Hrdinovia roku ´68 - polstoročie víťazného ťaženia (2. časť)

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Hrdinovia roku ´68 - polstoročie víťazného ťaženia (2. časť)

Prinášame druhú časť historickej eseje o ľavicovej revolučnej vzbure v roku 1968. Vysvetľuje dôsledky týchto udalostí a dáva ich do súvislosti s aktuálnou situáciou v Európe.

(pokračovanie 1. časti)

Za prelomový môžeme označiť rok 1966, keď už aj Beatles pochopili, že po starom to ani v tom pope a s gitarami nepôjde a vrhli sa na ľavicové „rozpínanie“ mysle za pomoci narkotík, Orientu a sexuálnej revolúcie. Vo Francúzsku kreatívna revolučná študentská skupina s pompéznym názvom Situacionistická internacionála, pod vedením Guya Deborda, povstala v Štrasburgu proti doterajšiemu stavu spoločnosti a univerzity. Vydali pamflet s názvom O biede študentského prostredia, ktorý sa stal medzi študentami veľmi populárnym. Povzbudení úspechom pamfletu, vydali dvaja hlavní predstavitelia situacionistov, Guy Doebord a Roul Vaneigem, v roku 1967 svoje revolučné knižné opusy: Príručku umenia žiť pre mladé generácie a Spoločnosť spektáklu, s ešte väčším úspechom. Revolučná nálada začala gradovať, keďže gaullistická administratíva sa dopustila v očiach študentov tej drzosti, že ich požiadavky odignorovala. Pobúrení študenti, predstavujúci v rámci štátu zanedbateľné percento obyvateľstva, sa začali domáhať moci s verbálnou vehemenciou, ako by zastupovali väčšinu populácie. Vycítiac slabosť liberálneho systému prešli od požiadaviek k násilným akciám. V Nantes obsadili Justičný palác a v mestečku Jussieu prebehlo niekoľko študentských demonštrácií. Nezaháľali ani v Paríži. Na predmestí Nanterre, kde sa nachádzala univerzita, sa v januári 1968 spustila lavína akcií vedená slávnym Danielom Cohn-Benditom (prezývaný študentami Červený Danny) a Danielom Ben-Saidom. 8. januára narušili otváranie nového bazénu ministrom športu a vykrikovali svoje sťažnosti do pléna. Vyčítali ministrovi, že sa nestará o sexuálne problémy mládeže (!). Že vtedajšiemu revolucionárovi a do roku 2014 poslancovi Európskeho parlamentu Cohn‑Benditovi ležia na srdci sexuálne problémy aj tej najmenšej mládeže, dokázal v ďalších rokoch systematickou podporou pedofílie. Povzbudení ustráchanosťou liberálov a konzervatívcov, založili so skupinou 142 študentov Hnutie 22. marca na počesť dňa, keď obsadili budovu univerzity a usporiadali podnetnú diskusiu o triednej diskriminácii vo Francúzsku.

Cohn-Bendit
Daniel Cohn-Bendit

Ani umelecká fronta, očarená nepredvídaným úspechom mladých rebelov, nemienila zostať pozadu. Za zámienku si vybrala odvolanie riaditeľa Francúzskej kinematografie ministrom kultúry, konzervatívnym spisovateľom André Malrauxom. Okolo 5000 demonštrantov na čele so Sartrom, Truffautom, Godardom a ďalšími protestovalo. Dokonca sa ozval, asi aby bolo ešte veselšie, Charles Chaplin. Nepomohlo. Hnev intelektuálov a scholárov narastal.

Staršia generácia umelcov a profesorov, v snahe nezaostať za dobovými trendami a nestratiť sa v priepadlisku dejín, predvádzala priam kolosálne exhibície pätolizačstva, lichotenia študentom, ústupčivosti a zbabelosti. Ľudia ako Sartre, Russell, Beauvoirová a rôzni šesťdesiatnici čuchajúci poslednú príležitosť, ako si prihriať polievku popularity, spolu s obstarožnými pedagógmi, ktorým sa zapaľovali náhle omladené hlavy a snáď aj lýtka, zohrali nemalú úlohu pri budovaní romantického mýtu o ušľachtilých „deťoch“ naprávajúcich svojich skostnatených rodičov.

Tí bystrejší z nás sa už zaiste pristavili pri zaujímavej podobnosti týchto akcií s inými podobnými študentskými aktivitami za posledných 50 rokov. Všetky ako by boli ukuté na jednom kopyte: študenti, rozhorčení umelci, milovníci menšín, práv, tolerancie a sexuálnej slobody v jednom šíku proti zlým. Roky plynú a posledné udalosti v strednej Európe, ako by zniesla presne tá istá sliepka ako v roku 1968. A spoza pekných tvárí rozdychtených študentiek a urputných tvárí bojachtivých študentov vykúka tá istá neomarxistická ideológia, vždy oblečená do handričiek poslednej módy. Nechýbajú ani postarší profesori, hysterické výkriky o deťoch a pod. Svet sa nám, zdá sa, zacyklil.

