Kauza nemravní pápeži

Kauza nemravní pápeži

V dejinách Cirkvi boli na pápežskom stolci ľudia, ktorí vážne pochybili a spôsobili nemalé pohoršenia. Možno na základe ich života zavrhnúť pápežstvo ako také? Tento blog o kontroverzných udalostiach (kauzách) z prostredia katolíckej Cirkvi píšem v nadväznosti na svoj predošlý článok o križiackych výpravách - https://blog.postoj.sk/31874/kauza-kriziacke-vypravy

Temné storočie

V období tzv. temného storočia - saeculum obscurum (880-1046) sa pápežstvo stalo bábkou v rukách niektorých miestnych šľachtických rodov. Bolo v centre mocenských záujmov a preto aj jednotliví pápeži častokrát ani zďaleka nezodpovedali ideálu Kristovho námestníka a pastiera Cirkvi. Cisárstvo ako ochrana pre pápežov v tom čase nefungovalo a tak bolo celkom bežné, že pápeži boli rýchlo zosadzovaní a nahradzovaní inými, lepšie vyhovujúcimi pre miestne rody. Boli aj prípady kedy bol pápež vo víre bojov o moc zavraždený. Nie všetci pápeži tej doby boli nemorálni, bolo medzi nimi aj niekoľko pápežov dobrých mravov (napr. Benedikt IV.). Napriek tomu ovládanie pápežstva mocnými malo deštrukčný dopad. „Celkom bežné boli nespútané stranícke boje, strašný mravný úpadok a brutálna túžba po moci.“ Niektorí historici dokonca hovoria o tomto období ako o ére „pornokracie.“ Historik August Franzen však s týmto označením nesúhlasí. 

Pápež Ján XII. „nastúpil do úradu sotva osemnásťročný a dobové správy sa zhodujú na tom, že nejavil záujem o duchovné veci, mal sklon k hrubým zábavám a roztopašnému životu bez zábran.“ Počas stredoveku koloval v Cirkvi príbeh o žene Jane, ktorá sa v prezlečení za muža dostala na pápežský stolec. Historka o pápežke sa neskôr ukázala ako podvrh ale mohla mať základ v tom, že niektoré mocichtivé ženy (ako napríklad Theodora alebo Marozia) mali v tej dobe veľký vplyv na chod rímskej kúrie. Až neuveriteľne zneje súdny proces s mŕtvolou pápeža Formosia. Štefan VII. svojho predchodcu tak nenávidel, že dal vykopať jeho rozkladajúce sa telo, ktoré obliekol do pápežských šiat a po zvolaní zhromaždenia „odsúdil“ hnijúceho Formosia a všetky jeho nariadenia zneplatnil. Historik Charles A. Coulombe popisuje strašný priebeh procesu: „Tri prsty na pravej ruky, ktoré Formosius používal k žehnaniu mu sekli a mŕtvolu potom hodili do rieky Tiber, keď ho predtým vláčili po uliciach.“ Ani Štefan VII. nedopadol práve najlepšie - rok nato bol uškrtený povstalcami. 

Pápež Ján XII. sa neslávne zapísal do dejín pápežstva. (zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Pope_John_XII)

Pápežstvo a Cirkev z biedneho stavu vytrhli zásahy cisára Ota I. Veľkého, obnova cisárstva ako aj náboženská reforma, ktorá začala v kláštore Cluny. Za zmienku stojí aj obdobie dvojpápežstva a trojpápežstva. (Toto obdobie si však nechávam do zálohy pre budúci blog)   

Obdobie renesancie

V období humanizmu a renesancie nastal obrat v chápaní človeka a jeho postavenia. Dovtedy bol v centre pozornosti Boh a večný život, kým renesancia začala stavať do pozornosti človeka a jeho terajší život. Dobovej mentalite rozhodne cudzie svetské pôžitky, túžba po moci, sláve, peniazoch a majetkoch. Tento duch prenikol aj do Cirkvi a nevyhol sa ani najdôležitejším pozíciam. Boli takí, ktorí v biskupskom, kardinálskom a pápežskom úrade videli iba prostriedok pre vlastný prospech. Evanjelium išlo do úzadia. Niektorí pápeži tej doby pripomínali skôr svetských vládarov ako pokorných a chudobných pastierov Kristovho stáda. O svojskom prístupe vypovedá aj výrok jedného z nich: „Boh nám doprial pápežstvo, tak si ho užijme.“ Zrejme najkontroverznejším mužom na Petrovom stolci bol Alexander VI. (úradoval v rokoch 1492-1503), občianskym menom Rodrigo Borgia. Uznávaný cirkevný historik August Franzen nazval jeho pontifikát „najhlbším úpadkom pápežstva“ a mnohým sa pri téme „zlí pápeži“ hneď vybaví práve jeho meno. Alexander sa stal kardinálom vo veku 25 rokov a postupne nahromadil značné bohatstvo a majetky. Za svoj nemravný život počas ktorého ako vysvätený kňaz a kardinál splodil s niekoľkými ženami niekoľko nemanželských detí si vyslúžil ostré pokarhanie od pápeža. Ani jeho pôsobenie v úrade pápeža (na ktorý sa s veľkou pravdepodobnosťou dostal úplatkami) nebolo príliš počestné. Naďalej zahrňoval svoju rodinu a hlavne svojho pochybného syna Cesara majetkami a úradmi. Dostal sa do sporu s florentským mníchom Girolamom Savonarolom, ktorý vyzýval k pokániu a kritizoval Alexandra. Savonarola skončil na hranici. Alexander bol nepochybne schopný organizátor a politik. Bol šikovný a vzdelaný. Podobne ako iní pápeži tej doby podporoval umenie a kultúru a dal postaviť veľa krásnych budov a kostolov. Ale od Kristovho námestníka by sme na prvom mieste zrejme čakali niečo iné. Už súčasníci šírili o Alexandrovi rôzne klebety, ktoré sa miešali s pravdou. Jedna z nich, ktorá prežíva dodnes, je tá, že mal pomer s vlastnou dcérou Lukréciou. Nezakladá sa však na skutočnosti - Lukrécia po dvoch neúspešných manželstvách, viedla dobrý a nábožný život. 

Vonkajšie bohatstvo a duchovnú biedu Cirkvi tej doby veľmi dobre ilustruje príbeh o jednom renesančnom pápežovi, ktorý s hrdosťou ukazoval zbožnému priateľovi všetky bohatstvá svojho pokladu. „Vidíš?“ povedal. „Peter už viac nemôže povedať: Zlato a striebro nemám.“ (narážka na príbeh zo Skutkov apoštolov) - „Nie“ , odpovedal priateľ, „ale ani nemôže povedať: V mene Ježiša vstaň a choď.“

Niet divu, že krátko na to vystúpil Martin Luther, ktorý oprávnene kritizoval neporiadky v Cirkvi. Cirkev na vtedajšom rozdelení nesie nemalý podiel. Franzen pomenúvava bludný kruh tej doby: „zlí kardináli volili zlých pápežov a zlí pápeži menovali zlých kardinálov.“ Opäť, nie všetci renesanční pápeži boli zhýralí. Boli medzi nimi aj muži dobrých mravov a solídnej nábožnosti.

Pápeži v inom svetle 

Dejiny pápežstva sú dejinami veľkých činov a odvážneho nasledovania Krista ako aj dejinami hanby, túžby po moci a peniazoch. Katolícka Cirkev nevníma seba samu ako triumfalistické spoločenstvo morálne čistých. Je to spoločenstvo hriešnikov a klamali by sme keby sme povedali, že tomu tak nie je. Na jednej strane je oprávnené žiadať od Cirkvi aby bola odrazom Božej lásky. Preto mám pochopenie pre ľudí, ktorí sú znechutení z toho, že členovia Cirkvi sa správajú neprístojne. Na druhej strane treba povedať, že svätosť Cirkvi je výlučne Božia záležitosť. Jedine Boh je svätý. Viera katolíkov stojí na tom, že Boh svoju Cirkev nikdy a za nijakých okolností neopustí. Argument, že zločiny niektorých pápežov diskvalifikovali pápežstvo ako také stojí na vratkých základoch a zovšeobecňuje. Treba zavrhnúť otcovstvo ako také, len preto, že mnohí otcovia nenapĺňajú ideál? (Pozn. slovo pápež (gr. pappas, lat. papa) je odvodené od slova otec.)

Mužov viery realisticky vykresľuje Biblia. Pravdivo popisuje ľudské slabosti také aké sú. V hrdinoch biblických príbehov sa odzrkadľuje priaznivejšia aj odvrátená stránka ľudskej prirodzenosti. Pozrime sa na prvého z Kristových námestníkov, Petra. Niekedy sa mi natláča otázka či to Ježiš vlastne nemyslel ironicky, keď mu zmenil meno na Skalu. Peter bol kolísavý a váhavý, mal sklon k prudkým a nerozvážnym vyhláseniam a činom. Ježiš ho na jednom mieste pokarhal a dokonca nazval satanom. (Mt 16,23) Peter najprv sebavedomo vyhlasoval, že Ježiša nikdy neopustí a už o pár hodín ho zbabelo a opakovane zaprel. Ježiš ho aj napriek tomu neodsúdil ale pozval ho k úlohu, ktorú mu zveril: „Pas moje ovce!“ (Jn 21,15-17) V Liste Galaťanom ho zase Pavol upozornil na jeho pokrytectvo v spore so židokresťanmi. Napriek tomu nespochybnil jeho úrad. Je to zvláštne, ale podľa ľudskej logiky by sa Peter na takúto významnú službu zrejme nikdy nekvalifikoval. Božia logika však má iné zákonitosti - Ježiš si často do svojich služieb vyberá slabých ľudí. Prísne vzato, žiaden pápež nebol hodný tak vznešenej služby.   

Ježiš odovzdáva Petrovi kľúče od nebeského kráľovstva. (zdroj: https://blog.postoj.sk/24943/apostol-peter-spoluputnik-v-dozrievani-viery)

O 266 pápežoch, ktorí boli v úrade Kristovho námestníka môžeme povedať, že vo väčšine z nich išlo o solídnych, cnostných a nábožných mužov. Štatistika svätých pápežov je pozoruhodná: 80 pápežov bolo svätorečených a ďalších 9 blahorečených. Nemožno však chápať dejiny pápežstva čiernobielo - svätci a lotri. Je jasné, že každý pápež mal svoje hriechy ako každý človek. Poukázať treba aj na to, že ani nemravní pápeži napriek svojmu správaniu nikdy nezmenili náuku Cirkvi vo veciach viery a mravov.   

Nechcem ospravedlňovať hriechy a pohoršenia pápežov a ani nad nimi zatvárať oči. Chcem však poukázať aj na to dobré, čo Cirkev pre tento svet urobila a nie je toho málo. Lebo mnohí ľudia uvažujú o dejinách katolíckej Cirkvi len v rozmeroch inkvizície, upaľovania čarodejníc, križiackych výprav a k tomu pridajú zopár „zaručených“ historiek. Dokonca aj mnohí katolíci majú len slabé povedomie o dejinách vlastnej rodiny. Niet divu, že potom nevieme reagovať, keď reagovať treba. Nehovorme teda len o tom, že v Cirkvi bolo málo zlých pápežov. V poslednej kapitole ponúkam desať príkladov o tom, čo dobré pápeži vykonali pre tento svet . A nehovoriac o „malých“ skutkoch dobra, ktoré si tento svet ani nevšimne. 

Dobri, lepší, svätí ... 

1) Lev I. Veľký (440-461) tým, že vyšiel v ústrety hunskému panovníkovi Atilovi uchránil Rím pred nájazdmi a pustošením barbarov. O pár rokov neskôr Vandali vyplienili Rím, ale pápež aspoň presvedčil nájazdníkov aby nevraždili a nezničili celé mesto. 

2) Pápež Gregor I. Veľký (590-604) položil základy pápežského štátu. Už od začiatku svojho pontifikátu sa pustil do zmierňovania hladu a chudoby, ktoré trápili miestne obyvateľstvo. Podporoval mníšstvo, ktoré bolo nositeľom kultúry a vzdelania po páde Rímskej ríše. Kelly ho charakterizuje ako „človeka veľkých schopností, rozhodnosti a energie. Ukázal sa ako silný a sebaistý pápež, ktorého vláda bola rozhodujúca pre nasledujúce dejiny Cirkvi.“

3) Urban II. (1088-1099) bol pápežom, ktorý dal v roku 1095 podnet k prvej križiackej výprave. Výpravy sú dodnes vnímané kontroverzne hoci v prvom rade išlo o legitímnu obranu voči moslimskej expanzii. Nevieme ako by vyzerala dnešná západná civilizácia bez križiackych výprav. Prvá výprava bola úspešná a križiakom sa podarilo dobyť Jeruzalem. Zaujímavé je, že Urban „dal vydať dekrét, podľa, ktorého sa má Boží mier, t.j. prerušenie nepriateľstva v dňoch stanovených Cirkvou, zachovávať každý týždeň v celom kresťanskom svete.“ 

4) Pius V. (1566-1572) sa zasadzoval za uplatnenie dekrétov prijatých na Tridentskom koncile. Aktívne bojoval proti rodinkárstvu, kupčeniu s odpustkami a neporiadkom vo vtedajšej Cirkvi. Kelly ho opisuje ako „muža, ktorý vždy myslel a konal s duchovným nadhľadom, nezmenil svoj asketický spôsob života ani na Petrovom stolci.“ Jeho osobná svätosť a prísnosť prispela k obnoveniu duchovného života v Cirkvi. Vďaka jeho iniciatíve sa podarilo zastaviť Turkov v námornej bitke pri Lepante. 

5) Inocent XI. (1676-1689) zmobilizoval úspešný odpor voči tureckej expanzii do Európy. Inicioval spojenectvo cisára Leopolda a poľského kráľa Jána Sobieskeho. Ich spojené vojsko 12. septembra 1683 porazilo Turkov pri Viedni a postupne ich zahnalo zo strednej Európy. 

Pápež Ján XXIII. počas návštevy väznice. (zdroj:  https://www.gettyimages.com/detail/news-photo/pope-john-xxiii-smiling-among-inmates-during-a-visit-at-the-news-photo)

6) Lev XIII. (1878-1903) poukázal v encyklike Rerum novarum na nespravodlivý údel robotníkov a zároveň odsúdil socializmus. Položil základy moderného sociálneho učenia Cirkvi. Vystupoval v prospech robotníkov a chudobných čo mu vyslúžilo titul „pápež pracujúcich.“ Pápež Lev XIII. bol vzdelaný a rozhľadený človek. „Podporoval štúdium astronómie a prírodných vied vo Vatikáne, vyzýval katolíckych historikov aby písali objektívne a otvoril vatikánske archívy pre vedcov bez ohľadu na ich vierovyznanie.“ 

7) Pius X. (1903-1914) je častokrát spájaný predovšetkým s obranným postojom voči modernizmu, rozkladnému smeru vnútri kresťanstva. Pre Cirkev však toho urobil oveľa viac. Pius X. správne pomenoval omyly modernizmu ako „syntézu všetkých heréz.“ Bol prorokom (nielen) pre svoju dobu. Morálne a duchovne pozdvihol stav duchovenstva aj laikov. Zlepšil činnosť kúrie, začalo sa pracovať na novom kódexe kánonického práva, prehĺbil chápanie liturgie. Deti po dosiahnutí určitého veku mohli pristupovať k svätému prijímaniu. Kelly ho charakterizuje ako „človeka úprimného, ľudského, láskavého, ale i rozhodného. Už za jeho života ho označovali za svätého a pripisovali mu zázraky.“   

8) Piovi XII. (1939-1958) prischol prívlastok „Hitlerov pápež“ aj kvôli údajnému mlčaniu voči nacistickým zločinom. V skutočnosti, pápež ostro odsúdil vyhladzovanie Židov (napríklad 24.12. 1942 a 2.6. 1943). Varoval pred nebezpečenstvom nacizmu a rasizmu v encyklike Summi pontificatus z roku 1939. Vyzýval národy k mierovému riešeniu a jeho volanie po konferencii ostalo nevypočuté. Pius si uvedomoval, že nie je vždy dobré nahlas protestovať. Napríklad protest holandských biskupov vyprovokoval nacistov k represáliam, ktoré sa dotkli 40-tisíc Židov. Je známe, že pomáhal Židom k úteku a na tieto aktivity vyčlenil štyri milióny dolárov vo vtedajšej hodnote. O jeho pomoci svedčí aj konverzia vrchného rímskeho rabína na katolícku vieru, ktorý z vdačnosti prijal po prestupe meno Eugenio. (pápežovo občianske meno) „Vďačnosť Piovi XII. vyslovili významné židovské osobnosti ako Albert Einstein, izraelskí ministerskí predsedovia Golda Meirová a Moše Šarett, i hlavný rabín Izák Herzog, ktorý pápeža označil za spravodlivého Nežida, ktorý za holokaustu zachránil tisíce Židov.“ 

9) Len máloktorý pápež urobil v krátkom pontifikáte tak veľa pre budovanie Kristovej Cirkvi a dobro sveta ako Ján XXIII. (1958-1963) Sprostredkoval mierové riešenie kubánskej krízy medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom. Svet bol v tom čase na pokraji atómovej vojny a pápež vyzval predstaviteľov obidvoch superveľmocí aby si zachovali chladnú hlavu. „O rok neskôr ho medzinárodná Balzanova nadácia odmenila Cenou mieru.“ Ján XXIII. bol známy svojimi mierovými aktivitami a viedol Cirkev k dialógu s predstaviteľmi iných kresťanských spoločenstiev a náboženstiev. Zvolal II. vatikánsky koncil, ktorý posunul Cirkev k tomu aby reagovala na otázky a problémy modernej doby.  

10) Ján Pavol II (1978-2005) preukázal odvahu a rozhodnosť v zápase s komunizmom. To napokon viedlo k rozpadu totalitných režimov vo východnej Európe. Aktívne sa angažoval a protestoval proti rôznym násilnostiam vo svete - napr. ako jeden z prvých upozornil na genocídu v Rwande. Bol známym intelektuálom - napísal veľké množstvo príhovorov, kníh a encyklík kde sa zasadzoval za ochranu nenarodených, práva robotníkov a žien. Preslávili ho jeho zahraničné cesty. Počas svojho pontifikátu navštívil 129 krajín. Tým ukázal, že pápež sa neskrýva medzi bezpečnými múrmi Vatikánu, ale s odvahou ide aj do málo známych končín sveta. O hlbokej nábožnosti a ochote slúžiť svedčia aj pontifikáty posledných pápežov - Benedikta XVI. (2005-2013) ako aj súčasného pontifika Františka (od r.2013)

Použitá literatúra
Coulombe, Charles: Námestkové Kristovi, 2004
Franzen, August: Malé cirkevné dějiny, 2006
Kelly, J.N.D: Pápeži dvoch tisícročí, 1994
Kreeft, Peter: Môžeš (s)poznať Bibliu, 2013
Rendina, Claudio: Příbehy papežu - Dejiny a tajemství, 2005

Titulný obrázok - https://www.hollywoodreporter.com/live-feed/showtime-cancels-borgias-563577
 

 

 

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo