Ticho v kostole a v sakristii pred, počas a po liturgickom slávení

Ticho v kostole a v sakristii pred, počas a po liturgickom slávení

Neustále sa nám treba učiť prežívaniu sv. omše. V nasledujúcich riadkoch sa venujeme téme ticha pred a po sv. omši a potom, v druhej časti, téme ticha počas sv. omše. Nie, ticho nie je zlýhaním "réžie" obradov sv. omše, ale má svoj hlboký teologický význam a zmysel. Text, ktorý predkladám čitateľom je prekladom textu, ktorý bol zverejnený Úradom liturgických slávení najvyššieho veľkňaza. Do pozornosti dávam čitateľom tri skutočnosti: ticho a jeho význam pre naše prežívanie sv. omše; dominantnosť kríža pri sv. omši (nie kňaza celebranta - sic! ako to možno vidieť pri pápežských sv. omšiach); pouvažovať ako znova zaviesť "ticho" do našich kostolov (kedysi to boli tzv. predsiene alebo átria pre matky s deťmi, aby, na jednej strane, sa umožnilo privádzať deti na bohoslužby od útleho detstva, a, na druhej strane, aby sa zabezpečilo sakrálne ticho v kostole. A treba o tom hovoriť a veriacim veci vysvetľovať.

I. Ticho v kostole a v sakristii pred a po liturgickom slávení

Od samého počiatku cirkvi existujú svedectvá, že eucharistické slávenie si vyžadovalo nevyhnutnú predbežnú prípravu nielen od celebrujúceho kňaza, ale od celého veriaceho ľudu (porov. J.G. Jungmann, Missarum solemnia, str. 227). K tomuto R. Guardini tvrdí, že „podľa môjho presvedčenia samotný liturgický úkon začína tichom. Bez posvätného ticha  sa všetko javí ako neužitočné a zbytočné. Ticho (lat. silentium) je skutočné vážna, veľmi dôležitá a, bohužiaľ, často zanedbávaná téma. Ticho je prvým predpokladom  každého posvätného úkonu (Il testamento di Gesù, str. 33).

1.-Posvätné ticho pred sv. omšou

Všeobecné smernice Rímskeho misála v tretom typickom vydaní po prvý raz v bode 45 uvádzajú, čo má predchádzať liturgickému sláveniu: „Aj pre samotným slávením je dobré, ak sa zachováva ticho v kostole, v sakristii a v miestnosti, kde sa obliekajú posvätné rúcha a v priľahlých miestnostiach, aby sa všetci mohli nábožne pripraviť správnym spôsobom na posvätné slávenie“.

Preto je vhodné, aby všetci zachovali ticho (lat. silentium): jednak celebrant, ktorý si v tomto momente prípravy musí uvedomiť a pripomenúť, že sa dáva k dispozícii Tomu, ktorý „zomrel za všetkých, aby všetci, ktorí žijú, aby nežili viac pre seba, ale pre toho, ktorý pre nich zomrel a vstal z mŕtvych“ (2 Kor 5,15); ako aj veriaci, ktorí pred začiatkom liturgie sa majú pripraviť, že sa idú stretnúť s Pánom. Kristus ich nezhromaždil iba preto, aby im rozprával o svojom budúcom utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní, ale aj preto, aby svoje veľkonočné tajomstvo reálne sprítomnil vo sv. omši a veriaci mohli mať na tom všetkom účasť.

V tomto duchu Katechizmus Katolíckej cirkvi poznamenáva: „Zhromaždenie sa musí pripraviť na stretnutie s Pánom, aby mohlo byť zhromaždením na toto pripraveným. Táto príprava duší a sŕdc je spoločným dielom Ducha Svätého a zhromaždenia, osobitne jeho služobníkov. Milosť Ducha Svätého sa usiluje prebudiť vieru, premeniť srdce a priľnúť k vôli Otca. Takáto disponovanosť je predpokladom pre prijatie ďalších milostí, ktoré dostávame pri sv. omši a pre dosiahnutie ovocie nového života určeného na to, aby sa v nás následne prejavovalo (bod 1098).

V tomto kontexte prípravy na liturgické slávenie kňazi zohrávajú zásadnú úlohu a ticho (lat. silentium) pri tejto príprave má privilegované miesto. Ticho nie je jednoduchým prerušením reči, počas ktorých nás napádajú tisíce myšlienok a túžob, ale je sústredením, ktoré nám dá vnútorný pokoj a dovolí nám znovu sa duchovne nadýchnuť a umožní nám objaviť to, čo je pravdivé. Prečo je ticho súčasťou liturgie?

1.1.-Prvý teologický argument

Po prvé, lebo favorizuje atmosféru modlitby, ktorá musí byť charakteristikou každého liturgického konania. Slávenie liturgie je modlitbou, dialógom s Bohom, a ticho je privilegovaným miestom zjavenia Boha. Ticho púšte a ticho (silentium), ktoré nám  spontánne pripomína toto púštne ticho, sú znakom celého vzťahu medzi Izraelom a jeho Pánom. Sakristia je mostíkom, z ktorého sa vstupuje do lode kostola, miestom, z ktorého sa vstupuje do liturgického konania, a preto by malo pripomínať ticho „púšte“, kam sa Ježiš vždy utiahol predtým, než šiel vykonať tie najdôležitejšie udalosti. „Púšť“ je miestom ticha, miestom samoty; to predpokladá, že sa máme vzdialiť a zanechať naše každodenné starosti, hluk a strojenosť.

Ako to pripomínal aj kardinál Ratzinger, keď dával duchovné cvičenia Jánovi Pavlovi II., že „všetky veľké veci majú svoj počiatok na púšti, v tichu, v chudobe. Nemožno mať účasť na poslaní Pána Ježiša, na službe Evanjelia, s tým, že nám bude chýbať skúsenosť (duchovnej) púšte, (duchovnej) chudoby, (duchovneho) hladu a smädu  (...) Prosme nášho Pána, aby nás priviedol k znovuobjaveniu prežívania hlbokého ticha, v ktorom prebývajú iba jeho slová (Il cammino pasquale, str. 10).

1.2.-Druhý teologický argument

Po druhé. Prítomnosť momentov ticha pri liturgickom slávení je nevyhnutná aj preto, že stretnutie s Bohom je možné a vyžaduje si, aby sme mali ducha trvalého obrátenia, čo musí charakterizovať život každého kresťana. A ticho je vhodným priestorom, aby proces takéhoto obrátenia mal v našom živote svoje pevné miesto. Lebo „nemožno očakávať aktívnu účasť na slávení Eucharistickej obety, ak sa k nej pristupuje bez stíšenia a bez toho, aby sme si najprv spytovali vlastné svedomie. Vnútornej disponovanosti napomáhajú napríklad momenty duchovnej koncentrácie a ticha aspoň pred začiatkom liturgického slávenia, pôst a, ak je to potrebné, sviatostná spoveď. Srdce zmierené s Bohom uspôsobuje človeka na opravdivú liturgickú účasť“ (Benedikt XVI., Sacramentum caritatis, 55).

Ako vždy, musíme sa pozrieť na seba „so zrkadlom“ Ježiša Krista: On vyhľadával ticho na rozhovor so svojim Otcom. „Včas ráno vstal, ešte za tmy a utiahol sa na osamelé miesto a tam sa modlil“ (Mk 1,35). Preto „musíme aj my si priznať, že všetci potrebujeme prijať na seba bremeno ticha, aby sme mohli realizovať úkony poklony (Bohu)“ (Ján Pavol II., Orientale lumen, 16).  Potrebuje to každý, kňaz i veriaci laik. Niekedy to však odmietajú zo strachu, že sa stretnú sami so sebou, že budú musieť objaviť seba samých takých, akými skutočne sú, že budú musieť riešiť otázky zmyslu života. Ticho potrebuje aj zhromaždené spoločenstvo veriacich, aby vedome ponechalo priestor Božej prítomnosti a vyhlo sa pokušeniu oslavovať samých seba. V spoločnosti, kde život strašne uteká, kde je veľká hlučnosť a rozorvanosť v chvíľkových zážitkoch, sa znovuobjavenie veľkej hodnoty ticha ukazuje ako veľmi prospešné pre život.

2.-Posvätné ticho po sv. omši

Posvätné ticho by sa malo zachovávať aj na konci liturgického slávenia. Ako pripomínajú Všeobecné smernice Rímskeho misála v bode 45, ticho po sv. prijímaní napomáha vnútorných chválam a prosbám. Je to logické a vychádza z rovnakej logiky ako ticho, ktoré predchádza a pripravuje nás na slávenie sv. omše. Toto ticho napomáha poďakovaniu po sv. omši a predlžuje prežívanie toho, čo sme pri sv. omšu slávili. Tak možno chápať aj to, čo pripomína sv. Josemaría Escrivá de Balaguer: „Láska ku Kristovi, ktorý sa za nás obetoval, nás nabáda na konci sv. omše nájsť si niekoľko minút na osobný a vnútorný úkon vďaky za Eucharistiu (...) Ak sme prežili sv. omšu dobre, po nej je nemožné počas dňa nevenovať Bohu nijakú myšlienku, nemať vôľu ani ochotu zostať  v jeho prítomnosti a nerobiť tak, ako On robieval a miloval“ (É il Gesù che passa, 92; 154).

II. Ticho počas liturgického slávenia sv. omše

„V pokojnom tichu, ktorá zahaľuje každú vec... tvoje všemohúce Slovo, Pane, zostúpilo z neba“ (Múdr 18,1-15). Táto antifóna vo vianočnej oktáve nám s neobyčajnou slobodou pripomína, ako počas noci Exodu došlo k oslobodeniu človeka a jeho vykúpeniu z otroctva hriechu. Aby sme uznali Jeho prítomnosť vo svete, ale aj vo verejnom kulte, ktorým je naozaj posvätná liturgia, je nevyhnutné silere, čiže mlčať. Je potrebné mlčať, aby sme mohli načúvať, asi tak, ako na začiatku nejakého koncertu alebo kultu, čiže kultivovaného hlbokého vzťahu s Bohom. Bez toho nemožno začať, nemožno „sláviť“ Jeho.

1.-Hľadieť na Ukrižovaného

Pre modlitbu je nevyhnutné „vojsť do svojej komôrky, zavrieť dvere a modliť sa k Otcovi v skrytosti“ (Mt 6,6). Tou „komôrkou“ je duša, ale aj chrám, ako vravievali cirkevní Otcovia. A ktoré tajomstvá možno zachovať bez mlčania? Tajomstvo svedomia, v ktorom možno začuť Boží hlas, ako ho začul v nočnom mlčaní Samuel. Vyžaduje si to mlčanie, aby sme mohli počuť Boží hlas, aby On hovoril a my počúvali. Preto chodíme do kostola sláviť Boží kult, aby Svätý zostúpil zo svojho Večného mlčania a v týchto tak veľmi hlučných časoch, nás nasmeroval k Večnosti. Niet pochybnosti, že postoj kňaza obráteného k oltáru versus populum (tvárou k ľudu), narúša toto nasmerovanie kňaza i veriacich a spôsobuje dezorientáciu v nasmerovaní modlenia sa. Preto nasledujme Svätého Otca, ktorý pri sv. omši hľadí na kríž a Ukrižovaného.

Ukrižovaný (nie celebrant) má byť dominantný pri slávení sv. omše. Toto pápež Benedikt XVI. odporúča aj pri slávení sv. omše, ktorú kňaz slávi "tvárou k ľudu". Pekne to vidieť pri slávení pápeža Benedikta XVI., ako aj Svätého Otca Františka (pozri úvodný obrázok)

Mlčanie ostáva zachované tak, že ten, ktorý musí dať prípravné pokyny k úkonom slávenia sv. omše, obmedzí na minimum svoje slová. Kňazi, rehoľníci poverení službou a iní služobníci majú minimalizovať slová a pohyby preto, že sú v prítomnosti Toho, ktorý je sám v sebe Slovom. Takéto mlčanie sa vyžaduje na úvod sv. omše pri výzve spytovania svedomia, kedy je potrebné, hoci krátko, priznať sa k hriešnosti skôr, než sa začnú sláviť „sväté tajomstvá“.

2.-Modlitba dňa

Po výzve k modlitbe Oremus (Modlíme sa), kňaz sa zahĺbi do ticha, aby sa v tichu modlil a necháva čas na rovnakú modlitbu v tichu aj ostatným veriacim, aby potom všetky úmysly „pozbieral“ a zjednotil v prednese modlitby, ktorá sa nazýva collecta (collere-zbierať, zozbierať) a predniesol ju Pánovi. Touto modlitbou začína v sv. omši kňaz vykonávať sprostredkovateľskú úlohu medzi zhromaždeným svätým ľudom a Pánom.

3.-Bohoslužba slova: zosúladiť myseľ so slovami

Od modlitby adresovanej k Bohu sa prechádza k počúvaniu Boha. Synoda o Božom slove nezanedbala nástojiť na tichu, ktoré chápe ako privilegované miesto na jeho prijatie. Tajomstvá Krista sú späté s tichom – ako pripomína pápež v posynodálnej exhortácii Verbum Domini – čo tvrdia aj Cirkevní Otcovia. Preto viac, než rozširovať počty biblických stretnutí, je potrebné „reálne a v hĺbke srdca realizovať osobné stretnutie s Kristom, ktorý sa nám prihovára vo svojom Slove“ (bod 73). A bohoslužba slova je práve takou, lebo sa realizuje v posvätnom tichu.

Omšový poriadok (lat. Ordo Missae) k tomu naviac odporúča, či už bola alebo nebola homília, ostať ešte raz ticho. Zdá sa, ako keby sa tu realizovalo „stretnutie človeka, v celej jeho nahote, mlčaní, jednoduchosti... spontánnom, radostnom a klaňajúcom sa vnútornom rozhovore s Božím Majestátom, ako sa to realizuje pri modlitbe, ktorú sa modlí sám Kristus“ (Pavol VI., Discorso agli Abati della Confederazione Benedittina, 30.9.1970, bod 3). Je to príhovor mníchom, ale každý kresťan musí byť do istej správnej miery mníchom, lebo musí preukázať schopnosť byť istý čas iba sám a len sám so svojim Bohom. Posvätná liturgia nás tomu učí. Benediktínska regula napomína, aby mních dokázal zosúladiť svoju myseľ so svojimi slovami (19,7). „Povedali by sme, že je to prirodzené a jednoduché – pripomína pápež Pavol VI. – avšak držať vo vnútornom súlade svoj hlas a myseľ, je jednou z najťažších vecí“ (tamtiež). Vlastne tento dynamický vzťah medzi Bohom, ktorý hovorí, a veriacim človekom, ktorý počúva a odpovedá žalmom alebo modlitbou – v súlade s klasickým trojitým rozdelením bohoslužby slova, ktorá bola zachovaná v svätom týždni: čítanie, responzórium, modlitba – vytvára vykonávanie toho, čo je nevyhnutné, tzv. ruminatio (prežúvanie; opätovné a opätovné pripomínanie si toho istého textu Božieho slova), ako to praktizovali Cirkevní otcovia, aby dávali svoju myseľ do súladu s Božím slovom. Robiť práve to je veľmi užitočné z hľadiska obetovania seba a našich tiel ako duchovnej obety, ako „kult našej mysle“, pretože týmto spôsobom dochádza „k obnove rozumu a mysle“ s cieľom spoznať Božiu vôľu, to, čo je dobré, čo je pre Boha ľúbivé a dokonalé (Rim 12,1-2). Obnova našej mysle je úsudkom, ktorý je v súlade s Bohom, nie podľa sveta. Liturgia napomáha meniť a premeniť svetskú a telesnú mentalitu, ktorá sa snaží vždy podrobiť klerikov a laikov. Obnoviť myseľ znamená hľadieť na realitu, nenasledovať vlastné idey (ideológie), lebo Boh robí novými všetky veci.

4.-Obetovanie

Mlčanie môže obohatiť aj obetovanie (lat. offertorium), kde však nie je ani nevyhnutné, ani povinné, lebo formuly modlitieb pri obetovaní sa recitujú nahlas. Mohlo by sa odporúčať, aby v budúcnosti Eucharistická modlitba, aj v Misáli Pavla VI., sa mohla recitovať submissa voce (tichým hlasom), ba takmer akoby mlčky, aby to pomáhalo koncentrácii mysle, ako sa to robieva pri mimoriadnej forme slávenia sv. omše. Je vždy nevyhnutné počuť slová tak tajomné, akými sú osobitne konsekračné slová? Ak by kňaz natoľko znížil tón svojho hlasu, žeby až akoby nerecitoval, ale priam modlil sa k Bohu, napomáhal by koncentrácii a jednote veriacich svojou úlohou byť kňazským mediátorom medzi nimi a Bohom. Podobne mlčanie sa odporúča osobitne ako poďakovanie po sv. prijímaní.

5.-Predsiene a átria

Avšak, okrem spomínaných špecifických momentov, celá liturgia, ba celý priestor kostola, je sakrálnym priestorom, do ktorého je potrebné prinavrátiť klímu ticha a pokoja. Toto však so sebou prináša požiadavku vytvárať priestory stretnutí, ako sú predsiene a átria, cez ktoré treba prejsť zvonka dovnútra, z priestoru hlučnosti do priestoru posvätnosti a ticha. Nemali by sme na toto pamätať aj v našich časoch? „Schopnosť vnútornej duchovnosti, dôraznejšia otvorenosť duchovnosti, životný štýl, ktorý sa vie stiahnuť zo všetkého, čo je hlučné a vtieravé, je potrebné vrátiť k našim prioritám. U sv. Pavla môžeme nájsť povzbudenie, že je potrebné posilniť vnútorného človeka (Ef 3,16). Buďme voči sebe čestnými: v súčasnosti sme svedkami hypertrofie vonkajšieho človeka a alarmujúceho oslabenia jeho vnútornej sily“ (J. Ratzinger, Fede, Verita, Tolleranza. Il cristianesimo a le religioni del mondo, Cantagalli, Siena 2003, str. 167).

Z internetovej stránky Úradu liturgických slávení najvyššieho veľkňaza preložil Mons. Ján Duda: www.vatican.va/news_services/liturgy/details/ns_lit_doc_20

Úvodný obrázok: Svätý Otec František slávi sv. omšu na námestí sv. Petra v Ríme (treba si všimnúť umiestnenie kríža na oltári); obrázok prevzatý z Postoj.sk. Druhý obrázok je prevzatý taktiež z Postoj.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo