Ján sa bude volať!

Ján sa bude volať!

Najbližšia nedeľa je slávnosťou narodenia Jána Krstiteľa. Evanjeliový text (Lk 1,57-66.80) podáva úryvok o jeho narodení. Okrem Pána Ježiša a Jána Krstiteľa už o žiadnej inej postave nemáme v evanjeliách opísané okolnosti zvestovania a samotného narodenia.

Sme svedkami zaujímavého paradoxu, ktorý nám Lukáš predkladá vo svojom evanjeliu. Zvestovanie a narodenie Jána Krstiteľa vonkajším leskom prevyšuje zvestovanie a narodenie Ježiša Krista. Zachariáš je kňazom, zvestovanie sa odohráva na tom najsvätejšom mieste pre židovstvo – vo svätyni jeruzalemského chrámu. Jánovo narodenie prebehne v radostnej atmosfére rodiny a príbuzných, ktorí prišli, aby sa radovali spolu s obdarovanými rodičmi. Naproti tomu Ježišovo zvestovanie sa odohráva mladému dievčaťu v súkromnom dome v neznámom Nazarete v Galilei, ktorá má povesť pohanského kraja. Ježišovo narodenie sa uskutočňuje v chudobe a ústraní. Evanjelista pozýva čitateľa dôverovať nie tomu, čo vidí, ale tomu, čo hovorí Božie slovo. 

Prorok Najvyššieho

Lukáš mal v úmysle na jednej strane vyzdvihnúť účinkovanie Jána Krstiteľa, ale zároveň ukázať, že aj samotný Ján, napriek zázračnému počatiu, nie je Mesiášom, ale prorokom, ktorý Pánovmu Pomazanému pripravil cestu. O Jánovi Krstiteľovi v Zachariášovom chválospeve zaznievajú slová: „…budeš sa volať prorokom Najvyššieho…“ (Lk 1,76). Anjel pri zvestovaní Ježiša hovorí: „...bude sa volať synom Najvyššieho…“ (Lk 1,32). Podobne aj pri návšteve Alžbety je vyzdvihnuté zázračne dieťa, ktoré Mária nosí pod srdcom (porov. Lk 1,39). Ján Krstiteľ sa narodil Zachariášovi a Alžbete do kňazskej rodiny, kde sa kňazstvo dedilo z otca na syna. Jána teda čakalo poslanie kňaza v jeruzalemskom chráme. Boh pre neho určil inú cestu, nie cestu kňaza, ale proroka. Jeho rodičia prijímajú tento Boží plán. Naznačuje to aj odlišné meno od otcovho. V protiklade so zaužívanou praxou dať potomkovi meno po rodičoch alebo predkoch z rodu, Alžbeta a Zachariáš v spoločnej zhode dávajú meno, ktorým ho nazval anjel už pri zvestovaní Zachariášovi v chráme. Meno Ján, v hebrejčine Johanan, znamená Pán je milostivý. V tom okamihu sa Zachariášovi znova vráti reč a ako prvú vec urobí to, že ospieva Pánovo milosrdenstvo, ktoré preukázal im a celému národu. 

Narodenie syna v starobe, jeho zvláštne meno a znamenie v podobe straty a vrátenia reči jeho otcovi, spôsobujú odôvodnenú otázku: „Čím len bude tento chlapec?“ (Lk 1,66) Boh začína bezprostredne v Jánovej osobe plniť svoje prisľúbenia dané izraelskému národu a celému ľudstvu. Bude prorokom, ktorý pripraví cestu Pánovmu Mesiášovi. 

Obriezka je pre židovský národ fyzickým znakom zmluvy, ktorú Boh uzavrel prostredníctvom Abraháma s celým národom. Deň obriezky je oslavou tohto pokračujúceho zväzku Boha s Izraelom. Vykonáva sa na ôsmy deň po narodení iba na potomkoch mužského pohlavia. Otec pri nej oznámi meno syna. Pri narodení dcéry otec oznámi jej meno v synagóge v prvú sobotu po narodení.  

Lukáš vyzdvihuje radosť, ktorá je charakteristická pre celé jeho evanjelium. Bez radosti z daru viery, bez radosti z povolania plniť Božiu vôľu, nejestvuje pravý učeník.  

Potrestaný Zachariáš? 

Chcem sa dotknúť ešte jednej otázky. Prečo spravodlivý Zachariáš bol potrestaný nemotou len za to, že si od Boha pýtal znamenie? Veď on a jeho manželka boli v pokročilom veku, ich pochybnosti boli oprávnené. Navyše v Svätom písme máme iné biblické postavy, ktoré žiadali od Boha znamenie, dostali ho a ešte k tomu vyviazli bez ujmy. Veď aj Panna Mária položila anjelovi otázku: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ (Lk 1,34) Rozdiel je v tom, že Mária nežiadala žiadne znamenie, lebo ona nepochybovala o Božej všemohúcnosti (či Boh niečo také dokáže), ale sa pýta na spôsob – ako sa to stane. 

Ľudský život je príliš krátky na to, aby sme porozumeli všetkým súvislostiam, ktoré udalosti prinášajú. Koľkokrát sa nám už stalo, že až s odstupom času, možno až desiatok rokov, sme porozumeli významu niektorej udalosti v našom živote. Biblické texty podávajú mnohé udalosti, v ktorých prvé Božie slovo nebolo jediné a od človeka sa očakáva dôvera Bohu. Stačí spomenúť príbeh Abraháma, od ktorého najskôr Boh žiada obetu syna. Potom mu však prikazuje, aby nevzťahoval ruku na svojho syna (porov Gn 22). Bohu nepatrí iba prvé slovo – výzva, pozvanie, ale aj druhé, resp. posledné slovo, slovo naplnenia. Práve reakcia Jánovho otca po opätovnom získaní reči je pre nás najlepším vysvetlením, ako správne chápať tento úryvok. Prvú vec, čo Zachariáš urobil, nebolo, žeby si vylial zlosť na adresu Boha, ale predniesol nádherný chválospev, v ktorom Boha oslavuje. Správne porozumel Božiemu konaniu, uvedomil si aj vlastné zlyhanie a trpezlivo čakal na toto „druhé slovo“ Boha, ktorého sa mu dostalo. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo