Nechajte deti prichádzať ku mne !

Nechajte deti prichádzať ku mne !

Krst detí má svoje opodstatnenie.

Základy praxe nájdeme v Novom zákone

Prví kresťania boli prevažne dospelí ľudia. Napriek tomu, Skutky apoštolov nepriamo poukazujú, že už v ranej Cirkvi bol krst detí možný. V 16. kapitole autor spomína ženu menom Lýdia, ktorá sa nechala pokrstiť „so svojim domom.“ (porov. Sk 16,15) O niekoľko veršov ďalej je scéna zázračného vyslobodenia Pavla a jeho spolupracovníka Sílasa. Žalárnik si myslel, že väzni ušli a chcel sa zabiť. Autor píše: „Pavol skríkol veľkým hlasom: "Neubližuj si, lebo sme tu všetci!" Vypýtal si svetlo, vbehol dnu a s chvením sa vrhol pred Pavla a Sílasa. Vyviedol ich von a vravel: "Páni, čo mám robiť, aby som bol spasený?" Oni odpovedali: "Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty a tvoji domáci." A zvestovali Pánovo slovo jemu a všetkým jeho domácim. V tú nočnú hodinu ich vzal, vymyl im rany a hneď sa dal pokrstiť on i všetci jeho domáci. Potom ich zaviedol do domu, prestrel stôl a radoval sa s celým svojím domom, že uverili v Boha.“ (Sk 16,28-34) Preto nie je vylúčené, že pri krste celej domácnosti boli pokrstené aj malé deti. 

Apoštol Peter vo svojej poturíčnej reči poukazuje na to, že Božie prisľúbenia sa vzťahujú aj na deti: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostane dar Svätého Ducha. Veď to prisľúbenie patrí vám a vašim deťom i všetkým, čo sú ďaleko, všetkým, ktorých si povolal Pán, náš Boh." (Sk 2, 38-39) Myslím si, že by bola veľká škoda keby sme deťom odopierali vznešenú milosť krstu. Sám Pán Ježiš mal k deťom osobitne láskavý vzťah. „Prinášali mu malé deti, aby sa ich dotkol. Ale učeníci ich okrikovali. Keď to Ježiš videl, namrzený im povedal: "Nechajte malé deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo. Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako malé dieťa, nevojde doň." Potom ich objímal, požehnával ich a vkladal na ne ruky.“ (Mk 10,13-16) 

Ako sa však malé dieťa môže rozhodnúť pre Ježiša? Je viera v zastúpení možná? Petr Pokorný a Ulrich Heckel vo svojej práci Úvod do Nového zákona upozorňujú, že prvok zástupnej zodpovednosti je zreteľný v 1 Kor 15,29. Poukazujú na to, že „v Korinte sa praktizoval nám neznámy vikariátny krst za mŕtvych bez výslovnej odpovedi vo vyznanie pokrsteného.“ V evanjeliách sa dočítame, že Ježiš na prosbu otca vyhnal démona z jeho syna (Mk 9,17-27) alebo vzkriesil Jairovi dcéru z mŕtvych. (Mk 5,22 - 43) Urobil to na základe viery detí alebo viery rodičov? Karl Rahner vysvetľuje podstatu tejto problematiky: „Analogicky k dedičnému hriechu učila neskôr teológia, že podobne ako dedičný hriech nastal bez osobnej viny, tak i viera, ktorá je podkladom krstu detí, je cudzia - je to viera rodičov, krstných rodičov i celej Cirkvi.“
Prax krstu detí síce prešiel dejinným vývojom, nie je však odtrhnutý od biblického základu. Ježiš svojim učeníkom prislúbil svojho Ducha, ktorý ich bude viesť a vovádzať do plnej pravdy. (porov. Jn 16,13)


Krst je nezaslúžený Boží dar

Nestojí za odmietaním praxe krstu detí individualistické chápanie viery? Krst však nie je ľudským výkonom ale Božou milosťou. Krst detí je dobrým mementom toho, že spása je dar, nie odmenou za dobré skutky. Boh predchádza konanie človeka už od začiatku jeho života. Alan Schreck pripomína dôležitý aspekt krstu detí: „Dieťa sa nerozhodlo či sa nechá pokrstiť, ale nerozhodlo sa či sa narodí alebo nenarodí. Oboje je Boží dar prenesený prostredníctvom ľudí: rodičov dieťaťa. Rovnako ako rodičia hrajú dôležitú úlohu v Božom pláne tým, že počnú telesný život dieťaťa, tak rovnako môžu skrze vieru spolupracovať s Bohom na tom, že počnú večný, duchovný život dieťaťa tým, že ho nechajú pokrstiť.“ Krstom sa stávame súčasťou Cirkvi, tajomného Kristovho tela a spoločenstva veriacich. Duchovný život nie je iba „ja a Boh.“ Myslím si, že bez spoločenstva ľudí by bol život s Bohom značne ochudobnený. Veď predsa sám Boh je spoločenstvo! 

Treba pripomenúť, že krst ani žiadná iná sviatosť nepôsobí automaticky. Krstné povolanie treba uskutočňovať počas celého života. Nechať „pokropiť“ dieťa nestačí. Sviatostný život je aktívna spolupráca s Bohom. Neraz si vyžaduje askézu a prijímanie kríža. Keď zasadíme semeno do zeme a chceme aby vyklíčilo musíme sa oň starať. Inak nič nevyrastie. Podobne je to aj v prípade učinkov krstu v našom živote. Krst navyše nie je iba výsledkom, symbolom vnútorného obrátenia. Je prameňom viery a jej trvalým základom. Deti boli krstené už v prvotnej Cirkvi. Približne v 3. storočí po Kristovi sa táto prax ustálila. V tom období neboli voči nej vznesené žiadne významné námietky. Krst detí podporovali aj cirkevní Otcovia ako napríklad Polykarp, Justín Mučeník alebo Origenes.


Použitá literatúra

Katolíci - Čemu opravdu verí, Alan Schreck, 2013

Teologický slovník, Karl Rahner, 2009
Úvod do Nového zákona - Ulrich Heckel a Petr Pokorný, 2014
https://biblia.sk/

Titulný obrázok -  https://en.wikipedia.org/wiki/Infant_baptism

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo