Pápež proti slobodomurárstvu

Pápež proti slobodomurárstvu

Skutočný rozsah skazonosného vplyvu slobodomurárstva na človeka, národy a štáty, bol odhalený svetu najmä prostredníctvom statočného postoja pápežov Cirkvi, ktorí sa nezľakli zákernej moci slobodomurárov. Táto moc sa prejavovala a prejavuje nie len podporou bezbožnosti a nemravnosti v spoločnosti, ale aj rafinovaným prenasledovaním, a niekedy aj fyzickou likvidáciou svojich oponentov. Hlboká kríza a rozvrat duchovného sveta súčasného kresťana nie je výsledkom náhody, a ani obyčajnou historickou epizódou. Je dôkazom tragických dôsledkov postupného naplnenia cieľov, ktoré si stanovili najväčší nepriatelia Spasiteľa a jeho Cirkvi. Tieto ciele vždy spočívali a stále spočívajú v zosadení Spasiteľa z jeho trónu, a v následnom postavení človeka na jeho miesto. Pôsobenie týchto nepriateľov zasiahlo aj prostredie Cirkvi, ktorá je zasiahnutá touto hlbokou ranou v rôznych aspektoch svojej existencie až do súčasnosti. Pápež Lev XIII. bol jedným z pápežov, ktorí významne prispeli k odhaľovaniu slobodomurárskeho nebezpečenstva.

Humanum genus - encyklika proti slobodomurárstvu

Pápež Lev XIII., vlastným menom Vincenzo Gioacchino Raffaele Luigi Pecci, (1810 - 1903), zažil zvláštne videnie, resp. víziu, dňa 13. októbra 1884, t. j. presne 33 rokov pred dňom najväčšieho fatimského zázraku Panny Márie, teda pred dňom tzv. slnečného zázraku, ku ktorému došlo vo Fatime, dňa 13. októbra 1917. Pápež Lev XIII. počul dva rôzne hlasy, z ktorých jeden patril  Spasiteľovi a druhý Satanovi, a to počas slúženia svätej omše týmto pápežom. Hlas Spasiteľa znel príjemne, hlas Satana znel tvrdo. Zo vzájomného rozhovoru Spasiteľa a Satana vyplynulo, že Satan je presvedčený o svojej schopnosti zničiť Cirkev, ale potrebuje na to viac času a moci. Spasiteľ vyzval Satana, aby si vyžiadal potrebný čas a moc. Satan povedal, že potrebuje 75 rokov až 100 rokov, a väčšiu moc nad tými, ktorí mu slúžia. Spasiteľ vyhovel Satanovej žiadosti, a dal mu slobodu pre jeho zámer.

Pápež Lev XIII. bol veľmi zasiahnutý týmto zážitkom, a napísal hneď modlitbu k svätému Michalovi archanjelovi v záujme ochrany Cirkvi. Modlitba znie: „Svätý Michal archanjel, bráň nás v boji. Buď nám ochrancom proti zlobe a úkladom diabla. Pokorne prosíme, nech mu Boh ukáže svoju moc. A ty, knieža nebeských zástupov, Božou mocou zažeň do pekla satana a iných zlých duchov, ktorí sa na skazu duší potulujú po svete. Amen.“. Pápež Lev XIII. nariadil, aby kňazi a ľud sa modlili verejne túto modlitbu po každej svätej omši. Veľké zmeny v Cirkvi, zavedené po Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965), mali rozhodujúci vplyv na dôvody, ktoré viedli k zrušeniu tejto modlitbovej tradície.

Slobodomurárstvo predstavuje sústavu pseudonáboženských tajných organizácií, založených na liberalizme a na okultizme, v ktorých sa vykonávajú osobitné obrady. Slobodomurárstvo je v rozpore s učením Ježiša Krista a jeho Cirkvi, napriek rôznym formám svojho pôsobenia, a pôsobí zničujúco na človeka a na jeho možnosť dosiahnuť večnú spásu. Predchodcovia pápeža Leva XIII. vedeli o týchto skutočnostiach, a dôrazne varovali svoje zverené stádo pred akýmkoľvek spojením so slobodomurárstvom.

Pápež Lev XIII. nadviazal na svojich predchodcov v zápase so slobodomurárstvom, a precízne formuloval získané poznatky o zlobe slobodomurárstva vo svojej encyklike Humanum genus, (Ľudské pokolenie), zo dňa 20. apríla 1884. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že zmienená encyklika bola vydaná v tom istom roku, v ktorom pápež Lev XIII. zažil vyššie zmienený silný duchovný zážitok, po ktorom bol veľmi otrasený. (1).

Nasledujúci text je zameraný na stručné zhrnutie myšlienok, ktoré pápež Lev XIII. formuloval v encyklike proti slobodomurárstvu.

Božie kráľovstvo na zemi a Satanovo kráľovstvo

Pápež Lev XIII. poukazuje na ľudstvo, ktoré je rozdelené na dva tábory, ktoré stoja proti sebe od čias odpadu od Stvoriteľa. Prvý tábor je Božie kráľovstvo na zemi, ktoré predstavuje pravú Cirkev Ježiša Krista, a tých, ktorí chcú patriť k nemu a snažia sa z celej svojej duše, mysle a vôle o svoju spásu a o službu Bohu a jeho Synovi. Druhý tábor je Satanovo kráľovstvo, ktorému sú poddaní všetci, ktorí sa riadia podľa vzoru svojho vodcu a prarodičov, a ktorí sa odmietajú podriadiť Božiemu zákonu, a podnikajú mnoho vecí bez ohľadu na Boha alebo proti Bohu.

