ježiša, o ktorom hovorí jeho matka. Krista nenachádza ten, kto ho hľadá povrchne a formálne, ale iba ten, kto sa do hľadania vloží celý, so svojimi emóciami, schopnosťami, obavami. V tom sú nám Jozef a Mária nádherným vzorom. 

Údiv viery

Nech nás neznepokojuje skutočnosť, že Jozef a Mária „nepochopili slovo, ktoré im hovoril“. (Lk 2,50) Evanjelista síce nezachytil odpoveď rodičov na slová ich syna, ale opísal ich reakciu: „Stŕpli od údivu“.  (Lk 2,48) Ich reakcia sa nedotýka ani tak slov, ktorými Ježiš odpovedal, ale múdrosti a rozumnosti dieťaťa, ktorej boli svedkami a ktorá sa vymyká ľudskej skúsenosti. Ich údiv je tichom viery, adoráciou pred tajomstvom. Porozumieť pravú skutočnú identitu dvanásťročného chlapca, jeho Božie synovstvo, je nad ľudské sily a pozemské poznanie. Vie o nej samotný Syn a ten, komu to Otec zjaví. Ide o dar Otca, ktorý to skrýva pred múdrymi a rozumnými a zjavuje maličkým (porov. Lk 10,21).

Krista nenachádza ten, kto ho hľadá povrchne a formálne, ale iba ten, kto sa vloží celý, so svojimi emóciami, schopnosťami, obavami. V tom sú nám Jozef a Mária nádherným vzorom. Zdieľať

V tomto úryvku je konfrontovaná pozemská múdrosť s múdrosťou, ktorá je Božím darom. Prosme, aby sme boli pred Bohom maličkí, pokorní, s čistým a úprimným srdcom, lebo tým sa Pán dáva poznať. 

Vzor Ježišovej matky

Zadivenie a údiv patrí rovnako Jozefovi a Márii. Avšak evanjelista sa osobitným spôsobom sústredí na Máriu. Zmysel všetkých slov a udalostí, ktorých centrálnou postavou je vždy Kristus, Lukáš necháva prechádzať „filtrom“ viery jeho matky Márie. Kým evanjelista o Jozefovi mlčí, pri Márii uvedie: „A jeho matka  zachovávala všetky slová vo svojom srdci.“ (Lk 2,51) Už teraz Božia matka reaguje tým jediným správnym spôsobom, tzn. zachovávaním všetkých slov vo svojom srdci. Ich plný význam a zmysel sa ešte len zjaví vo veľkonočných udalostiach smrti a zmŕtvychvstania Božieho Syna.  Aj my sme pozvaní podľa vzoru Márie zaujať už teraz rovnaký postoj.