Udalosti roku 68 však cválali vpred. Nezostalo pri diskusiách a protestoch. Ovplyvnení revolučným kultom násilia, odpozorovaným z praxe Mao Ce-Tunga, Fidela Castra a Che Guevaru a vyčítaným z kníh starej gardy Bakunina, Marxa, Trockého, strednej neomarxistickej gardy Marcusa, Reicha, Adorna a nových horeuvedených guruov, ku ktorým pridali Nemca Rudi Dutshekeho či Francúza (?) Daniela Cohn-Bendita, prešli študenti na jar roku 1968 do celoplošného útoku. Násilné demonštrácie, stavanie barikád, krvavé útoky na príslušníkov polície, horiace autá, javy, ktoré neboli pre povojnovú Európu typické, sa stali vo Francúzsku a Nemecku dennou realitou.

Definitívnou rozbuškou sa stal zákaz zhromažďovania na pôde Parížskej univerzity ako reakcia na nekončiace študentské mítingy a protesty. 3. mája obsadili študenti Sorbonnu a protestovali zároveň proti uzavretiu univerzity v Nanterre z predošlého dňa. Úrady nasadili políciu, aby evakuovali budovy. Dve stovky študentov boli zatknuté a odvezené, pričom bol použitý slzný plyn. V Latinskej štvrti, ktorá od stredoveku tvorila zázemie Parížskej univerzity, okamžite vypukli nepokoje. Polícia bola šokovaná charakterom odporu, ktorý pripomínal pouličnú gerilovú vojnu. Povytrhávané dlažobné kamene lietali povetrím a dopadali na hlavy policajtov. Podľa očitého svedectva už spomenutého Rogera Scrutona, utvrdeného sledovaním tohto divadla v jeho konzervativizme, radosť ničiacich demonštrantov nebrala konca. Výkladné skrine sa sypali, policajtov odvážali pribúdajúce sanitky, stavali sa nové a nové barikády, pričom polícia sa samozrejme ani neodvážila vystreliť na úbohé deti. Umelci si prišli tiež na svoje. Všetko vnímali ako krásny nový happening. Armand Gatti hovoril o vrchole situačného divadla. De Gaulle bol pomenovaný "starým fašistom" a buržoázia (čiže rodičia týchto rozbesnených detičiek) bola podľa nich na úteku. 6. mája sa nepokoje stupňovali a pokračovali aj v ďalších dňoch.

10. mája vyrástlo v okolí Sorbonny približne 60 barikád. Polícia prešla v noci do protiakcie a začala čistiť priestor. Ranení, zatknutí, výbuchy, deštrukcie a požiare vytvorili romanticko-vizuálny obraz mladej vzbury ušľachtilých idealistov proti reakcionárskej spoločnosti. Vzápätí sa všetko ľavicové vo Francúzsku (okrem stalinistov z Komunistickej strany) a Európe dalo do kriku a solidarity. Predstavitelia tzv. Novej ľavice vetrili revolúciu, avšak nepredstavovali si pod ňou uchopenie moci, ale internú deštrukciu európskej kultúry a kresťanských hodnôt. Požiadavky študentov a ich sympatizantov mali v prvom rade kultúrno-oslobodzovací akcent. Odborárske požiadavky určitého počtu robotníckych priaznivcov, ktorí ale ani zďaleka nepredstavovali väčšiu časť pracujúcich, boli pre študentov len povinným dekórom, ktorý mal navodiť atmosféru „ľavicovej proletárskej revolúcie“. Postojom väčšiny robotníkov vo Francúzsku a Nemecku boli študenti a ideológovia Novej ľavice sklamaní. Zhodli sa na tom, že robotnícka trieda už nepredstavuje avantgardu revolúcie a vyhlásili za nový predvoj, okrem seba samozrejme, ešte minority (etnické, sexuálne, hocijaké) a imigrantov. Ideológia je nám zaiste dnes dobre známa, aj keď už nie z barikád ale z lavíc europarlamentu.

Solidárni aktivisti z druhého ozubeného kolesa euromotora, Nemecka, sa v tom čase nemali za čo hanbiť. Nijako nezaostávali za svojimi francúzskymi kolegami, skôr naopak. Ich guruom sa stal ľavicový protestant Rudi Dutschke, pôvodom z Východného Nemecka, člen zväzáckej organizácie v DDR a člen organizácie evanjelickej mládeže. V roku 1961 odišiel do Západného Berlína a tam študoval na Slobodnej univerzite. Štúdium ukončil prácou o neomarxistovi z Maďarska, Gyorgyovi Lukácsovi.

Už v roku 1962 založil skupinu Subverzná akcia. Od roku 1964 organizoval demonštrácie proti vojne vo Vietname. Tieto aktivity mu vydržali až do roku 1966. V roku 1967 si našiel novú zábavu: návštevu iránskeho šacha Muhammada Reza Pahlavího v Západnom Berlíne. Počas demonštrácie, na ktorej študenti duchaplne skandovali: „šach, šach, šachrlatán“, jednému policajtovi v strese vystrelila zbraň a výsledkom bol zastrelený študent Benno Ohnesorg. Študenti sa dostali do varu a nešťastný policajt bol ohodnotený ako fašistický sluha. Nasledovali ďalšie demonštrácie. 11. apríla bol na Dutschkeho spáchaný atentát pomocným robotníkom (!) Josefom Bachmannom. Kuriózna to situácia: ľavicových buržoáznych synkov strieľajú pravicoví predstavitelia robotníckej triedy. Samozrejme, nálepka „lumpenproletára“ bola promptne dodaná.

Tu sa cesty francúzskych a nemeckých súdruhov dojímavo spájajú. Cohn-Bendit neskrýva svoje rozhorčenie, francúzski študenti sa rozhorčene búria proti pravicovému lumpenproletárovi a pretože je Rudi v rekonvalescencii a nemôže prísť do Francúzska, tak Červený Danny pozýva iného súdruha z Novej ľavice v Nemecku, Karla D. Wolffa, aby demonštroval bratstvo s nemeckou ľavicou.

Rudi Dutschke
Rudi Dutschke

Ale späť do májového Paríža. Tam už 13. mája študenti znovu obsadili Sorbonu. Diskutovali, demonštrovali, vylepovali plagáty, protestovali proti starému svetu. 14. mája boli obsadené ďalšie školy, ale aj niektoré kiná, divadlá, nádražia. Na budovách viali čierne a červené zástavy: anarchistické a socialistické. Študenti vyhlásili Sorbonu za ľudovú vysokú školu, prístupnú pre každého. Vzniklo takmer 400 akčných výborov, niektoré nepostrádali čaro nechceného, ako napr. výbor futbalistov alebo výbor robotníkov-študentov. Nasledovali ďalšie mestá vo Francúzsku: Nantes, Bordeaux atď.

Pracovníci v priemyselných podnikoch s radosťou sledovali novú módu obsadzovania štátneho a súkromného majetku a, prekvapení bezmocnosťou štátu, rozhodli sa nadviazať spoluprácu so študentami. 15. mája obsadili administratívnu budovu Reanaultu (zaujímavé, že nie továreň). V Beauvais to bola firma Lockheed, v Orleanse Unulec. A, samozrejme, nesmeli chýbať všadeprítomní umelci, čiže robotníci umenia. Tí obsadili parížske divadlo Odéon. Nakoniec bolo obsadených okolo 50 spoločností a zamestnanci stávkovali. Najprv 200 000 ľudí a 18. mája už 2 milióny. Nasledovala generálna stávka, ktorá trvala takmer mesiac. Poklesla dostupnosť pohonných hmôt a chod štátu bol sčasti ochromený.

De Gaulle sa rozhodol pristúpiť na určité reformy a navrhoval referendum, zároveň uistený podporou armády vypísal nové voľby. Mocenská situácia sa začala obracať. 30. mája demonštrovalo v Paríži niekoľko stotisíc konzervatívnych odporcov študentskej revolty, takže prekvapení ľavičiari odrazu zistili, že väčšina národa pravdepodobne nestojí za nimi. Demonštráciu viedol André Malraux. Po tomto šoku sa mnohí stávkujúci vrátili do práce a polícia kula železo, kým bolo horúce – vypratala podniky. 18. júna bola stávka ukončená.

Šokovaným ľavičiarom sa dostalo novej rany pri voľbách. Gaullisti svoje pozície ešte posilnili, takže sa ukázala reálna podpora občanov. Vláda, ktorá mala byť zdiskreditovaná na maximum, sa vrátila silnejšia ako predtým a vládla ešte desať rokov.