V priebehu storočí došlo k zrážkam medzi oboma tábormi s použitím rôznych zbraní, rôznej taktiky, a s rôznou mierou intenzity. Pápež Lev XIII. konštatuje, že stúpenci zla predstavujú v súčasnosti sprisahanie, a za vedenia a podpory tzv. slobodomurárov, t. j. zväzu, ktorý je veľmi rozvetvený a obsahujúci pevnú organizáciu, smerujú k rozhodujúcemu boju. Slobodomurári prestávajú skrývať svoje zámery, a opovážlivo sa stavajú proti Božiemu majestátu, chystajú záhubu pre Cirkev s cieľom olúpiť kresťanské národy o dobrodenia vykúpené Ježišom Kristom, Spasiteľom sveta.

Účel encykliky Humanum genus vyplýva zo skutočnosti, že v dobe strašného a tvrdošijného útočenia na kresťanstvo je povinnosťou upozorniť na nebezpečenstvo, poukázať na nepriateľa, a čeliť jeho zámerom a taktike, s cieľom chrániť spásu duší zvereného stáda.

Podstata a sila slobodomurárstva

Pápež Lev XIII. konštatuje, že jeho predchodcovia rozpoznali veľmi rýchlo slobodomurárstvo ako úhlavného nepriateľa, ktorý sa vynára na denné svetlo z temnôt tajného sprisahania, a so zreteľom na budúcnosť varovali vládcov a národy pred nástrahami, ktoré slobodomurárstvo pripravilo. Apoštolský stolec pozdvihol svoj hlas po odhalení organizácie a ducha slobodomurárstva, a verejne vyhlásil, že slobodomurárstvo bolo zriadené proti Božskému právu a proti ľudskému právu, a vyvíjalo zhubnú činnosť proti kresťanstvu a proti štátu. Apoštolský stolec zakázal s najväčším dôrazom, aby katolík vstúpil do slobodomurárstva, a stanovil prísne tresty pre previnilcov.

Prístup Cirkvi k slobodomurárstvu vyvolal hnev zo strany slobodomurárov, ktorí reagovali spôsobom opovrhnutia voči predmetnému prístupu, resp. útočili proti pápežom stojacim razantne proti slobodomurárstvu, a to aj spôsobom zľahčovania vážnosti apoštolských konštitúcií zameraných proti slobodomurárstvu. Postupne sa ukázalo, že negatívne stanovisko Cirkvi k slobodomurárstvu akceptovali aj predstavitelia štátov, ktorí iniciatívne poskytovali Apoštolskému stolcu svoje informácie o slobodomurárstve, resp. boli prijímané právne úpravy v týchto štátoch, ktoré trestali slobodomurársku činnosť. Príkladom bolo Holandsko, Rakúsko, Švajčiarsko, Španielsko, Bavorsko, Savojsko, a časti Talianska.

Podľa pápeža Leva XIII. vývoj potvrdil obavy pápežov týkajúce sa postupného zväčšovania vplyvu a moci slobodomurárstva, a jeho preniknutie do všetkých oblastí štátneho života, v dôsledku čoho mnohé štáty sú takmer celkom ovládané slobodomurárstvom. Slobodomurárstvo zasiahlo aj Cirkev.

Nevyhnutnosť pápežovho zásahu

Pápež Lev XIII. konštatuje so zreteľom na nevyhnutnosť zasiahnuť proti zlobe slobodomurárstva, že existujú rôzne sekty, ktoré sa líšia svojim menom, obradmi, organizačnou formou a pôvodom, avšak majú určitý spoločný cieľ, a pridružujú sa k sebe podobnosťou v názoroch v hlavných veciach, a zhodujú sa v skutočnosti so slobodomurárskou sektou. Táto sekta je akýmsi ústredím, odkiaľ sa rozchádzajú a kam sa všetky opäť vracajú. Napriek tomu, že sa zdá, že tieto sekty nechcú zostať teraz skryté v temnotách, schádzajú sa za denného svetla a vydávajú svoje časopisy, ak prenikneme hlbšie do tejto veci, zostávajú tajnými spoločnosťami a zachovávajú svoju taktiku. Veď väčšina vecí je tam zahalená rúškom tajomstva, a to nie len pred nečlenmi, ale aj pred mnohými príslušníkmi sekty. Tu možno zaradiť najdôvernejšie a hlavné ciele, mená najvyšších predstaviteľov sprisahaneckých organizácií, tajomné schôdzky úzkych krúžkov, vrátane rozhodnutí o prostriedkoch a ľuďoch na vykonanie týchto rozhodnutí. Tomuto účelu zodpovedá aj mnohonásobné kastovníctvo medzi slobodomurármi, ktoré sa týka práv, povinností a úloh. K tomu vedie premyslené rozlíšenie rádov, stupňov a prísna disciplína.

Zasväteným slobodomurárom sa nariaďuje s najväčším dôrazom, aby sa zaviazali a odprisahali zvláštnou prísahou, že neprezradia nikdy, nikomu a žiadnym spôsobom svojich slobodomurárskych spolupracovníkov, dorozumievacie znamenia a učenie sekty. Slobodomurári vyhľadávajú tajné miesta a často si nasadzujú masku literátov a filozofov združujúcich sa na „prehĺbenie“ svojho „vzdelania“, hovoria, že usilujú o pokrok civilizácie, že prekypujú láskou k sociálne slabým, že sa chcú postarať o väčší blahobyt ľudu, a aby čo najväčší počet ľudí mal podiel na výhodách, ktoré poskytuje občianska spoločnosť. Predmetné úmysly, aj keby boli myslené úprimne, nie sú posledným cieľom slobodomurárstva. Prijatí členovia musia sľúbiť a zaručiť sa, že budú poslušní svojim vodcom a majstrom, ktorým budú celkom poddaní a oddaní, že budú plniť všetky pokyny a rozkazy, a že ak by konali inak, podrobia sa všemožným hrozným trestom, vrátane smrti. Je preukázané, že trestanie smrťou slobodomurárov, ktorí zradili tajné učenie, alebo sa vzopreli vykonať rozkaz, je vykonané takým spôsobom, že vrah často unikne spravodlivosti. Strašná neľudskosť slobodomurárstva spočíva v pretvárke a v túžbe zostať utajený, v zaväzovaní ľudí ako otrokov bez informovania o tom, komu slúžia ako nástroj, a taktiež v zbavení ľudí vlastnej vôle, v použití ľudí na páchanie zločinov, a v zaistení beztrestnosti za spáchané zločiny. Rozum a pravda usvedčuje slobodomurárstvo z toho, že je v rozpore s prirodzenou mravnosťou a so spravodlivosťou.

Vyššie uvedené skutočnosti sa vzťahujú na slobodomurársku sektu v jej podstate, a so zreteľom na jej organizačnú nadradenosť voči spriazneným spoločnostiam. Nevzťahuje sa to na jednotlivých príslušníkov týchto spoločností, ktorí síce nesú zodpovednosť za svoju účasť v spoločnostiach tohto druhu, avšak sami nemajú účasť v mnohých prípadoch na hanebných zločinoch slobodomurárstva, a často nepoznajú konečný cieľ tajných spoločností. Niektoré združenia sú donútené okolnosťami stanoviť si rozumnejšie ciele, než majú iné združenia, avšak preto sa nemajú považovať za cudzie slobodomurárskemu zväzu, pretože tento zväz je potrebné posudzovať najmä podľa svojej ideovej základne.

Slobodomurárstvo a naturalizmus

Mnohé dôkazy potvrdzujú skutočnosť, že slobodomurársky zväz sa prieči mravnosti svojou prirodzenou povahou. Dobrý strom nemôže niesť zlé ovocie, a ani zlý strom nemôže niesť dobré ovocie. Slobodomurárska sekta plodí skazonosné ovocie, čo vyplýva zo skutočnosti, že jej záujmy sú zavŕšené v zničení všetkého náboženského poriadku a štátneho poriadku, ktoré boli vybudované prostredníctvom kresťanských zriadení, a vo vytvorení nového poriadku podľa svojich ideí, odvodeného z rýdzeho naturalizmu.

Podstata učenia naturalistov spočíva v tom, že ľudská prirodzenosť a ľudský rozum majú byť učiteľom a zvrchovaným pánom vo všetkých veciach. Naturalisti sa starajú veľmi málo o svoje povinnosti voči Bohu v zmysle tohto prístupu, alebo šíria neurčité a bludné názory v týchto veciach, popierajú Božie zjavenie, neuznávajú žiadne náboženské dogmy, žiadnu pravdu, ktorú by neobsiahla ľudská chápavosť, žiadneho učiteľa, ktorému by sa malo veriť pre vážnosť jeho úradu. Práve preto, že Katolíckej cirkvi je vyhradená jedinečná úloha plne obsiahnuť a zachovať učenie prijaté od Boha v neporušenosti, a taktiež vážnosť Učiteľského úradu a ostatné nadprirodzené prostriedky pre spásu, proti Katolíckej cirkvi sa obracia najväčší hnev a nápor protivníkov.

Slobodomurárska sekta vyvíja veľké úsilie, aby Učiteľský úrad Cirkvi neznamenal nič v občianskej spoločnosti, aby vážnosť Cirkvi neznamenala nič, a preto slobodomurári vyhlasujú a presadzujú, aby náboženstvo a štát boli úplne oddelené. Tým sa vytláča veľmi blahodarný vplyv katolíckeho náboženstva zo zákonodarstva a štátnej správy. Slobodomurárstvu nestačí nedbať na Cirkev, ale vyžaduje aj útočenie na Cirkev. Slobodomurári presadzujú možnosti beztrestného napádania samotných základov katolíckeho náboženstva slovom, perom a vyučovaním, napádajú práva Cirkvi a výsady, ktorými bola Bohom obdarená. Presadzujú čo najmenšiu slobodu konania Cirkvi a zákony na obmedzovanie slobody Cirkvi, zákony znižujúce počet kňazov a zbavujúce kňazov prostriedkov, a taktiež presadzujú, aby zvyšky cirkevného majetku podliehali prísnej viazanosti, a aby boli vydané ľubovôli štátnych úradníkov, aby rehoľné spoločenstvá boli rušené a rozptýlené.

Boj proti pápežstvu a slobodomurárska taktika

Pápež Lev XIII. konštatuje, že boj proti Apoštolskému stolcu a rímskemu pápežovi prebieha už dlho. Najskôr ho zbavili len svetskej vlády pod predstieranými zámienkami ako záštity jeho slobody a práva, následne bol zahnaný do postavenia nespravodlivého a neznesiteľného, pretože mu boli spôsobované ťažkosti zo všetkých strán, čo dospelo tak ďaleko v dnešnej dobe, že stúpenci týchto siekt vyhlasujú už otvorene to, čo bolo dlho predmetom tajných stretnutí slobodomurárov, t. j. že sa má odstrániť posvätná moc pápežov, a vyvrátiť z koreňov samotné pápežstvo, ktoré je Božím zriadením. Svedectvá zasvätených ľudí potvrdzujú skutočnosť, že skutočným cieľom slobodomurárstva je nezmieriteľné nepriateľstvo voči všetkému katolíckemu, čo bude trvať, pokiaľ neuvidia v troskách všetko, čo rímskymi pápežmi bolo ustanovené v oblasti náboženstva.

Skutočnosť, že noví príslušníci slobodomurárskej sekty nie sú vôbec nútení, aby sa zriekali katolicizmu, nie len, že neodporuje slobodomurárskym zámerom, ale naopak, slúži týmto zámerom. Slobodomurári touto taktikou ľahko klamú prostoduchých a neobozretných ľudí, a nechávajú otvorené dvere pre vstup väčšieho počtu ďalších ľudí. Tým, že prijímajú do svojich radov príslušníkov všetkých možných náboženstiev, vštiepia im veľký blud dnešnej doby, že nie je potrebné starať sa o náboženstvo, a že medzi náboženstvami nie je rozdiel. Tento postup je určený k zániku všetkých náboženstiev, a to najmä katolíckeho náboženstva, ktoré nie je možné porovnávať s ostatnými náboženstvami, pretože jediné zo všetkých je pravé.

Slobodomurári popierajú náboženské pravdy, a preto nezadržateľne upadajú do krajností z dôvodu slabosti ľudskej prirodzenosti, alebo z Božieho dopustenia postihujúceho spravodlivými trestami pýchu slobodomurárov. Následne nemajú jasný a pevný názor o pravdách, ktoré sa dajú jasne pochopiť prirodzeným svetlom rozumu, a ku ktorým patrí najmä pravda o tom, že Boh existuje, a že ľudská duša je oddelená od hmoty a je nesmrteľná. Napriek tomu, že slobodomurári všeobecne uznávajú, že Boh existuje, všetci jednotlivci s tým nesúhlasia, a nemajú na to pevný a vyhranený názor, čo vyvoláva spory medzi slobodomurármi. Slobodomurárska sekta dáva svojim členom voľnosť v tejto veci, aby mohli hájiť svoje stanovisko, že Boh je, alebo, že Boh nie je. Slobodomurári popierajúci Božiu existenciu sú slobodomurársky „zasväcovaní“ rovnako, ako slobodomurári, ktorí pripúšťajú Božiu existenciu, hoci majú zvrátené názory o Bohu, ako v prípade panteistov, čo však taktiež znamená popierať pravú existenciu Boha. Vyvrátenie alebo otrasenie tejto najzákladnejšej pravdy vedie k zakolísaniu vo vzťahu k pravdám, ku ktorých poznaniu nás vedie prirodzený poriadok, t. j. že všetko povstalo slobodným aktom vôle Boha Stvoriteľa, že svet je riadený Prozreteľnosťou, že ľudská duša nezaniká, a že po tomto pozemskom živote nastane iný život.

Dôsledky naturalizmu vo verejnom živote a v súkromnom živote

V dôsledku popierania náboženských právd, ktoré tvoria základ prirodzeného poriadku, hlavný pilier poznania a životnej praxe, následky tejto skutočnosti v mravnom živote jednotlivca a spoločnosti sa rýchlo prejavia.

Prechádzame mlčaním nadprirodzené čnosti, ktoré nikto nemôže dosiahnuť, a ani uskutočňovať bez zvláštnej Božej priazne a Božieho daru. Predmetné čnosti nenájdeme u tých, ktorí nechcú poznať a opovrhujú Vykúpením ľudského pokolenia, Božou milosťou, sviatosťami a blaženosťou, ktorú majú dosiahnuť v nebi.

Hovoríme o povinnostiach, ktoré vyplývajú z prirodzenej mravnosti. Boh, Tvorca sveta a súčasne prezieravý Vládca sveta, večný zákon, prikazujúci zachovávať prirodzený poriadok, zakazujúci porušovať tento poriadok, posledný ľudský cieľ, nesmierne povznesený nad ľudské veci, mimo dosahu tohto sveta, to sú pramene a zdroje všetkej spravodlivosti a mravnosti.

Ak sa tieto povinnosti odstránia, čo robia naturalisti rovnako ako slobodomurári, bude znemožnené poznanie, v čom spočíva znalosť dobra a zla. Mravouka, ktorá je prijateľná pre slobodomurársky svet, a v ktorej chcú vychovávať dospievajúcu mládež, musí byť tá, ktorú nazývajú občianskou, laickou, alebo slobodnou, inými slovami mravouka, v ktorej nie je ani náznak náboženstva. To, ako je táto morálka úbohá, ako stráca všetku pevnosť, a ako sa otriasa pri každom závane vášne, možno vidieť na jej poľutovania hodnom ovocí, ktoré sa už ukazuje. Tam, kde došlo k odstráneniu kresťanského poriadku, a kde laická morálka začala celkom slobodne vládnuť, tam sa šľachetné a neporušené mravy strácajú, rozširujú sa strašné a bludné názory, a rastie zločinnosť. A nad tým sa bedáka a narieka.

Pretože ľudská prirodzenosť je poškvrnená prvotným hriechom, a tým viac je náchylná k neresti než k čnosti, je nevyhnutným predpokladom mravnosti držať na uzde nezriadené chúťky ducha, a pudovú stránku podriadiť rozumovej stránke. V tomto boji je potrebné veľmi často pohrdnúť pozemskými záujmami, a podrobiť sa veľkým útrapám a ťažkostiam, aby rozum zvíťazil a udržal si svoju vládu. Avšak naturalisti a slobodomurári, ktorí nemajú vieru v Bohom zjavené pravdy, popierajú, že otec ľudského pokolenia zhrešil, a preto sa domnievajú, že slobodná vôľa nie je vôbec „oslabená a náchylná k zlému“. Zásadne preháňajú skvelé vlastnosti ľudskej prirodzenosti, jedine do nej kladú podstatu a pravidlo spravodlivosti, a nemôžu pochopiť, že je potrebný ustavičný boj a vrcholná vytrvalosť, aby bol zdolaný nápor a ovládnuté chúťky ľudskej pudovej stránky.

Práve preto vidíme, že hojnosť všetkých možných lákadiel na prebúdzanie vášní sa bežne ponúka: denná tlač a brožúrky, bez primeranosti a studu, divadelné predstavenia vyznačujúce sa necudnosťou, námety diel cynicky čerpané podľa zásad takzvaného realizmu, rôzne dômyselné a vyumelkované prostriedky k zmäkčilému a rozmarnému životu, teda všetky rafinovanosti lichotiace túžbe po rozkoši, ktoré majú oslabiť a uspať čnosť. Takto hanebne a dôsledne konajú tí, ktorí potláčajú nádej na nebeské dobrá, a celú svoju blaženosť pripútavajú k pominuteľným veciam.

Skaza mravnosti v slobodomurárskom pláne

Je zjavné, že najmä ľudia s duchom oslabeným vládou vášní slúžia s otrockou poslušnosťou rafinovaným manipulátorom. V slobodomurárskej sekte sa vyskytli osoby navrhujúce, aby sa nasadili všetky nástroje, aby dav vybil svoje vášne ničím neobmedzenou zlovôľou, a aby dav sa dostal pod vládu slobodomurárov týmto spôsobom, a aby sa stal nástrojom pre akýkoľvek zločin.

Naturalizmus ovplyvňuje aj rodinu a výchovu. Učenie naturalistov chápe manželstvo len ako určitý druh občianskej zmluvy, a preto je možné ho rozviazať so súhlasom strán, ktoré uzavreli túto zmluvu. Moc nad manželským zväzkom patrí tým, ktorí riadia štát. Pri výchove detí sa nemá vštepovať žiaden vyhranený a pevný názor deťom, a je záležitosťou každého z nich, aby si zvolilo svoje náboženstvo. Naturalisti sa zhodujú so slobodomurármi v týchto postojoch, a snažia sa presadzovať tieto postoje do mravov a do denného života. V mnohých krajinách, vrátane tých, kde existuje katolícke náboženstvo, je uzákonené, že existuje výlučne civilný sobáš, v ďalších krajinách sa zákonmi umožňujú rozluky, resp. vynakladá sa úsilie, aby to bolo dovolené čo najskôr. Vývoj smeruje týmto spôsobom k tomu, aby sa zmenila podstata manželských zväzkov, ktoré sa majú stať neistými a vratkými spojeniami, ktoré spriahne vášeň, a následne rozviaže, ak sa vrtochy zmenia.

Slobodomurárska sekta sa zameriava aj na to, aby strhla na seba výchovu mládeže. Slobodomurári cítia, že môžu ľahko pretvárať ohybný a poddajný svet mladého človeka. Slobodomurári nechcú dovoliť, aby služobníci Cirkvi mali podiel na výchove a vyučovaní detí, a to ani ako vychovávatelia a ani ako učitelia, a dosiahli na mnohých miestach, že výchova dospievajúcej mládeže celkom podlieha laikom, a v mravnej výchove je vylúčené akékoľvek poučenie o najväčších a najsvätejších povinnostiach človeka voči Bohu.

Naturalisti konštatujú v oblasti zásad politických vied, že všetci ľudia sú rovnoprávni, a že postavenie všetkých ľudí je úplne rovnaké po každej stránke. Každý jedinec je slobodný svojou prirodzenosťou, a nikto nemá právo rozkazovať inému človeku, a preto chcieť, aby ľudia poslúchali akúkoľvek autoritu, ktorá vychádza z iného zdroja, než od nich samých, znamená znásilňovanie. Ľud je zvrchovaným pánom, a preto vládnuť možno len s poverením, alebo so súhlasom ľudu, a preto je dovolené zbaviť vládcov moci aj proti vôli týchto vládcov. Zdrojom týchto občianskych práv je buď ľud, alebo vládna moc v štáte, a to len taká, ktorá zodpovedá moderným predstavám. Je vhodné, aby štát bol bezbožný, a nie je dôvod, aby niektoré náboženstvá mali prednosť pre inými náboženstvami, a preto musia byť postavené na rovnakú úroveň. Je zjavné, že rovnaké náuky hlásajú aj slobodomurári, a presadzujú tieto postoje všetkými silami, a podľa nich chcú vytvárať štáty. Týmto spôsobom sa pripravuje cesta pre radikálnejších sektárov, ktorí vyvodzujú ešte horšie závery, a vymýšľajú si majetkové vyrovnania a spoločné užívanie všetkých hmotných statkov po odstránení stavovských a majetkových rozdielov.

Odmietnutie slobodomurárskych zásad

Hlavné slobodomurárske dogmy sú v takom veľkom rozpore s rozumom a s logikou, že nemôže byť nič zvrátenejšie. Chcieť odstrániť zo sveta náboženstvo a Cirkev, ktorú Boh založil sám, a chráni ju pre nesmrteľnosť, chcieť privolať znovu pohanské mravy a zriadenie po osemnástich storočiach, to je znamenie veľkej hlúposti a veľmi opovážlivej bezbožnosti. Menej strašné a ľahšie znesiteľné nie je ani to, že sa odmietajú dobrodenia, ktoré Ježiš Kristus získal svojou dobrotou nie len jednotlivým ľuďom, ale aj rodinnej pospolitosti a občianskej pospolitosti. Tieto dobrodenia sú veľké aj podľa názoru nepriateľov kresťanstva. V tomto zbesilom a ohavnom úsilí možno rozpoznať nezmieriteľnú nenávisť a pomstychtivosť, ktorou Satan planie proti Ježišovi Kristovi.

Druhým podobným cieľom slobodomurárov je horlivé rozvracanie hlavných základov spravodlivosti a mravnosti, a pri tom sa ponúkajú ako pomocníci tým, ktorí ako dobytok chcú, aby bolo dovolené, čokoľvek si zažiadajú, čo nie je nič iné, ako hnať ľudské pokolenie k potupnej záhube. Nebezpečenstvá, ktoré majú postihnúť podľa plánu rodinné spolužitie a občianske spolužitie, zväčšujú zlo ešte viac. Podľa súhlasného stanoviska skoro všetkých náboženstiev a všetkých dôb, v manželstve existuje čosi posvätné a záväzné. Boží zákon stanovuje, že manželstvo je nerozlučiteľné. Ak by manželstvo bolo zbavené svojho posvätného charakteru, ak by bolo možné rozlúčiť manželstvo, rodina by bola vydaná neistote a zmätkom, ženy by boli zbavené svojej dôstojnosti, a nebolo by spoľahlivo postarané o deti.

Ak štát nevenuje žiadnu starostlivosť o náboženstvo, a neberie vôbec zreteľ na Boha pri usporiadaní a štátnej správe, akoby vôbec neexistoval. Je to zaslepenosť, o akej nebolo počuť ani zo strany pohanov, pretože aj v myslení pohanov existovala predstava nie len o bohoch, ale boli presvedčení aj o nutnosti štátneho kultu, a domnievali sa, že ľahšie možno nájsť mesto bez pôdy než bez Boha. Pospolitosť ľudského pokolenia, ku ktorej tiahneme svojou prirodzenosťou, bola stanovená Bohom, pôvodcom ľudskej prirodzenosti. Od Neho ako od svojho Počiatku a Zdroja vytryskuje mohutný prameň nespočetných dobier, ktorými príroda oplýva. Preto ako jednotlivci sme hlasom prirodzenosti povzbudzovaní zbožne a sväto ctiť Boha, pretože sme od Neho prijali život a dobrá, ktoré sú životu dávané. Národy a štáty majú ctiť Boha z týchto dôvodov. Preto je jasné, že tí, ktorí chcú zbaviť občiansku spoločnosť každej náboženskej povinnosti, počínajú si nie len nespravodlivo, ale aj nemúdro a nerozumne.

Pretože ľudia sa rodia, aby sa združovali do občianskej pospolitosti z Božej vôle, vládna moc je nevyhnutným putom občianskeho zväzu, a nevyhnutne sa musí rozpadnúť, ak sa toto puto odstráni. Vládna autorita je odvodená v dôsledku toho od toho Pôvodcu, ktorý splodil spoločnosť. Z toho vyplýva logicky, že vládca je služobníkom Božím, nech je ním ktokoľvek. Preto pokiaľ to vyžaduje cieľ a prirodzená povaha ľudskej spoločnosti, je potrebné plniť spravodlivé rozkazy zákonnej moci nie inak, než velebnosťou Boha, Vládcu vesmíru, a je najväčším omylom tvrdenie, že to záleží na vôli ľudu, či vypovie poslušnosť, kedykoľvek sa mu zachce.

Nemožno pochybovať o tom, že všetci ľudia sú vzájomne rovní, ak prihliadneme k spoločnému pôvodu a prirodzenosti, k poslednému cieľu, ktorý je určený každému človeku, k právam a povinnostiam, ktoré z toho vyplývajú prirodzene. Pretože všetci ľudia nemôžu mať rovnaké vlohy, a vzájomne sa odlišujú telesnými silami, duševnými schopnosťami, mravmi, vôľou a povahovými rysmi, veľmi odporuje rozumu chcieť všetko zahrnúť bez rozdielu do jedného, a zaviesť rovnosť prevedenú do dôsledkov do zriadenia politického života.

Tak ako dokonale vytvorené ľudské telo sa skladá zo spojení údov a skĺbení, ktoré sa líšia svojim tvarom a funkciou, ak sú všetky v súlade a na svojom mieste, vytvárajú krásny a silný celok, vykonávajúci nevyhnutné služby, tak aj v štáte existujúci jednotlivci, ktorí ho tvoria, predstavujú neobmedzenú rôznorodosť. Ak by títo jednotlivci boli považovaní za rovných, a ak by každý mohol konať podľa svojej ľubovôle, nebolo by nič viac znetvorené, ako takýto štát. Naopak, ak sa ponechá rozloženie stupňov dôstojnosti, záujmov a zručností, a ak jednotlivci pracujú pre spoločné dobro podľa svojich schopností, budú poskytovať obraz štátu, ktorý je dobre usporiadaný a zodpovedá prirodzenému poriadku.

Zmienených buričských bludov sa štáty musia obávať ako najväčších hrôz, pretože po odstránení Božej bázne, úcty k Božím zákonom, po pohŕdaní vážnosti vládcov, keď sa dovoľuje a schvaľuje svojvôľa povstania, keď vášne davu sú vybičované k svojvôli, a keď jedinou uzdou je strach pred trestom, nutne musí dôjsť k všeobecnej revolúcii, a k rozvráteniu existujúceho poriadku. Socialistické a komunistické zväzy premyslene plánujú práve tento revolučný prevrat. Slobodomurárska sekta nemôže hovoriť, že plány socialistov a komunistov sú jej cudzie, pretože veľmi praje týmto zámerom, a súčasne stojí s nimi na rovnakej názorovej základni. Ak sa všade a ustavične nesiaha k najradikálnejším pokusom, nesmie sa to pripočítať učeniu a vôli sektárov, ale pôsobeniu svetla Bohom zjaveného náboženstva, ktoré nemožno uhasiť, a súčasne zdravšej časti ľudstva, ktorá odmieta otroctvo tajných spoločností, a statočne čelí týmto bláznivým pokusom.

Slobodomurári pri práci

Pápež Lev XIII. poukazuje na skutočnosť, že slobodomurári si získali priazeň vladárov a národov populárnymi frázami a pochlebovaním, a následne vladári sa stali spojencami slobodomurárov na potláčanie katolicizmu. Slobodomurári vytrvale ohovárali Cirkev, že zvádza boj s vladármi o kráľovskú moc a práva zo žiarlivosti. Keď sa touto taktikou zabezpečili a získali odvahu, začali získavať ohromnú moc v štátnej správe. Vzrastajúca moc slobodomurárstva bola spôsobilá otriasať základmi ríší a zvrhávať hlavy štátov, aj s pomocou lživých obvinení, ak predstavitelia politickej moci postupovali v rozpore s predstavami slobodomurárov. Slobodomurári zaslepili národy najmä tvrdením, že Cirkev a vladári sú hlavnou prekážkou pre vyslobodenie ľudu z nespravodlivého otroctva a núdze, a preto vzrástla túžba ľudu po likvidácii oboch mocí. V skutočnosti sa skôr len čaká a dúfa v budúci blahobyt, než aby bol uskutočnený. Naopak, ak by pomery ľudu boli upravené podľa kresťanského zriadenia, ľud by mohol dosiahnuť zlepšenie pomerov. Ľudia podnikajúci čokoľvek proti poriadku stanovenému Božou Prozreteľnosťou získajú vo svojej pýche trest spočívajúci v tom, že namiesto očakávaného šťastného osudu získajú osud v skutočnosti veľmi biedny.

Cirkev prikazuje ľuďom s najväčším dôrazom, aby počúvali Boha, vrchného Vládcu nad všetkým. Ak by sa tvrdilo, že Cirkev žiarli na svetskú moc, alebo že si privlastňuje čiastočne moc vládcov, bolo by to nesprávne tvrdenie. Cirkev naopak ukladá v plnom rozsahu ako povinnosť a zaväzuje vo svedomí dávať svetskej moci to, čo je spravodlivé dávať tejto moci. Pretože vládna moc sa odvodzuje od Boha, veľmi tým prispieva k dôstojnosti svetskej moci a pomáha jej pri získavaní úcty a blahovôle od občanov. Cirkev ako priateľka mieru a podporovateľka svornosti zahŕňa všetkých materskou láskou. Dbá o to, aby bola nápomocná ľuďom, a preto učí spájať spravodlivosť so zhovievavosťou, vládu so spravodlivosťou a zákony s umiernenosťou, to znamená, že nikoho právo sa nesmie porušovať, musí sa pracovať na udržaní poriadku a pokoja v štáte, súkromnou a verejnou starostlivosťou sa musí zmierňovať bieda, a to v najvyššej možnej miere.

Slobodomurári chcú presvedčiť ľudí, že kresťanské učenie nie je zlučiteľné s dobrom štátu, pretože slobodomurári nechcú budovať štát na pevných základoch čností, ale na beztrestnosti nerestí. Je v súlade s politickou prezieravosťou a nutné pre záchranu celku, aby vládcovia a národy sa nespájali so slobodomurármi, ale aby sa spájali s Cirkvou na odrážanie slobodomurárskych útokov.

Odsúdenie slobodomurárstva a pápežova výzva

Pápež Lev XIII. považuje za povinnosť hľadať lieky proti rozšírenej nákaze slobodomurárstva. Najdôležitejšie je použiť silu Bohom zjaveného náboženstva, v ktorej spočíva najpevnejšia nádej. Slobodomurári toto náboženstvo tým viac nenávidia, čím väčší strach majú z neho. Pápež Lev XIII. uznáva a apoštolskou autoritou potvrdzuje platnosť všetkých opatrení predchádzajúcich pápežov stanovených v záujme reakcie proti slobodomurárskym pokusom a konaniu. Súčasne potvrdil všetko, čo bolo pápežmi zakázané pod trestom, aby veriaci boli odradení od vstupu do týchto spoločností alebo v záujme povzbudenia pre vystúpenie z týchto spoločností. Pápež Lev XIII. vyjadril svoje spoľahnutie sa na dobrú vôľu kresťanov, a prosí kresťanov v mene vlastnej spásy, aby sa považovali viazaní vo svojom svedomí, že sa neodchýlia ani v najmenšom od toho, čo Apoštolský stolec nariadil v tejto veci.

Pápež Lev XIII. vyzýva biskupov veľmi dôrazne a žiada, aby spolupracovali, a snažili sa usilovne vyhubiť morovú nákazu slobodomurárstva, a v tejto súvislosti poukazuje na obhajobu Božej slávy a spásy duší, keďže predmetné skutočnosti  nemožno stratiť zo zreteľa v tomto boji. Týmto spôsobom je možné nadobudnúť odvahu, statočnosť, a s pomocou prezieravosti je možné nájsť vhodné prostriedky na prekonanie prekážok.

Je potrebné strhnúť masku slobodomurárom a poučovať ľud svojimi príhovormi a pastierskymi listami týkajúcimi sa tejto témy, napríklad o úskokoch na zvádzanie ľudí, o zvrátených názoroch a hanebnom konaní týchto spoločností. Nikto sa nesmie stať členom slobodomurárskej sekty z akéhokoľvek dôvodu v zmysle učenia potvrdeného predchádzajúcimi pápežmi, ak má pre tohto človeka katolícka viera a vlastná spása takú cenu, akú má mať. Nikto sa nemá nechať oklamať pokryteckou slobodomurárskou počestnosťou, pretože niekomu by sa mohlo zdať,
že slobodomurári nepožadujú nič, čo by bolo v rozpore so svätosťou náboženstva a mravov. Pretože celá ideológia a účel slobodomurárskej sekty sú celkom nerestné, je správne, že nie je dovolené stať sa slobodomurárom, alebo podporovať akokoľvek slobodomurárov.

Je potrebné povzbudzovať ľud pre horlivé vzdelávanie vo svojom náboženstve, najmä vysvetľovanie základov náuk, na ktorých spočíva kresťanská filozofia. Týmto spôsobom možno liečiť vzdelaním chorobné názory a opevniť ľudskú myseľ proti mnohotvárnym podobám bludov a rôznym lákadlám nerestí, a to najmä teraz, keď neviazanosť písania je spojená s nenásytnou dychtivosťou po vzdelaní. Podiel na tejto práci bude mať predovšetkým klérus, ktorý bude spolupracovníkom biskupov, ak biskupi vyvinú úsilie, aby klérus viedol disciplinovaný život, a ak bude riadne vedecky vzdelaný.

Pápež Lev XIII. poukazuje v tejto súvislosti na význam spolupôsobenia činorodých laikov, ktorí majú lásku k náboženstvu a k vlasti, a sú bezúhonní a vzdelaní. Biskupi by sa mali pričiniť o spojenie úsilia kňazov a laikov, aby ľudia získavali hlbokú znalosť Cirkvi a lásku k Cirkvi, pretože čím viac ju budú poznať, a čím viac ju budú milovať, tým viac si znechutia tajné spoločnosti a vyhnú sa im.

Je potrebné venovať zvláštnu pozornosť šíreniu a podpore Tretieho rádu svätého Františka, pretože jeho hlavným účelom je pozývať ľudí k napodobňovaniu Ježiša Krista, k láske k Cirkvi, a k praktizovaniu všetkých kresťanských čností, čím môže preukázať veľké služby pri potláčaní nákazy najhorších siekt. Jeho ovocím je získanie ľudského ducha pre slobodu, právnu rovnosť a bratstvo, teda pre takú slobodu, rovnosť a bratstvo, ktoré Ježiš Kristus zjednal ľudskému pokoleniu, a ako ho svätý František uskutočňoval, teda nie pre nezmyselne vymyslené heslá slobodomurárov. Sloboda Božích detí nás oslobodzuje od služby Satanovi a vášňam, pôvod bratstva spočíva v Bohu, v spoločnom Stvoriteľovi a Otcovi všetkých, rovnosť stojí na spravodlivosti a láske, a neodstraňuje všetky rozdiely, ale vytvára podivuhodný a harmonický súlad z rozmanitosti života, služieb a záľub, ktorý svojou prirodzenou povahou smeruje k úžitku a k dôstojnosti občianskeho spolužitia.

Pápež Lev XIII. zdôrazňuje aj význam nového robotníckeho odborárstva podľa starých vzorov, t. j. združení remeselníkov, ktoré by hájili aj hmotné záujmy pod záštitou náboženstva, a bdeli by nad mravnou úrovňou robotníctva, čím by prispeli k oslabeniu sektárskych síl. Ľudia žijúci v núdzi a v živorení sú najviac vydaní zvodcom uchyľujúcim sa k lesti a k podvodu, a preto je potrebné, aby títo ľudia boli pozývaní do počestných združení. Predmetné cechy by mali byť prispôsobené dobe a obnovené pod vedením a záštitou biskupov. Je povzbudzujúce, že už vznikli tieto združenia na viacerých miestach, a taktiež aj zväzy zamestnávateľov, a stanovili si za cieľ pomáhať počestnej triede proletárov a jej rodinám a deťom, a udržiavať v nich lásku k zbožnosti a znalosť náboženských právd s mravnou neporušenosťou.

Žiarivým príkladom starostlivosti o úbohých ľudí a kresťanskej charity je spoločnosť svätého Vincenta de Paul, ktorá vyjadruje kresťanskú lásku k blížnemu v skromnosti, a prispieva k uľahčeniu ľudských bied.

Pápež Lev XIII. zveruje do pozornosti biskupov aj výchovu mládeže, ktorá je ohrozená morovou nákazou siekt. Duchovní vodcovia, farári a rodičia by mali dôrazne upozorniť vhodným spôsobom deti a chovancov na hanebnú povahu týchto spoločností, a naučiť včas tieto deti a chovancov odolávať mnohotvárnej a ľstivej taktike propagátorov siekt. Osoby pripravujúce deti k prvému svätému prijímaniu by mohli pohnúť tieto deti k tomu, aby sa každé dieťa rozhodlo a zaviazalo, že bez vedomia rodičov, a bez rady farára alebo spovedníka, nevstúpi nikdy do žiadneho spolku.

Vytrhávanie zhubnej buriny na Pánovom poli nemôže byť úspešné bez Pánovej pomoci, a preto je potrebné úpenlivo žiadať o jeho pomoc. Slobodomurárska sekta dvíha drzo svoju hlavu, a jej členovia sú spojení akousi zločinnou dohodou, a spoločnými tajnými cieľmi, a vzájomne sa povzbudzujú v odvahe k páchaniu zla. Je potrebné, aby aj všetci dobrí ľudia boli združení v čo najširšom spoločenstve činu a modlitby. Títo ľudia by sa mali postaviť svorne, neustúpiť a žiadať Boha o rozkvet kresťanstva. Cirkev by si mala vydobyť potrebné slobody, blúdiaci by sa mali vrátiť na cestu spásy, a keď bludy ustúpia z cesty pravde, neresti by mali urobiť miesto čnosti. Za svoju pomocnicu a sprostredkovateľku
by sme mali mať Pannu Máriu, Matku Božiu, ktorá od svojho počatia premohla Satana, a ukázala svoju moc nad nešľachetnými sektami, v ktorých ožíva diabolský duch spupnosti s neskrotnou vierolomnosťou a pokrytectvom. Možno sa dovolávať aj pomoci svätého Michala, kniežaťa nebeského vojska, víťaza nad mocou pekla, a taktiež svätého Jozefa, snúbenca Najsvätejšej Panny, a apoštolov Petra a Pavla, rozsievačov kresťanskej viery a nepremožiteľných obrancov tejto viery.

 

ZDROJ:

 

(1). Pápež Lev XIII., Encyklika Humanum genus.

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo