Čítajúc môjho obľúbeného Connelyho (a inú hodnotnú literatúru z amerického prostredia) som vždy rozmýšľala, ako u tých Američanov vlastne funguje rasa, predsudky, hierarchia farieb... Čo majú furt s Hispáncami, keď to sú vlastne bieli?

Preto ma práve prísľub ozrejmenia rasovej črty americkej kultúry presvedčil na novú absyntovku Amerikánka od nigérijskej autorky Chimamandy Ngozi Adichie. A napokon som sa dozvedela veľa aj o migrácii z Afriky, o triednych rozdieloch v Nigérii a o liberálnom vnímaní rozvodu či charizmatického kresťanstva.

Je to 600-stranová tehla, ktorá sa pri čítaní až ťažko drží v ruke, ale odbúda z nej rýchlo. Adichie písať vie. Jej hrdinka Ifemelu tiež, živí sa, napokon, blogovaním o postrehoch neamerickej černošky v Amerike. Vďaka tomu, čo autorka zaradila priamo do deja románu, aj vďaka tomu, čo v románe akoby cituje z Ifemeluiných blogov, čitateľ nahliadne na odvrátenú stranu Zasľúbenej zeme. Pre Ifemelu, ktorá sa tam prisťahovala v druhom ročníku vysokej školy z Lagosu, je to predovšetkým krajina, v ktorej sa zrazu začala cítiť farebná. A zasa sa tak cítiť prestala, keď po 13 rokoch prisťahovaleckej skúsenosti vystúpila z lietadla doma.

O farbe sa v Amerike nehovorí, slovo neger je zakázané, keď v obchode predáva černoška a beloška, pokladníčka sa zákazníčky spýta, či mala predavačka, ktorá jej pomohla s výberom, dlhé vlasy, či mala tmavé vlasy a pomaly aj to, či mala dve oči, ale základný rozlišovací znak ostane tabu. Ale keď inštalatérovi otvorí vo veľkom dome v dobrej štvrti černoška, ostane nesvoj, až kým nezistí, že je to len pestúnka. Potom sa všetko dostane do normálnych koľají.

A Hispánci? Tým Ifemelu venovala celý jeden blog. Je to každý, kto hovorí po španielsky, ale nie je zo Španielska. Môže byť ako čokoláda, ale môže mať aj modré oči a blond vlasy. Bodka. V rebríčku rás mu patrí miesto medzi bielymi a čiernymi. Hore sú pôvodní Európania, potom Židia a potom tmavší, tmavší a tmavší...

Osobitnú kapitolu predstavuje nevraživosť medzi neamerickými černochmi (prisťahovanými nedávno) a americkými černochmi (potomkami otrokov). Ifemelu to všetko pozoruje s údivom osoby z inej planéty a ponúka hromadu zaujímavých detailov. Napríklad o ženských černošských vlasoch. Že to nie sú kučery, ale brčky, ktoré treba pred pracovným pohovorom stoj čo stoj vyhladiť, aj za cenu chrást a hnisu na hlave. Ženy, ktoré sa vyslobodili z otroctva rovných vlasov a vrátili sa k afru alebo vrkôčikom, si zakladajú webstránky a skupiny na sociálnych sieťach, povzbudzujú sa a zdieľajú rady o rozčesávaní, zvlhčovaní, zapletaní.

Román Amerikánka sa zároveň prezentuje ako ľúbostný príbeh Ifemelu a Obinzeho. Ich osudová láska zo strednej školy je vystavená tvrdej skúške migrácie. Kolaps školskej a pracovnej infraštruktúry v skorumpovanej Nigérii oboch vyženie do sveta. Obinze skúša Britániu a jeho skúsenostiam s tamojšou protiprisťahovaleckou mentalitou sa venuje druhá dejová línia príbehu. Ifemelu aj Obinze sa vo svojich nehostinných cieľových krajinách dostanú najprv na dno, zažijú nielen totálnu materiálnu núdzu, ale aj pošliapanie svojej dôstojnosti. Román je tak zároveň analýzou súčasnej geopolitickej imigračnej situácie. Nigérijčanka Adichie, sama prisťahovaná od 19 rokov do USA, je presvedčená, že prisťahovalecká vlna je jednoducho dejinná nevyhnutnosť, ktorú vyspelé krajiny ešte nepochopili a nie sú ochotné prijať.

Obinze pozoroval, ako jeho priatelia z britskej „vysokej spoločnosti“ ešte ako-tak „rozumeli úteku pred vojnou i pred takou chudobou, ktorá mliaždi ľudské duše, ale nerozumeli by už potrebe utiecť zo skľučujúcej letargie, v ktorej človek nemá nijakú alternatívu. Nedokázali by pochopiť, prečo ľudia ako on – ktorí boli od malička dobre živení, nadájaní, ale ktorých sotili do bahna nespokojnosti, pretože boli od narodenia navyknutí pozerať niekam inam a večne presvedčení o tom, že skutočné životy sa dejú niekde inde – boli teraz odhodlaní podstupovať niečo nebezpečné, dokonca nezákonné, aby odišli, a to i napriek tomu, že nehladujú, nikto ich neznásilnil, ani nepochádzajú z vypálených dedín. Boli iba hladní po tom, aby mali v živote akúsi alternatívu a istotu.“

Nigérijský pohľad „niekam inam“ je pohľadom bývalej kolónie. Všetci tam okrem svojho kmeňového jazyka ovládajú angličtinu a budúce štúdium či práca v Amerike alebo v Británii im v hlave celý život funguje ako poistka. Keby to tu buchlo, tam sa zachránime. Príznačné je jednak to zachraňovanie vlastnej kože namiesto idealistického zachraňovania celej krajiny, a jednak ten pocit akéhosi oprávnenia prísť a profitovať. Oboje veľmi vlastné človeku miliónovi. Chcieť od más hrdinstvo a sebaobetu je márne.

Bežný človek nie je hrdina. Adichie neľútostne opisuje aj pragmatizmus nigérijských žien. Mladé, krásne, vzdelané si nehľadajú manžela, s ktorým sa budú milovať a pretĺkať životom. Uprednostňujú „patrónov“. Boháčov, ktorí si popri manželkách vydržiavajú milenky. A zabezpečia im luxusný dom, šoféra, služobníctvo, kabelky, voňavky, šaty... Dnes, v 21. storočí. Niečo veľmi podobné funguje v (súčasnom!) Rusku, ako to opisuje napr. Peter Pomerantsev. Zdá sa, že za to môže veľmi nerovnomerné rozdelenie bohatstva so živoriacimi aj topiacimi sa v peniazoch žijúcimi vedľa seba.

Napriek životu v treťom svete je však Ifemelu typická občianka veľkomesta, ktorá so svojimi kamoškami a kamošmi rozmýšľa a žije v duchu súčasného západného liberalizmu. Preto možno cez jej postoje vnikať aj do vnútorného sveta liberálneho človeka. Činnosť rôznych kresťanských cirkví v Nigérii napr. vyznieva v podaní Adichie ako paródia na charizmatické hnutie: veriaci sú zmanipulovaní hľadači osobného prospechu, s ktorým si zamieňajú požehnanie, a pastori sú manipulátori, ktorí si z kostolnej kasičky platia v prvom rade vlastný nákladný životný štýl. Do kostolov chodia takmer výlučne ženy. Myslia to úprimne, ale sú smiešne. Výkriky „Boh je veľký!“ alebo „Pán sa stará!“ sprevádzajú akýkoľvek úspech, aj nemorálny.

Zaujímavý vhľad do liberálneho uvažovania poskytuje aj kľúčová zápletka lásky oboch hlavných postáv. Po rokoch a prežitých peripetiách sa znovu stretávajú v Lagose. Je správne ostávať v povrchnom vzťahu bez hlbšieho porozumenia? Akú váhu má sľub? Ako by rozvod zasiahol dieťa? Adichie to rozoberá poctivo a dôsledne, ale čitateľ, chtiac-nechtiac, drží palce jednému koncu.

Ifemelu a Obinze si získajú srdcia. A Amerikánka si zaslúži zaradenie medzi zásadnú literatúru o súčasnosti.

Foto: portrét Chimamandy Adichie, www.cccb.org