Obecná povaha stavu študentského

Od počiatkov masového a systematizovaného vyučovania na stredovekých univerzitách, bol vždy študentský živel zdrojom nepokojov, výtržníctva, sociálneho exhibicionizmu a provokácie. Je zbytočné si robiť ilúzie o ich kresťanskej formácii a študijnej motivácii. Ako pri všetkom čo sa deje na masovom základe, tak aj pri stredovekých štúdiách, sa do zrna primiešal kúkoľ a vypočítavé prospechárstvo študentskej dekadencie sa od počiatkov univerzít ťahalo za svätým študijným zápalom tej lepšej časti žiactva. Univerzita svojou kozmopolitnosťou a neukotvenosťou v lokálnych komunitách, k čomu sa pridružovali rôzne privilégia univerzít na úkor miest, dráždiace usadlých občanov, stala sa ideálnym priestorom pre rôznych stredovekých "chuligánov" či príslušníkov zlatej mládeže, bažiacich po beztrestných výtržnostiach pod ochranou svojej alma mater.

Stav študentský sa od tých čias vykazoval vždy rovnakými vlastnosťami:

tzv. "utrhnutosťou z reťaze" t.j. vzdialením sa z rodnej obce, v ktorej by sa neodvážil konať výtržnosti tak ako v univerzitnom meste;
túžbou po senzačných novotách sociálneho a ideologického charakteru a sklonom k heretizmu. (Vzhľadom na sociálnu neukotvenosť a existenciu nevyžadujúcu riešenie reálnych existenčných problémov, rodinných či pracovných, sa u neho prejavovali vždy sklony nezaťažovať si myseľ úvahami o realite, ale o to viac sa mu ľahkosť jeho spôsobu bytia pretavovala do predstavy ľahkých reformných a revolučných zmien ľudskej spoločnosti. K tomu sa pridružuje metafyzický radikalizmus, v stredoveku kresťansko-heretického charakteru, neskôr, ako uvidíme, otvorene protikresťanský.)
extrémne preceňovanie vlastnej persóny ako aj študentského stavu a intelektuálov vo všeobecnosti. (Už od stredoveku sú v posmešných študentských piesňach zaznamenané pohŕdavé postoje k iným stavom v spoločnosti, kŕčovité elitárstvo a nafúkanosť na školometské vedomosti vyčítané z kníh, pohŕdanie vidiekom, poľnohospodárskymi prácami a všetkým lopotným chodom sporiadanej existencie.)
sociálnym mesiášstvom. (platonizujúcou redstavou, že práve stav študentský, resp. profesorský, teda školský obecne, je predurčený k vedeniu, formovaniu a reformovaniu spoločnosti, riešeniu jej problémov, či už reálnych alebo fiktívnych, ako aj k spáse society ako takej, rútiacej sa v predstave zapáleného študentíka do záhuby, väčšinou z toho dôvodu, že odmieta rozumy obce školometskej.)

S týmto povahovým a myšlienkovým nákladom preplával stav študentský bez väčších zmien cez búrky, úskalia a plytčiny stáročí, až doplával do storočia dvadsiateho. Počas neho, vzývaný všetkými revolučnými hnutiami, toho či onoho charakteru, ako symbol dynamickej mladosti a úsvitu nového veku, rástlo jeho sebavedomie spolu s ostatnými, vyššie uvedenými, vlastnosťami. Stredoveký dráb s halapartňou, naháňajúci študenta až k bráne univerzity (ďalej nebolo možné), sa vytratil na marxistické smetisko dejín, takže sebavedomie študentov teraz postrádalo prirodzený korektív. O to viac sa im snažili nadbiehať ideológovia rôznych hnutí, pochádzajúci v konečnom dôsledku z ich radov. Vystrašení páni profesori, bývalí výtržníci ukľudnení manželstvom a pokorení sociálnou realitou a nevyhnutnosťou synov Adamových, sa zľakli, že by mohli zaostať v spásnom pokroku za svojimi scholármi a rozhodli sa závodiť v nadbiehaní mládeži s ideológmi.

V takomto stave a vo veľmi dobrej revolučnej kondícii, zastihli študentský stav, šesťdesiate roky. Drobný článok nemôže pojať celú šírku a hĺbku deštruktívneho procesu, ktorý sa prehnal európskou spoločnosťou počas šesťdesiatych rokov. Skôr než sa pokúsim načrtnúť eskapády európskeho študentstva v 68 roku, by sme si ale mali uvedomiť dva fakty:

60. roky sú zavŕšením, nie počiatkom deštrukcie európskej kresťanskej spoločnosti. V snahe odviesť pozornosť od vlastnej deštrukčnej činnosti, liberáli, protestanti, neokonzervatívci i konzervatívci protestantskej proveniencie radi nariekajú nad rokom 68, akoby celé stáročia sami nepôsobili rozkladne na kresťanstvo a spoločnosť.
Udalosti roku 68 majú metafyzický pôvod. Tieto javy sú len dôsledkom deštrukcie v tele katolíckej Cirkvi. Bez vnútorného rozkladu v katolíckej Cirkvi nie je mysliteľné si niečo také predstaviť. Gradácia rozkladu evidentne kopíruje časovú postupnosť rozkladu v Cirkvi. Neuveriteľné urýchlenie tohto procesu v rozmedzí rokov 1960 až 1970 nenechá ani toho najprostejšieho pozorovateľa na pochybách s akou udalosťou si má spojiť toto deštruktívne crescendo.

To nám umožní nevytrhávať onen rok z kontextu udalostí a hlavne ho nepreceňovať na úkor iných dátumov, ktoré sa pri bližšom preskúmaní nemusia javiť o nič menej deštruktívnejšie.

Predpoklady roku 68

Rok 68 zastihol už svet pripravený predchádzajúcim rozkladom. Posledná bašta stálosti, katolícka Cirkev sa počas II. vatikánskeho koncilu presunula na veľmi neistú pôdu nikdy nekončiacich reforiem. Pozrime sa ako vníma tento proces odlúčený ekumenický brat, anglikán Roger Scruton, ktorého asi nikto neobviní z katolíckeho spiatočníctva: " Dokonca aj taká inštitúcia ako katolícka Cirkev je zachvátená módou reformovať a pretože nedokázala prijať Kristove slová v ich egoistickom, luteránskom význame, zabudla do určitej miery na tradície zvyku, obradov a právnického manévrovania, ktoré by jej umožnili zostať stáť zdanlivo nepohnuto uprostred prúdu svetských zmien a volať každého človeka hlasom nemennej autority. Cirkev, inštitúcia, ktorej cieľ nie je z tohto sveta, ale len v tomto svete, predáva samú seba, ako by mohla byť nejakou "sociálnou vecou", za ktorú sa možno postaviť. Nikoho neprekvapí, ak je potom výsledkom nielen prázdny moralizmus, ale tiež smiešna teológia."

Odpusťme Scrutonovi jeho nepochopenie toho, čo je v skutočnosti katolícka Cirkev. Každopádne, jeho postreh nepostráda určitú prirodzenú bystrosť, ktorá sa zjavne nedostáva nadšeným reformátorom vo vnútri Cirkvi. Po koncile sa "smiešna teológia", plná sociálnych, environmentálnych a pastoračných banalít, skrývajúca sa dovtedy v disidentskom podzemí, vynorila na svetlo a navodila v celom svete podobný dojem, či už s pozitívnou alebo negatívnou konotáciou, ako v hlave Rogera Scrutona: Cirkev sa vzdáva autority, Cirkev kapituluje pred svetom.

Bolo by mylné sa domnievať, že nekatolícky svet to vnímal len ako vnútornú vec Cirkvi. Podvedome veľmi dobre chápal, podobne ako Scruton, autoritu a stálosť Cirkvi. Na svedomie protestanta, agnostika či marxistu, musel pokoncilový chaos pôsobiť podobne ako myšlienky v hlavách Dostojevského hrdinov: tak a teraz je už skutočne všetko dovolené. Posledná bašta padla!

S tým súvisí neuveriteľný masový výbuch pop-kultúry, ktorá samozrejme aj predtým kvitla, ale nenárokovala si úlohu filozofického vodcu más. Stačí porovnať pokorné chovanie rôznych hviezdičiek filmového plátna a nahrávacích štúdií (pokorné v zmysle ovplyvňovania verejnej mienky) pred rokom 1960 s bohorovnou nafúkanosťou Lennonovho výroku: "Sme populárnejší než Ježiš Kristus." O prívale všemožných pseudo-mysliteľov ani nehovoriac. Každý kto vedel zabrnkať tri akordy sa cítil byť povolaný prednášať celému svetu svoje filozofické múdrosti, banálne čo do obsahu a zúfalé, čo do formy. Platforma pop-kultúry, ktorá bola predtým vyhradená pre sentimentálne sny ľudu o tzv. romantickej láske a nepravdepodobné dobrodružné eskapády celuloidových hrdinov sa stala masovou arénou všadeprítomného rúhania, bludov, perverzie a orgiastickej vôle k hédonizmu. Prvé známky tejto transformácie sa začínajú podozrivo vynárať práve v roku 1962. K prelomu dochádza v roku 1965, čo je ľahko vysledovateľné vo filmoch, hudbe, móde, aj v celkovom chovaní aktérov pop-kultúry, v porovnaní s tým ako sa chovali tí istí ľudia pred pár rokmi. Roky ofenzívy chaosu sú 1966 a 1967, s neustálym zrýchľovaním a prehlbovaním deštrukcie. Stačí sledovať takú banalitu ako obaly albumov tých najznámejších hudobných skupín: Beatles, Roling Stones, Who etc. etc. aby človek ľahko vystopoval gradáciu procesu. V roku 1968 sa celý ten revolučno-protikresťanský guláš, prihrievaný po stáročia v rôznych heretických a satanistických kuchyniach konečne dovaril a nasýtil masy hladné po tých najprízemnejších chúťkach tela i duše, vlečúcich sa ako železná guľa na nohe ľudstva celými dejinami od vyhnania z Raja.

Čím prispeli študenti do tohto panoptika skazy? Odhliadnime od ich účasti v pop-kultúre a sústreďme sa na ich prirodzenú arénu, univerzitu. Avšak majme na pamäti ich spolupatričnosť s celkovou situáciou. Ovplyvňujú a sú ovplyvňovaní. Neprišli náhle z ničoty. Boli tu stáročia, vystrájali v Bologni a Paríži, fandili pri gilotíne, štrngali šabličkami na Wartburgu, tlieskali súdruhovi Leninovi, Trockému aj súdruhovi Hitlerovi a Stalinovi. Vždy pripravení otravovať sporiadaných občanov, úbohých malomeštiakov, reakčných barónov i smradľavých roľníkov svojimi zbrusu novými a zaručene svet zachraňujúcimi ideami.

Lev Trockij

Ľavica na postupe

Svet po roku 1945 patrí ľavici. Všetko pravicové a konzervatívne sa trasie, aby nebolo označené za fašistické, aj keby sa tisíc krát zaklínalo, že s fašizmom nič nemá spoločné. Víťazná strana sveta je istá, všetci obracajú kabáty a ako písal Bernanos, ešte aj jezuiti, ktorí sa nemohli pred rokom 1945 nabažiť Franca, spievajú o demokracii. Kto sa nepridá k ľavici, liberálnej či neliberálnej, zahynie. To dobre vedia. A aj mnohí v Cirkvi si myslia to isté. Kam sa teda vrhnú študenti?

Voľba je jasná. Všetky druhy ľavicových úchyliek majú v päťdesiatych rokoch na univerzitách zelenú. Od zatvrdnutých stalinistov, cez permanentne-revolučných trockistov, exotických maoistov, všetkých možných aj nemožných spasiteľov sveta až po frankfurtských neomarxistov s príjemne šteklivým sexuálnym podtónom, všetko sa to mieša a kvasí v aulách predovšetkým francúzskych a nemeckých univerzít. Nie nadarmo bývajú tieto štáty nazývané "tvrdým jadrom" a "motorom" EU. Ich univerzity vyrábali počas 60.‑tych a 70.-‑tych rokov hnaciu silu európskej deštrukcie, nekončiace zástupy ľavicového úradníckeho aparátu a poslaneckej vaty európskeho parlamentu, politikov a diplomatov vysedených profesorskými kvočkami v univerzitných laviciach a vyliahnutých z trockisticko-maoisticko-neomarxistických vajec.

V päťdesiatych rokoch sa počet študentov vo Francúzsku strojnásobil. Vznikla tak početná skupina ochotníkov, ktorí v prípade nepokojov predstavovali dobre živenú a čo do množstva odstrašujúcu armádu ako stvorenú pre pouličné výtržnosti. Avšak počiatky, ako to u ľavicovej študentskej mládeže, pochádzajúcej takmer vždy z dobre zavedených buržoáznych kruhov, býva zvykom, boli v znamení nenásilných požiadaviek školského charakteru a sexuálnych novátorstiev (sic!) Hovorilo sa o nutnosti školskej reformy, kritizovali sa biedne (!) pomery na univerzitách a bojovalo sa proti sexuálnemu útlaku, za antikoncepciu a voľnú lásku. Povzbudení deštrukciou v Cirkvi, rozjarení pop-kultúrou anglosaskej proveniencie (tá zas predtým s vďakou prijala dary európskych ľavicových mudrcov predchádzajúcej generácie) a nabudení hojným sexuálnym potenciálom, dali sa študenti do diela.