Víťazstvo

Na prvý pohľad to bola porážka. Avšak realita bola odlišná. Nová ľavica neplánovala násilné prevzatie moci v štýle Októbrovej revolúcie z roku 1917. Poučení krachom svojich predstáv v ZSSR, ktorý sa zmenil na pohansko-konzervatívne autoritatívne impérium s ľavicovou fasádou, nehodlali etablovať pri moci nejakú konkrétnu stranu. Rozhodli sa zmeniť kultúru a myslenie ľudí. Z dlhodobého hľadiska vyšla Nová ľavica ako víťaz. Jej ideály sú plne akceptované v celej EÚ, obzvlášť jej mocenskom centre. Väčšina predstaviteľov európskej a úniovej politiky sú bývalí trockisti a maoisti z roku 1968. Mená ako Joshka Fischer, José Manuel Barosso. Romano Prodi, Cohn-Bendit hovoria za všetko. Nie je jediná požiadavka študentov z roku 1968, ktorá by nebola realizovaná a zakomponovaná do legislatívy EU. Sexuálna sloboda, sexuálne menšiny, imigranti, zbavenie sa diktátu rodiny, zničenie akejkoľvek autority (okrem liberálno-ľavicovej, samozrejme), sekularizácia, odmietanie kresťanského dedičstva, načo to opakovať, a ak bude Cohn-Benditovi šťastie priať, tak sa možno dožije legalizácie aj tej vytúženej pedofílie.

Všetci predstavitelia revolty z roku 1968 sa vzorne uplatnili. Rudi Dutschke sa stal docentom na univerzite v dánskom Arhuse. Cohn-Bendit poslancom europarlamentu. Väčšina aktérov zakotvila v tzv. zelených stranách, ktoré sú posmešne nazývané ako „melóny“ – navrchu zelené, vnútri červené. Paradoxom, svedectvom doby a ukážkou, kam až môže zájsť hlúposť predstaviteľov bývalej pravice, je informácia kniežaťa Schwarzenberga o jeho otcovi, konzervatívnom mysliteľovi Karlovi Schwarzenbergovi. Údajne mu v návale osvietenia povedal, že „tí zelení“ nemajú až taký zlý program. Toto symbolické vyjadrenie osvetľuje genézu bývalej konzervatívnej pravice v tzv. kresťanských demokraciách na Západe od obrancov tradičných hodnôt k obrancom práv homosexuálov.

Taktiež mechanizmus študentských, mimovládnych a umeleckých revolt sa stal zabehanou a hojne praktizovanou formou spoločenských a vládnych zmien. Ostatne, čo sa v mladosti naučíš... Akékoľvek námietky sú démonizované ako konšpiračné teórie a odporúča sa hľadať vinníka inde, tam, kde je konšpirácia prípustná (napr. u všadeprítomného Putina, ktorý hrá teraz v globálnom meradle De Gaullovu rolu starého fašistu). Niekedy, samozrejme, začínajú byť donekonečna sa opakujúce scenáre prevratov a revolúcií trochu trápne a príliš priehľadné. Vtedy nastupuje mierne upravená ľavicovo-mesiánska reforma zlého sveta upravená na lokálne pomery. Keďže sa všetci v EÚ tešia z bezbrehej sexuálnej slobody, prehodí sa výhybka na boj proti všadeprítomnej korupcii a pod.

Príčiny víťazstva

Príčiny víťazstva protikresťanského neomarxizmu sú evidentné. Zdroj Pravdy, Cirkev, zasiahnutá vo svojom vnútri revoltami, nie nepodobnými tým študentským, nástup ľavice medzi klérom, teológia oslobodenia a teológia ľudských práv, glorifikácia minorít a imigrantov, jeden sa nakoniec musí pýtať, čo by mohla moderná Cirkev vlastne namietať proti požiadavkám z roku 1968 keď sama akceptuje značnú časť onej kvetinovej agendy. Prirodzene, tam, kde generáli kapitulujú, vojaci určite nezostanú. Kresťania paralizovaní chaosom nevedia, či majú konať proti duchu 68 alebo ho majú vítať. Či skôr: už ho vítajú a nevedia, prečo by mu mali odporovať.

Druhou príčinou, skôr technickou než metafyzickou, je osvojenie si neomarxistickej agendy pop kultúrou. Všetky prvky antimorálneho extrémizmu sa stali súčasťou stredného prúdu a masovou záležitosťou. Druhá príčina nadväzuje na prvú. Do vyprázdnených duší, vypumpovaných modernistickým vákuom sa automaticky nasťahovali modly nového veku. To, že sú odeté do davového hávu najelementárnejšej pudovosti a tupoty, im umožňuje ľahký prienik do sŕdc a vedomí. Geniálne skratkovité kréda popových popevkov umožňujú vytvoriť z neomarxistických šialeností súčasť kuchynského života. Radosť davu, zaťaženého dedičným hriechom, z poznania, že môže holdovať svojim najnižším pudom a zostať pritom usporiadaným občanom štátu, ba priam najusporiadanejším, nepozná hraníc. Bojovať s týmto stavom by vyžadovalo motivovať dav k odriekaniu. Cirkev v súčasnej dobe stráca túto schopnosť a dokonca sa snáď domnieva, že podobnou metódou pritakávania a tolerovania morálnych pokleskov doženie liberálno-ľavicový náskok v popularite. A to je omyl, ktorý činí z ročníku 68 víťaza ešte nepopierateľnejšieho, než sa na prvý pohľad zdalo.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo