Byť a nebiť LGBT ?

Byť a nebiť LGBT ?

Premýšľali ste niekedy nad tým, na akých hodnotách je postavené hnutie LGBT a aká je jeho filozofia a čomu verí ?

Svet sa zmenil. Dnes už neupaľujeme čarodejnice, sme humánni, tolerantní (alebo si to prinajmenšom o sebe namýšľame), vďaka vede vieme odpovede na mnohé otázky, na ktoré sme pred tým potrebovali vieru v nadprirodzené sily alebo Boha. Dnes už vďaka pokroku vieme žiť slobodne, vieme sa zodpovedne rozhodovať o svojom živote a nepotrebujeme ani neprijímame zväzujúce spoločenské či kultúrne normy, či nebodaj Božie prikázania. Hovoríme: ži a nechaj žiť. S ničím nemáme problém, v mene všeobjímajúcej lásky nechceme nikoho a v ničom obmedzovať, každý má právo žiť si ako chce. Dokonca aj Bibliu vďaka pokroku  dnes už vieme lepšie pochopiť a najmä, častokrát po svojom, vyložiť. Lepšie ako naši obmedzení chudáci predchodcovia. A tak vraj nastal čas opustiť stredoveké predsudky a vykročiť aj v cirkvi s dobou, a začať napríklad požehnávať homosexuálne zväzky. Snažíme sa ukázať svetu, že aj my sme tolerantní, rozhľadení, rozumní a bez predsudkov. Preto ochotne tolerujeme rôzne sexuálne odchýlky a duševné choroby, súhrnne označované ako LGBTI. Veď skúsenosti zo západu predsa hovoria, že týmto krokom sa nestalo nič hrozné, žiadne hrozby pre tradičnú rodinu sa nenaplnili, akurát určitá skupina ľudí má vďaka pokroku šancu viesť plnohodnotný a plnoprávny život bez spoločenského odsudzovania a prenasledovania.

Natíska sa otázka, ako to, že v pokrokovej postmodernej dobe tolerancie a lásky bez pokryteckého diktátu falošného moralizovania to s medziľudskými vzťahmi vyzerá tak biedne? Manželia sa rozvádzajú, rodiny, ak vôbec nejaké vzniknú, sa hneď rozpadajú, čakárne u psychológov a sexuológov praskajú vo švíkoch, deti, ak aj nejaké sú, tak sú drzé, nevychované, depresívne, unudené alebo hyparaktívne, bez schopnosti sa sústrediť, a pomaly každé druhé má na svoje správanie nejakú diagnózu. Zavinila tento žalostný stav naša zaostalosť? Alebo naopak je príčinou prílišná benevolentnosť a pokrokové zmýšľanie? Veď podobne ako homosexuáli, ani deti za to nemôžu, aké gény im do vienka dala všemocná evolúcia... Nebudeme ich nebodaj trestať ako v nejakom stredoveku. Ešte že čo !

Domnievam sa, že téma nielen tolerovania, ale aj akceptovania týchto podivností je hlbšia, než len pomoc k lepšiemu životu a uznanie plných práv nejakej menšine. Za schvaľovanie tzv. homosexuálnych manželstiev bojujú celé zástupy aktivistov, vášnivé diskusie sa vedú na pôde národných parlamentov, nadnárodné korporácie k tejto téme školia zamestnancov (a častokrát aj veľmi netolerantne vyhadzujú tých názorovo nepohodlných), organizujú sa petície a referendá, v ktorých nemalá časť populácie, niekedy aj väčšina, volí za. Ani teológ Evanjelickej bohosloveckej fakulty, či otvorene zmýšľajúci evanjelický kaplán, neprestávajú so znovu otváraním týchto tém v médiách  len preto, že by sami boli inak orientovaní. V Českej republike, kde sú v tejto veci vraj popredu, počas šiestich rokov od začiatku platnosti zákona o registrovanom partnerstve využilo túto možnosť 1390 párov. To je v priemere 232 párov za rok. Pre porovnanie, klasický sobáš ročne v ČR uzatvára vyše 50 tisíc párov. Podiel homo zväzkov je teda iba 0,46 %. Svedčí to o tom, že ani samotní homosexuáli nemajú o tieto zväzky až taký záujem. Prečo sa potom táto téma neustále vracia? Prečo sa cirkvi rozdeľujú na niečom, čo sa týka duševných problémov nula celá štyri percenta populácie ? Nie štyri, ako sme si zvykli pod vplyvom sto krát opakovanej propagandy, ale: nula - celá - štyri! Alebo inak povedané: štyri promile. Prečo ak chceme, aby nás iné, demokratické štáty, uznali za pokrokových, musíme nielen tolerovať, ale aj zákonom oficiálne uznávať? Tolerovať predsa môžem aj niečo, s čím nesúhlasím. Uznávať, to je už ako sa hovorí - iná káva. Ak neuznáš, príde trest. Nepripomína Vám to niečo? Nemusel človek v nenávidenom temnom stredoveku verejne deklarovať to správne vierovyznanie, ak nechcel prísť o vplyv a pozície v politicko-mocenskom boji, alebo len v obyčajnom cechu či remesle? Nemusel za socializmu každý, kto nechcel prísť o možnosť kariérneho rastu pre seba či svoje deti, deklarovať súzvuk s vedúcou úlohou komunistickej strany a jej ideálov marxizmu – leninizmu? Preto sa nazdávam, že problém je hlbší než len hádky o génoch a sexuálnej orientácii. Dotýka sa priamo pravdy a odhaľuje mnohé z našej viery a svetonázorového presvedčenia. Ako sa hovorí, za pravdu sa každý bije. Zároveň sa domnievam, že nie je možné aj veriť Biblii ako zjavenému a pravdivému Božiemu Slovu, a zároveň zastávať tolerantné a akceptujúce stanovisko k vyššie uvedenej problematike. Hoci sa o to mnohí pokúšajú.

Súčasná doba je postmoderná. Dogmou postmoderny je absolútny výrok: „Žiadna absolútna pravda neexistuje“. Ponechajme stranou, že hlavný pilier postmoderny popiera  sám seba, že sa tu jedná o protirečenie, tzv. oxymoron. V postmoderne existuje len pravda relatívna. Každý má svoju pravdu, podľa toho ako to cíti a ako to práve prežíva. A táto relatívna pravda je v čase premenlivá. Náboženstvá a ideológie, ktoré hlásali len jednu pravdu, zlyhali. V stredoveku bolo spasenie len cez členstvo v katolíckej cirkvi a pravda je to, čo povie pápež. Nacizmus hlásal nadradenosť rasy. Komunizmus zase triedny boj a nadradenosť robotníckej triedy. Všetci likvidovali názorových oponentov. Vo vojnách za jedinú pravdu tieklo mnoho krvi. Istí čas sme videli východisko vo vedeckom poznávaní právd o svete okolo nás, ale aj veda sa mnoho krát bolestne zmýlila a ani vedci nemajú pravdivé odpovede na všetko. Sklamaní z tohto vývoja sme prijali akýsi úzus, že na pravde v podstate ani nezáleží, že sa nedá poznať absolútna pravda, a teda nemá ani význam ju hľadať. Pravda dnes a pre mňa nemusí byť pravda zajtra a pre niekoho iného. Preto vo svete postmoderny vyhráva ekuména a názor, že všetky náboženstvá sú rovnako dobré. Teda okrem tých, ktoré tvrdošijne trvajú na svojom, že cesta je len jedna. Napríklad v kresťanstve je len jedna cesta spásy, a tou je nasledovanie Ježiša Krista. Preto je kresťanstvo v postmoderne niečo ako červené súkno pre býka.

Najzákladnejšou definíciou pravdy je zhoda so skutočnosťou. To, že je naša planéta guľatá, sa dá overiť pozorovaním, napr. v námornej doprave, alebo sledovaním rýchlosti a času letu z bodu A do bodu B niekde na Zemi. Sú určité pevne dané skutočnosti v našom živote, na ktoré nemáme absolútne žiadny vplyv. Ak sa napríklad narodím s chromozómami XY , budem samčieho pohlavia, teda muž. Ak by som sa narodil s chromozómami  XX, bol by som žena. Až do vypuknutia postmoderny by nikoho ani nenapadlo sa nad niečím takým samozrejmým, hneď po narodení očividným zamýšľať. Všetci by mali jasno a tak by aj k nejakej pravde, teda zhode so skutočnosťou, pristupovali. Vo svete postmoderny je to ale inak. Tam nemôže existovať nejaká pevne daná nemenná pravda, napríklad to, že niekto je muž a niekto zas žena. Vždy musí byť možnosť voľby, možnosť zmeny, a nie len možnosť, ale aj právo. A tak transgenderzimus, teda porucha rodovej identity, či sa niekto cíti ako muž alebo ako žena, svetová zdravotnícka organizácia škrtá obdobne ako kedysi homosexualitu zo zoznamu duševných chorôb, a spoločnosť sa poberá smerom vynucovania súhlasu verejnosti s touto úchylkou. V Kanade už vraj zrušili mužské a ženské toalety, existujú len spoločné. Ak by ste mali niečo proti tomu, bude označení za spiatočnícku osobu trpiacou transfóbiou a patrične riešený. Diagnózu máte zrazu Vy. V londýnskom metre zrušili pri ohlasovaní staníc oslovenie „Dámy a páni“, aby sa neurazili tí, čo v tom nemajú jasno. Namiesto toho sa bude hlásiť: „Dobrý deň všetkým!“. Aby sa cítili vítaní naozaj všetci. City určitej menšiny a nie pravda sa stávajú zákonom v spoločnosti, a porušovanie zákona sa trestá. Spoločnosť je v duchu postmoderny povinná cez systém zdravotného poistenia financovať operácie zmeny pohlavia. Financovať umelé potraty, aby bola možnosť voľby.  Voľby, ktorá tu mimochodom je a vždy bola, veď nikto nikoho nenúti plodiť nechcené deti, na to je ešte stále treba dvoch.

Ale pravda ako zhoda so skutočnosťou nie je jedinou definíciou. Postmoderný človek sa pýta, podobne ako kedysi Pilát Pontský: Čo je pravda ? Nie je pravdou len to, čo ma rodičia naučili vnímať ako pravdu ? Neklamú ma moje zmysly, že červená farba je červená ? Čo ak som sa len naučil vnem v mojom mozgu vyvolaný určitou frekvenciou svetla, zachytenou mojimi očami, vzruchom prenášaným mojimi nervami, pomenovať slovom „červená“ ?  Kto určil, že tiažové zrýchlenie na Zemi je 9,81 m.s-2 a nie iné číslo ? Kto povedal, že rod je daný pohlavím ? Kto určuje, čo je pravda a čo nie, čo je dobré a čo zlé ? Podľa postmoderny sa to ani nedá presne určiť, môžeme sa len na niečom ako spoločnosť na určitý čas demokraticky väčšinovo dohodnúť. Vedie to potom k takým fajnovostiam v zmysle: čo platilo kedysi, dnes už neplatí, je iná doba, 21. storočie... Oproti tomu Biblia ako zjavené Slovo Božie hovorí úplne niečo iné. Človek bol stvorený na obraz Boží (1.Mojžišova 1/26) a má schopnosť aj všetky predpoklady vnímať, poznávať a rozoznávať, čo je pravdivé a čo nie (1.Mojžišova 3/22). Avšak to, že tiažové zrýchlenie na Zemi má hodnotu 9,81 m.s-2 a všetky ostatné zákonitosti, podľa ktorých svet a vesmír funguje, určil Boh, a nie človek, lebo Boh tento svet stvoril, On je autorom či projektantom sveta (1.Mojžišova 1/1). Človek to môže svojimi zmyslami v vedeckým bádaním len poznávať. Krásne to opísal apoštol Pavol v Liste Rímskym, keď písal o neveriacich ľuďoch, že stále majú šancu poznávať Boha pozorovaním prírody: „...lebo im je zjavné, čo môžu vedieť o Bohu; veď sám Boh im to zjavil. Lebo čo je neviditeľné z Neho, Jeho večná moc a božskosť, to od stvorenia sveta rozjímaním môžu pozorovať z Jeho diel, takže nemajú ospravedlnenie...“ (Rímskym 1/19,20). A nie len zákony prírody, ale aj to, čo je dobré a čo zlé, určil Boh, a nie človek. Desať Božích prikázaní (2.Mojžišova 20/1-17) si neodhlasovali Izraeliti demokraticky v referende, jednoducho im to bolo zjavené a zhora prikázané. Aj to, že sa v človeku ozýva svedomie, keď spraví niečo zlé, nie je dôsledok evolúcie, ale dôsledok zákona od Boha, ktorý vpísal do srdca každého človeka (Rímskym 2/14-16). Pre postmoderného človeka je pravda nepoznateľná, relevantná, naopak, pre kresťana je pravda absolútna a je jedinou cestou k spaseniu. Ježiš hovorí: „Ja som cesta, i PRAVDA i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“ (Ján 14/6).  Aké netolerantné, pre postmoderného človeka absolútne neprípustné. Pán Ježiš svojim súčasníkom židom hovorí: „A poznáte PRAVDU a PRAVDA vás vyslobodí.“ (Ján 8/32). A to hovorí Boh o jeho vlastnom slove, že jeho počúvaním a uplatňovaním je možné dôjsť k pravde, ktorá prináša skutočnú slobodu. Nemyslí sa tu teda len nejaká obyčajná pravda ako zhoda nejakého tvrdenia so skutočnosťou. Ten, kto určuje, čo je pravda, čo je dobré a čo zlé, toho možno poznať podľa Jeho slova.

Ale na pravdu sa už dnes nekladie až taký dôraz, ako na lásku. Aj kresťanom zvykne svet odporúčať, že by mali v láske tíško všetko akceptovať a prijímať, a nič neposudzovať. Veď pravda bez lásky robí neľútostne kritickým. Apoštol Pavol v hymne lásky, najkrajším a najvýstižnejším zaznamenaným opisom lásky, píše: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; nie je neslušná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle, neraduje sa z neprávosti, ale teší sa s pravdou;  všetko znáša, všetkému verí, všetkého sa nádejá, všetko pretrpí.“ (1.List Korintským 13/4-7). Láska je teda prepojená s pravdou, bez nej by nebola láskou, je pravdou podmienená. Láska sa teší s pravdou ! Preto na pravde záleží a nemožno ju v mene lásky a  tolerancie vynechať. Preto nestačil pre spásu ľudí len Boží Zákon (t.j. tá časť Biblie, ktorú pomenúvame „Starý zákon“), sám o sebe síce pravdivý, ale naplniť ho nikto z hriešnych ľudí nevedel a preto bol dobrý len na odsúdenie. Preto nestačí dosiahnuť výšiny vedeckého poznania. Najvyšším prejavom lásky k niekomu je položiť vlastný život za priateľa (Ján 15/13). Preto musel byť obetovaný nevinný človek, teda Ježiš musel položiť svoj život  za nás, aby sme mohli byť spasení. Pravda musela byť, ale na jej naplnenie bola potrebná láska. A láska bola podmienená pravdou. Pravda je daná, nemôžeme ju zmeniť a predefinovať nejakou smernicou alebo vyhláškou či chirurgickým zákrokom. Oklamať môžeme samých seba, ale pôvodcu a autora pravdy nie. Nevyberáme si, kde a kedy a komu sa narodíme, v ktorej krajine, či ako muž, či ako žena, nevyberáme si ani aké gény a aké telo nám bude dané. Pravdupovediac, na väčšinu okolností svojho života máme len mizerný alebo žiadny vplyv. V postmodernom svete by sme chceli rozhodovať o všetkom: chceme určovať pohlavie a parametre svojich ešte nenarodených detí, dožadujeme sa práva na dobrú smrť, o ktorej dátume a spôsobe sa chceme sami rozhodovať. Chceme modernú otvorenú spoločnosť bez hraníc, kde každý bude mať právo na všetko. Vrátane vstupu do neba pre každého, ak teda nejaké existuje. Herci do hereckého neba, hokejisti do hokejového. Žiadny Boží súd, s odsúdením podľa Božích zákonov či omilostením podľa Božieho milosrdenstva vďaka Ježišovej obeti. Raj na zemi už tu a teraz, vďaka pokrokovému zmýšľaniu ľudí. Aj komunizmus sa o to už raz neúspešne pokúšal.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo