Knieža Rastislav. Dejiny slovenských činov 1

Knieža Rastislav. Dejiny slovenských činov 1

Veľkomoravský Rastislav bol náš prvý úspešný geopolitický hráč. Je príkladom toho, že my Slováci sme šikovný národ. V seriáli článkov „Dejiny slovenských činov“ vám budem ukazovať príklady, že v našich dejinách máme byť na koho hrdí. Máme na koho nadväzovať. Súčasťou našich dejín sú činy, ktorými sa môžeme aj dnes inšpirovať.

Boj za slobodu a suverenitu

Keď bol Rastislav v roku 846 dosadený na trón malého a slabého Veľkomoravského kniežatstva, nikto nepredpokladal, že práve on dokáže úspešne zahrať prvú veľkú geopolitickú hru v našich dejinách. Rastislav sa stal kniežaťom ako vazal Východofranskej ríše, ktorá bola vojensky, hospodársky aj politicky oveľa silnejšia ako my. Napriek tomu sa rozhodol, že sa pokúsi získať nezávislosť svojho štátu na Frankoch. Na to potreboval dve veci - preukázať silu a získať politické uznanie Veľkej Moravy.

Prvé roky svojej vlády na Veľkej Morave bol Rastislav opatrný a trpezlivo vyčkával. Nezapájal sa priamo vojensky do povstaní proti východofranskému kráľovi Ľudovítovi Nemcovi. Ale po neúspechu vzbúr poskytoval azyl vzbúrencom, čím rástla jeho ekonomická aj vojenská sila.  Od roku 850 sa už cítil dostatočne silný na to, že podporoval vzbúrencov priamo a výmenou za ich podporu získaval nové územia. V roku 855 preto Ľudovít Nemec vtrhol na Veľkú Moravu s úmyslom podrobiť si Rastislava a urobiť z neho opäť iba svoju bábku. Podarilo sa mu spustošiť krajinu v okolí Devína a Bratislavy, ale nakoniec ho Rastislav vojensky na hlavu porazil a donútil ho stiahnuť sa naspäť do Bavorska.

Dostatočnú silu už teda Rastislav preukázal, na dosiahnutie dlhodobej samostatnosti pre Veľkú Moravu však potreboval získať politické a diplomatické uznanie nezávislosti. To mu mohol v tom čase poskytnúť iba pápež. Ak by vyslal na územie Veľkej Moravy svojho arcibiskupa a vyčlenil by Veľkú Moravu spod právomoci franských biskupov, znamenalo by to fakticky uznanie nového štátu. Rastislav na dosiahnutie svojho cieľa rozohral na vtedajšie časy pomerne šikovnú geopolitickú hru.

Najskôr poslal v roku 861 svojich vyslancov k pápežovi Mikulášovi I. do Ríma so žiadosťou, aby pápež vyslal na Veľkú Moravu misionárov ovládajúcich slovanský jazyk. Jeho požiadavky však boli odmietnuté a Veľká Morava zostala pod cirkevnou správou franských biskupov. Preto sa Rastislav v roku 862 sa s tou istou požiadavkou obrátil na byzantského cisára Michala III. Prečo by byzantský cisár nevyužil príležitosť zahrať si geopolitickú hru v strednej Európe a neposilniť svoj vplyv v tomto regióne? A tak poslal v roku 863 na Veľkú Moravy známe postavy našej histórie, sv. Cyrila a sv. Metoda.

Príchod oboch vierozvestov a ich činnosť narušovala pôsobenie franských kňazov na Veľkej Morave – Rastislav už od nich nebol závislý. Sv. Cyril a sv. Metod priniesli na naše územie slovanské písmo – hlaholiku a niektoré liturgické texty preložili do staroslovienčiny. Získali si srdcia a podporu jednoduchých ľudí. Vyjednávacia pozícia Rastislava a Veľkej Moravy sa teda veľmi zlepšila. Preto v roku 867 odišli sv. Cyril a sv. Metod do Ríma, aby dosiahli uznanie staroslovienčiny ako štvrtého liturgického jazyka – popri dovtedy výlučne používaných hebrejčine, gréčtine a latinčine.

Geopolitický vznik Strednej Európy

Na Vianoce roku 867 pápež Hadrián II. schválil bohoslužobné preklady do staroslovienčiny a na znak súhlasu ich položili na oltár baziliky Santa Maria Maggiore v Ríme. Sv. Cyril síce v roku 869 v Ríme zomiera, ale sv. Metod bol v roku 870 vysvätený za misijného arcibiskupa pre oblasť Panónie a Veľkej Moravy. Tá sa medzičasom ubránila v roku 869 útoku Frankov a v roku 870 po príchode arcibiskupa Metoda bol Rastislav aj v dobrom zahraničnopolitickom postavení. Rastislavova geopolitická hra sa teda v roku 870 úspešne zavŕšila.

Uznanie Veľkej Moravy malo veľké dôsledky pre európske dejiny. Bol to precedens. V tomto momente vznikla politicky Stredná Európa. Pápež potvrdil, že kresťanské národy v strednej Európe si už nemusia vyberať iba medzi tým, či budú vazalom Západu alebo Východu. Môžeme byť súčasťou západnej kresťanskej civilizácie ako samostatný a rovnocenný subjekt. Na základe Rastislavovho precedensu získalo neskôr geopolitické uznanie Poľsko, Česko aj Uhorsko.

A práve vtedy, keď Rastislav pre Veľkú Moravu „uhral“ najväčší vojenský aj diplomatický úspech, prišla zrada. Rastislavov synovec Svätopluk uznal zvrchovanosť Východofranskej ríše a vydal Rastislava do rúk Frankom. Tí ho odsúdili, oslepili a uväznili. Arcibiskupa Metoda zajali franskí biskupi a uvrhli do väzenia. V priebehu pár mesiacov sa ocitlo celoživotné Rastislavovo snaženie v troskách.

Lenže v roku 871 Frankovia urobili chybu a zajali aj samotného Svätopluka. Moravania povstali proti Frankom a za panovníka si zvolili kňaza Slavomíra. Proti povstaniu poslali Frankovia výpravu vedenú čerstvo omilosteným Svätoplukom. Ten však zradil aj Frankov a pridal sa na stranu povstalcov. Povstalci potom porazili franské vojská a Svätopluk sa stal kráľom Veľkej Moravy. Rozšíril jej vplyv a dosiahol jej úplné medzinárodné uznanie. Mohol to však dosiahnuť iba vďaka šikovnej politike svojho strýka Rastislava, ktorý kvôli nemu zahynul opustený a slepý v neznámom franskom väzení. Zrejme sa nikdy nedozvedel, že jeho šikovná geopolitická hra bola úspešná a Veľká Morava sa jeho zásluhou stala až do príchodu Maďarov regionálnou veľmocou.

Rastislavov odkaz v slovenských dejinách

Svätoplukov príbeh veľmi pripomína príbeh kráľa Roberta Brucea zo známeho filmu Statočné srdce o boji Škótov za nezávislosť od Angličanov. Kráľom sa stal iba vďaka dvojitej zrade. Najskôr zradil toho, kto samostatnosť vybojoval (Rastislava, William Wallace), a potom aj okupantov. Robert Bruce aj Svätopluk potom svoju zradu odčinili, stali silnými panovníkmi, ktorí zostali pozitívne zapísaní v srdciach svojich národov.

Tak ako Škóti nikdy nezabudli na svojho Williama Wallacea, ani my nesmieme zabudnúť na knieža Rastislava. Pokiaľ by som o tom rozhodoval ja osobne, na Bratislavskom hrade by dnes nestála jazdecká socha Svätopluka ale práve Rastislava. On je náš politický otec zakladateľ. Ak budem v budúcnosti pôsobiť ako súčasť výkonnej moci v slovenskej politike, určite sa zasadím o to, aby sme Rastislavovi venovali aspoň historický veľkofilm. Zaslúži si ho. Urobil pre nás to isté ako William Wallace pre Škótov, len ešte o 400 rokov skôr.

Geopolitika Strednej Európy sa za posledných 1100 rokov veľmi nezmenila. Vždy u nás politicky súperia tri ideové prúdy. Predstavitelia prvého neveria v schopnosť politického prežitia slovenského národa ako subjektu dejín. Preto vidia jedinú šancu Slovenska v tom, aby sme boli lojálnym vazalom západnej Európy, ktorá nás potom bude chrániť pred Východom. Predstavitelia druhého prúdu nechcú byť vazalmi Západu, lenže takisto neveria v politickú životaschopnosť Slovenska. Naivne preto veria, že Rusko našu suverenitu ochráni. Lenže Rusko je veľmoc a veľmoci nemajú priateľov, iba záujmy. Ak bude pre Rusko výhodné našu suverenitu chrániť, urobí to. Ak bude pre Rusko výhodné dohodnúť sa s Nemeckom a rozdeliť si štáty Strednej Európy medzi sebou ako svojich vazalov, tak to spolu s Nemeckom urobí. Vždy to tak v dejinách bolo, štyrikrát rozdelené Poľsko by o tom vedelo rozprávať.

Čo sa týka mňa osobne, hrdo sa hlásim k Rastislavovmu odkazu. Verím, že sa máme v každom okamihu našich dejín usilovať o čo najvyššiu mieru politickej nezávislosti, aby sme boli subjektom a nie iba objektom vlastných dejín. Som politický realista rovnako, ako bol politickým realistom aj Rastislav. Nerobím si ilúzie, že naše plná suverenita je v každom okamihu dejín možná. Ale verím, že na to máme, aby sme boli suverénnym hráčom v Strednej Európe, a pritom sme boli politicky pevnou súčasťou západnej kresťanskej civilizácie. A preto sa o to máme usilovať činmi.  

Som si veľmi dobre vedomý, že zástancovia suverénnej slovenskej politiky väčšinou nekončievajú ako politickí víťazi. Slepý Rastislav umierajúci vo franskom väzení by o tom mohol rozprávať. Ale jeho vízia slobody a nezávislosti pomohla nielen Slovensku ale aj celej Strednej Európe. Táto vízia je živá a stále životaschopná už viac ako 1100 rokov. Nie sťažnosti na krivdy a vyplakávanie nad nespravodlivosťou, ale činy pomáhajú Slovensko posunúť dopredu a nahor. Preto svoju úlohu v politike vidím aj v tom, že tú Rastislavovu víziu skúsim odniesť v slovenských dejinách zase o niekoľko rokov ďalej do budúcnosti.

Milan Krajniak, autor je kandidátom na prezidenta SR a podpredsedom Sme rodina

 

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo