Slávnostná jednoduchosť liturgického oblečenia

Slávnostná jednoduchosť liturgického oblečenia

V súčasnosti sa stretneme v našich kostoloch s tým, že kňaz má oblečené pri sv. omši napr. kazulu barokovej formy. Reakcie na to bývajú rôzne. Niektorí poznamenajú, že tak to bývalo kedysi. Iní to zásadne odsudzujú s odôvodnením, že vraj je to v rozpore s reformou Druhého vatikánskeho koncilu. Iní sa pozeranú na takýchto kňazov sťaby na novodobých "heretikov". V nasledujúcich riadkoch prinášame čitateľom opäť jeden z prekladov Úradu liturgických ceremónií rímskeho veľkňaza, ktorý sa týka "liturgického oblečenia v rímskom ríte". Preklad nám ozrejmí rôznosť liturgického omlečenia kňaza. Totiž skutočná liturgická reforma neznamená popretie minulosti a to ani pri zavádzaní nových vecí.

Biblická múdroslovná tradícia oslavuje Boha ako „autora krásy“ (Mudr. 13,3), keď ho zvelebuje pre veľkosť a krásu diela stvorenia. Kresťanské myslenie, ukotvené predovšetkým v Svätom písme, ale aj v gréckej klasickej filozofii ako „pomocnici“ Písma, rozvinulo pojem krásy aj ako teologickú kategóriu.

Toto učenie rezonuje v homílii pápeža Benedikta XVI. počas sv. omše v chráme Sagrada Familia v Barcelone (7.11.2010): „Krása nám zjavuje samého Boha, pretože krásne dielo je nám ako On, darované zadarmo a pozýva nás k slobode a chráni pred egoizmom“. Božská krása sa prejavuje osobitným spôsobom v posvätnej liturgii, a v nej aj prostredníctvom materiálnych vecí, nakoľko je človek zložený z duše a tela, a má prostredníctvom nich dosiahnuť duchovné veci. Takýmito materiálnymi vecami sú: kostol ako kultová stavba, jeho zariadenie, oblečenie, obrazy, hudba, dôstojnosť samotných obradov.

Biblický príklad z Betánie

K téme je potrebné si znova prečítať piatu kapitolu ohľadom „decentnosti liturgického slávenia“ v poslednej encyklike Ecclesia de Eucharistia pápeža sv. Jána Pavla II. (7.4.2003), kde tvrdí, že sám Kristus chcel pre slávenie Poslednej večere prostredie dôstojné a decentné, keď požiadal apoštolov, aby ju pripravili v dome priateľa, ktorý mal k dispozícii veľkú a aranžovanú miestnosť (Lk 22,12; potov. Mk 14,15). Encyklika spomína aj pomazanie v Betánii, ktoré ako významná udalosť predchádza ustanoveniu Eucharistie (porov. Mt 26; Jn 12). Voči námietke Judáša, že pomazanie vzácnym olejom je úkonom „neprijateľného mrhania“, ktoré by sa dalo použiť v prospech chudobných, Pán Ježiš, bez toho, aby bagatelizoval povinnosť skutkov dobročinnej lásky voči núdznym, významne ocenil gesto ženy, lebo jej pomazanie bolo anticipovaným prejavom tak veľkej úcty, akej „sa mu dostalo aj po jeho smrti a predstavovalo neodlučiteľnú spätosť s tajomstvom jeho Osoby“ (Ecclesia de Eucharistia, 47). Sv. Ján Pavol II. uzatvára, že Cirkev, ako žena v Betánii, „sa nebojí a nepovažuje za mrhanie to, ak tým vyjadruje svoj adorujúci obdiv voči neoceniteľnému daru Eucharistie“ (tamtiež, 48). Liturgické slávenie si vyžaduje to najlepšie z našich možností, lebo je to oslava Boha Stvoriteľa a Vykupiteľa.Kardinál Robert Sarah v liturgickom oblečení v Bratislave Petržalke

V pozadí našej starostlivosti o krásu kostolov a liturgie musí stáť prejav našej lásky k Pánovi. Aj na miestach, kde Cirkev nedisponuje veľkými materiálnymi možnosťami, sa táto úloha nesmie zanedbávať. Už pápež Benedikt XIV. (1740-1758) vo svojej encyklike Annus qui (19.2.1749), ktorú venoval najmä sakrálnej hudbe, pripomenul kňazom, aby kostoly boli čo najlepšie udržiavané a aby sa v nich nachádzali všetky sakrálne predmety na dôstojné slávenie liturgie: „Usilujeme sa podčiarknuť, že nehovoríme o nádhere a veľkoleposti posvätných kostolov, ani o vzácnosti ich zariadenia, vediac, že toto nie je možné dosiahnuť všade. Ale hovoríme o ich slušnej dekorácii a čistote, čo sa má všade dodržiavať, pretože slušná dekorácia a čistota je kompatibilná aj s chudobou“.Pre porovnanie: liturgický odev pána arcibiskupa C. Vasiľa byzantského (nie rímskeho) rítu

Druhý vatikánsky koncil: jednoduchosť, ale nie "liturgická chudoba"

Konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu o liturgii sa vyjadruje podobne: „Pri napomáhaní a hľadaní autentického sakrálneho umenia nech sa ordinári usilujú hľadať skôr noblesnú krásu, než prehnanú veľkoleposť. A to isté platí aj o sakrálnom liturgickom oblečení a ozdobách“ (Sacrosanctum concilium, 124). To nadväzuje na koncept „noblesnej jednoduchosti“, ktorý sa spomína v tej istej Konštitúcii v bode 34. Ide o koncept, ktorého autorom je, ako sa zdá, archeológ a historik umenia Nemec Johann Joachim Winckelmann (1717-1768), podľa ktorého klasické grécke sochárstvo charakterizovala „noblesná jednoduchosť a pokojná veľkoleposť“. Začiatkom 19. storočia známy anglický liturgista Edmund Bishop (1846-1917) popísal „génia Rímskeho rítu (obradu)“, ktorý spočíva v jednoduchosti, striedmosti a dôstojnosti (porov. E. Bishop, Liturgica Historia, Clarendon Press, Oxford 1918, 1-19). Tento popis nie je ani dnes pozbavený svojho významu, ale je potrebné byť pozorný k jeho výkladu: rímsky rítus (obrad) je jednoduchý v porovnaní s inými historickými obradmi, pretože napr. východné obrady sú obsahovo zložité a majestátne. Avšak „vznešenú jednoduchosť“ Rímskeho rítu si nemožno zamieňať za nejakú formu „liturgickej chudoby“ alebo intelektualizmu, čo by mohlo viesť až k zničeniu slávnostnosti, ktorá je základom Božieho kultu (k tomuto výkladu podstatne prispel sv. Tomáš Akvinský v Teologickej sume III, q. 64, a 2; q 66, a 10; q 83, a 4).Arcibiskup Georg Genswein pri pohrebnej sv. omši kardinála Meisnera v Kolínskom Dóme

Hermeneutika kontinuity

Z uvedených poznámok evidentne vyplýva, že liturgické oblečenie musí napomáhať „slávnostnosti sakrálneho úkonu“ (Všeobecné smernice Rímskeho misála, 335), najmä pokiaľ ide o „formu a používanú matériu“, ale aj, v primeranej miere, v používaní ozdôb (tamtiež, 344). Používanie liturgického oblečenia má vyjadrovať hermeneutiku kontinuity, bez eliminácie niektorého historického štýlu. Benedikt XVI. nám dal príklad: pri svojich liturgických sláveniach používal moderné ornáty, ale pri niektorých slávnostných príležitostiach aj historické klasické ornáty (napr. barokové kazuly), ktoré používali jeho predchodcovia. Nasledoval tak príklad zákonníka, ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva, ktorého Ježiš prirovnal k pánovi domu, ktorý vynášal z domu veci nové i staré (Mt 13,52).

Publikované v roku 2012.

Z internetu preložil Ján Duda.

Obrázky boli prevzaté z internetového portálu Postoj.sk a fotka pána arcibiskupa Vasiľa je prevzata z internetového portálu KN.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo