Prijímanie Eucharistie do rúk u cirkevných otcov

Prijímanie Eucharistie do rúk u cirkevných otcov

Pozrime sa bližšie na to, čo niektorí cirkevní otcovia (ne)hovorili o prijímaní na ruku.

Nedávno bol na Postoji zverejnený článok o tom, ako sa má prijímať Eucharistia. S tým je spojená otázka, ako to vyzeralo v ranej Cirkvi. Odborníci udávajú, že až do deviateho storočia sa Eucharistia prijímala postojačky na ruku.1 Ale na nete je dosť článkov, ktoré hovoria, že v skutočnosti cirkevní otcovia zakazovali prijímanie na ruku omnoho skôr, prípadne že hovorili o prijímaní do úst ako o bežnej praxi. Tiež je spochybňovaný text od sv. Cyrila Jeruzalemského (315-387), ktorý je najznámejším rozprávaním o spôsobe prijímania na ruku. Toto ma zaujalo, tak som sa na to pozrel bližšie. Podelím sa s Vami o svoje zistenia.

Stránok, ktoré o tom hovoria, je vcelku dosť. Stačí dať do google frázu church fathers communion in hand a človek rýchlo viaceré nájde.2 Jednu som našiel aj v slovenčine, ide o preklad z angličtiny, nie o originálne dielo. Niektoré stránky na prvý pohľad pôsobia amatérsky, iné majú o čosi serióznejší vzhľad. Obvykle obsahujú prakticky rovnaký zoznam cirkevných otcov s ich výrokmi, avšak bez odkazov na konkrétne diela, takže overiť si to nie je až také jednoduché. Mne sa to podarilo a tu sú výsledky.

Ako prvý býva uvádzaný sv. Sixtus I., pápež zo začiatku druhého storočia, ktorý mal ustanoviť nasledujúce: „Dotýkať sa zasvätených nádob je len privilégiom tých, ktorí sú zasvätení Pánovi.“ Tento text pochádza z Liber pontificalis3, Knihy pápežov, ktorá vznikla v šiestom storočí. Katolícka encyklopédia uvádza, že zostavovateľ ľubovoľne k pápežom popriraďoval pápežské dekréty z neautentických zdrojov a liturgické či disciplinárne regulácie pochádzajúce zo šiesteho storočia. Čiže tvrdenie, že už pápež Sixtus I. zakázal dotýkať sa posvätených nádob laikom, neobstojí ako argument. Nie je to historicky pravdivé. A aj keby bolo, text hovorí o dotyku posvätených nádob, nie o prijímaní na ruku, hoci niektoré stránku toto iniciatívne k výroku z Liber pontificalis pridávajú.

Ďalší uvádzaný je sv. Bazil Veľký, učiteľ Cirkvi (330-379). Údajne je podľa neho prijímanie do rúk povolené len počas prenasledovania kresťanov, keď nie sú nablízku kňazi alebo je to povolené pre pustovníkov, ktorí rovnako nemajú nablízku kňaza. Vraj je prijímanie do rúk vážnou chybou. Pravdepodobne to má obsahovať list číslo 93.4 Bazil v ňom píše o tom, aké je dobré prijímať každý deň. Hovorí, že netreba spomínať, že v prípade prenasledovania v neprítomnosti kňaza nie je zobratie si Eucharistie niečím vážnym. Čiže tu nejde o prijímanie na ruku, ale o prípady, keď si veriaci sami vezmú Eucharistiu. Podobne je to s pustovníkmi, ktorí majú Eucharistiu doma a prijímajú z nej samostatne. Vraj to tak robia aj laici v Alexandrii a Egypte, prijímajú, keď chcú. Ďalej Bazil hovorí, že pri prijímaní v kostole kňaz podá Eucharistiu, prijímajúci ju zoberie, majúc nad ňou plnú moc, a tak si ju dvíha k ústam vlastnými rukami. Čiže Bazil je svedkom niečoho úplne opačného, ako tvrdia spomínané stránky. Nielenže spomína prípady, kedy je povolené prijímať bez prítomnosti kňaza, ešte aj hovorí, že v chráme veriaci prijímajú vlastnými rukami.

Spomína sa synoda v Zaragoze (380). Tá mala exkomunikovať každého, kto Eucharistiu prijímal do rúk. Na tejto synode boli dvanásti biskupi a uzniesli sa na niekoľkých ustanoveniach. V skutočnosti táto synoda exkomunikovala toho, kto Eucharistiu v kostole dostal, ale neprijal, čiže ju chcel zobrať domov.5 Toto schválila aj neskoršia synoda v Tolede (400). Tieto synody boli namierené proti prisciliánom, ktorí údajne Eucharistiu v kostoloch zobrali, ale doma ju neprijímali.6 Čiže opäť tu nemáme dôkaz toho, že by Cirkev zakázala prijímanie na ruku. Naopak, máme tu svedectvo, že aj na Západe sa ešte v štvrtom a začiatkom piateho storočia stávalo, že veriaci ci Eucharistiu brali domov.

Nasleduje synoda v Rouene (650), ktorá mala odsúdiť prijímanie do rúk, označiť ho za zneužitie a svätokrádež. Text o zneužití a svätokrádeži nehovorí, avšak prikazuje, aby kňaz podával prijímanie laikom a ženám do úst, pričom predpisuje aj formulu, čo má vyslovovať (formula hovorí o prijímaní Tela a Krvi). Taktiež prikazuje kňazom, aby oni sami prijímali, keď slúžia svätú omšu. Príkaz vyplynul z toho, že kňazi slúžili omše, pri ktorých neprijímali a podávali prijímanie dievčatám a laikom, ktorí nedokázali rozlíšiť duchovný pokrm od telesného.7 Datovanie synody je nejasné, niekedy sa udáva polovica siedmeho storočia, inokedy deviate storočie.8

Spomína sa aj koncil v Konštantínopole (okolo roku 680). Údajne pod trestom exkomunikácie zakázal veriacim dotýkať sa hostie. Iné stránky tvrdia, že potrestal laikov v prípade podávania Eucharistie sebe samým týždňovou exkomunikáciou, ak to urobili v prítomnosti biskupa, kňaza či diakona. Niektoré stránky udávajú, že ide o koncil nazývaný aj Trullo, ktorý sa konal v roku 692. Tento sa neradí medzi ekumenické koncily. Zúčastnilo sa ho 215 východných biskupov. V kánone 101 koncil ustanovuje, že keď niekto prichádza na prijímanie, tak má dať ruky do tvaru kríža. Ale ak niekto chce prijímať božský dar do zlatých alebo iných nádob namiesto do rúk, tomu sa nesmie povoliť pristúpiť, ale má byť aj s nádobami odvrhnutý.9 Teda koncil práveže vyžaduje, aby veriaci prijímali do rúk. O týchto ustanoveniach hovorí aj profesor Kallis v článku, ktorý bol zverejnený na Postoji.

Ďalej stránky uvádzajú sv. Tomáša Akvinského. Tomáš sa neradí k cirkevným otcom a hovorí o praxi, ktorá bola v jeho dobe etablovaná, čiže tu sa nemáme veľmi čím zaoberať.

Niektoré stránky ešte z otcov menujú sv. Leva Veľkého, sv. Gregora Veľkého a sv. Jána Zlatoústeho. Všetci títo majú podávať svedectvá o prijímaní do úst.

Sv. Lev Veľký (+461) v kázni 9110 hovorí: Lebo to je prijaté ústami, čo je prijímame vierou (Hoc enim ore sumitur quod fide creditur). Podľa prívržencov prijímania do úst tento text znamená, že Lev Veľký je svedkom toho, že v jeho dobách sa bežne prijímalo na jazyk. Avšak z tohto textu sa to nedá usúdiť. Prijatie ústami neznamená hneď prijímanie na jazyk. Napr. pri omši sa kňaz počas čistenia bohoslužobných nádob po prijímaní modlí: Pane, čo sme prijali ústami nech očistí a posvätí naše srdce… (Quod ore sumpsimus, Domine, pura mente capiamus). Rovnako sa tu hovorí o prijímaní ústami (ore), pričom je zrejmé, že aj kňaz prijímal ústami. Veď ako inak sa dá prijímať eucharistický chlieb? Tento citát od sv. Leva Veľkého skrátka nedokazuje prijímanie na jazyk.

Sv. Gregor Veľký (540-604) zase rozprával príbeh o pápežovi sv. Agapetovi (+536) v diele Dialógy. Agapet mal vykonať zázrak, keď vložil hostiu do kohosi úst. To má vraj ukazovať, že v jeho dobe bolo prijímanie do úst, na jazyk, bežnou praxou. Pozrime sa na ten príbeh bližšie. Nachádza sa v diele Dialógy, tretej knihe, tretej kapitole.11 V prvom rade treba poukázať na to, že Dialógy sú hagiografickým dielom.12 Nie je to história, nie je to katechetický spis popisujúci liturgiu. Je to príbeh o svätcovi, ktorý obsahuje zázraky. Asi ťažko predpokladáme, že stredovekí kazatelia sa bežne prihovárali zvieratám a tie ich počúvali, hoci legendy o sv. Františkovi a sv. Antonovi Paduánskom také príbehy obsahujú. Podobne robiť všeobecné pravidlo z jedného príbehu so zázrakmi v prípade sv. Gregora podľa mňa nie je adekvátne. Okrem toho, keď sa pozrieme na zázrak bližšie, tak vidíme, že prijímanie na jazyk mohlo mať špecifický zmysel a teda nesúviselo s vtedy bežnou praxou, ale s konkrétnym rozprávaním o zázraku. Pápež Agapet v Gregorovom rozprávaní cestuje za cisárom Justiniánom a v Grécku ho zastaví skupina ľudí s chromým a nemým človekom. Pápež Agapet sa ich pýta, či veria, že je v jeho moci ho uzdraviť, na čo oni vyznajú, mocou Boha a autoritou sv. Petra im dokáže pomôcť. Človeku hneď prídu na um príbehy uzdravenia z Biblie. Sv. Peter uzdravil chromého pri Krásnej bráne, keď ho zdvihol za pravú ruku a povedal mu, aby vsal a chodil. Agapet v Dialógoch počas svätej omše chytá chromého za ruku a ten začína chodiť. Ježiš uzdravil chromého, ktorého na nosidlách priniesli jeho priatelia a v Dialógoch chorého prinesú jeho blízki. V Markovom evanjeliu k Ježišovi priviedli hluchonemého, on sa mu dotkol uší a jazyka a nemý rozprával. V Dialógoch sa eucharistický Ježiš dotkne jazyka nemého a jeho jazyk sa rozviaže. Myslím si teda, že toto rozprávanie hovorí o prijímaní na jazyk nie preto, že by to bol vtedajší zvyk, ale preto, lebo uzdravený je nemý. Legenda chce zdôrazniť uzdravenie jazyka, a preto sa hovorí o prijímaní na jazyk.

Niektoré stránky ešte hovoria, že diakon Ján rozprával o tom, ako sv. Gregor rozdával prijímanie, ale detaily neposkytujú. Takže vôbec nevieme, či hovoril o prijímaní na ruku alebo do úst. Keďže diakon Ján žil v deviatom storočí, tak nepokladám za zvlášť dôležité snažiť sa vyhľadať text, o ktorý asi pôjde. Autor tam tiež mohol vkladať prax, ktorú bola v jeho dobe aktuálna do rozprávania o sv. Gregorovi.

Posledný udávaný autor je sv. Ján Zlatoústy (+407). Mne sa podarilo nájsť dva diela, ktoré hovoria o prijímaní na ruku a sú pripisované tomuto autorovi. Jedno opisuje to isté, čo sv. Cyril – prijímajúci nemá pristupovať s natiahnutými rukami, ale má urobiť z ľavej ruky trón pre pravú, ako keby do nej mal prijať kráľa.13

Potom je tu tretia homília k listu Efezanom14, kde Chryzostóm hovorí o tom, že vidí mnohých, ktorí prijímajú Eucharistiu ľahkovážne, skôr zo zvyku a bez porozumenia. Prichádzajú k prijímaniu v určité dni, ako keby Zjavenie Pána alebo pôst robili deň vhodným prijímania a nie čistota srdca. Poukazuje na to, že ľudia by neprišli na prijímanie so špinavými rukami, ale špinavá duša im neprekáža. Zaujímavé je, že špinavé ruky považuje za maličkosť. Ruky totiž držia Krista iba na nejaký čas, ale do duše sa on rozplynie úplne. Naše duše majú byť ešte čistejšie, ako sú vyčistené posvätné nádoby. Tieto nádoby sú tu kvôli nám, ony ho neprijímajú, nevnímajú ho. My áno. Celkovo je to zaujímavé kázanie, kde Ján Zlatoústy veľmi zdôrazňuje vnútornú čistotu a pripravenosť prijať Krista a porovnáva ju s vonkajšími úkonmi.

Niektoré stránky spochybňujú známy text sv. Cyrila Jeruzalemského (315-387). Ten je uvedený v diele Mystagogické katechézy, konkrétne v piatej z nich a znie: „Prichádzajúc , nepristupuj s plodmi natiahnutých rúk, ani s roztiahnutými prstami, ale keď si svoju ľavú urobil trónom pravej , že bude môcť prijať Kráľa, a keď si vyhĺbil dlaň pravej , aby prijala telo Kristovo, povedz amen. Teraz, keď si opatrne posvätil oči dotykom svätého tela, prijmi, dávajúc pozor, aby si z neho niečo nepremrhal.“ Podobne je opísané aj prijatie Krvi, pričom človek sa má dotknúť vlhkosti na perách a posvätiť si oči, čelo aj ostatné zmysly.15

Toto je jedno z najznámejších svedectiev o prijímaní na ruku. Je pravdou, že nie je úplne isté, či je autorom tejto časti sv. Cyril alebo jeho nástupca v biskupskom úrade v Jeruzaleme, Ján. Pravovernosť tohto biskupa Jána nie je stopercentná, a tak to slúži ako dôvod pre spochybnenie autority tohto textu. Štýl, teológia, myšlienková logika aj stará tradícia však významne svedčí pre Cyrila.16 Aj keby však Cyril nebol autorom, znamenalo by to, že tento text nezodpovedá praxi, ktorá bola zavedená v tom období? A ak nás mýlia obavy ohľadom Jánovej pravovernosti, tak treba bližšie popísať, aký by bol možný jej vplyv na skutočnosti, ktoré text popisuje. Ak žiadny, tak sa tomu vôbec netreba venovať.

Tiež treba poukázať na to, že spôsob prijímania, ktorý popisuje Cyril nachádzame aj u Jána Zlatoústeho, ako bolo poznamenané vyššie. Taktiež trullský koncil, ktorý sme spomínali, uvádza prijímanie do prekrížených rúk.

Niektorí poukazujú na netradičnú prax priloženia hostie k očiam. V skutočnosti Cyril nie je jediný, kto niečo takéto popisuje. Prvá zmienka o takomto konaní pochádza od Afrata (+345), hovorí o tom aj Theodor z Mopsuestie (+428), podobne aj kázeň sv. Jána Zlatoústeho. V tej dobe bolo bežné, že kresťania verili, že znak kríža na čelo, oči atď. odháňa démonov. Priloženie eucharistického chleba bolo ešte silnejším prostriedkom ochrany.17

Celkovo vzaté nie je argumentácia podporovateľov prijímania na jazyk kvalitná. Neraz cirkevní otcovia, na ktorých sa odvolávajú ako na svedkov prijímania do úst, hovoria o úplnom opaku. Mohol by som pridať aj svedectvá ďalších otcov, ktoré by poukazovali na prijímanie do rúk v ranej Cirkvi, to však nepatrí do tohto blogu.

Na záver spomeniem zaujímavý úryvok z Denníčka sv. Faustíny, teda mystičky nedávnej doby (1905-1938). V prvom zošite sa nachádza zápis s číslom 160, kde sestra Faustína rozpráva o tom, ako prijímala eucharistiu a jedna hostia jej nedopatrením pri rozdávaní spadla do rúk. Kým sa ku nej naspäť dostal kňaz, držala ju v rukách. Píše: „Keď som mala hostiu v rukách, pocítila som takú silu lásky, že po celý deň som nemohla nič ani jesť, ani prísť k sebe. Z hostie som začula slová: „Túžil som spočinúť v tvojich rukách, nielen v tvojom srdci,“ a v tej chvíli som zrazu uzrela malého Ježiška.18

1RATZINGER, Joseph. Hostina smířených - slavnost zmrtvyýchvstání: O pravém slavení svaté Eucharistie. Salve: Revue pre teologii a duchovní život. 2005, 15(2), 11. KUNETKA, František, Přijímání na ruku: Liturgicko-pastorační poznámky. Dostupné online: http://www.teologicketexty.cz/_scan/1994/05/174.jpg

3Uvádza to Katolícka encyklopédia, dostupné online: http://www.newadvent.org/cathen/14031b.htm, Liber pontificalis je dostupný aj online: https://archive.org/details/bookofpopesliber00loom, text o Sixtovi je na strane 11, pričom je použité meno Xystus.

5Latinský text online v Mansi: Sacrorum Conciliorum Nova Amplissima Collectio Vol 003, stĺpce 633-636, online: http://www.documentacatholicaomnia.eu/20vs/200_Mansi/1692-1769,_Mansi_JD,_Sacrorum_Conciliorum_Nova_Amplissima_Collectio_Vol_003,_LT.pdf, str. 327-328.

6Porov. Snoek, G. J. C.: Medieval Piety from Relics to the Eucharist: A process of Mutual Interaction, s. 79, online: https://books.google.sk/books?id=vXtHb-OODMkC&lpg=PA79, Bingham, J.: Origenes Ecclesiasticae: Or, The Antiquities of the Christian Church, s. 759, online: https://books.google.sk/books?id=E_tNAAAAYAAJ

9Anglický text dostupný online: http://www.newadvent.org/fathers/3814.htm.

12Porov. príhovor Benedikta XVI. o sv. Gregorovi Veľkom: https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20080604025

13Homilia XLVII; Ecloga quod non indigne accedendum sit ad divina mysteria. Dostupné v latinčine v Migne, PG63, 898: http://www.documentacatholicaomnia.eu/20vs/103_migne_pg_g/1815-1875,_Migne,_PG_063_(12-00)_Joannes_Crhysostomus._Opera_Omnia,_GM.pdf, str. 750.

15 JERUZALÉMSKÝ, Cyril. Mystagógické Katechese. Praha: Refugium Velehrad-Roma, 1997. Prameny spirituality. ISBN 80-86045-09-9, str. 66.

16JERUZALÉMSKÝ, Cyril. Mystagógické Katechese. Praha, 1997, str. 26.

17Reine, J. F.: The Eucharistic Doctrine and Liturgy of the Mystagogical Catecheses of Theodore of Mopsuestia. Dostupné online: https://books.google.sk/books?id=6MFCAAAAIAAJ&printsec=frontcover&hl=sk&source=gbs_ge_summary_r&cad=0#v=onepage&q&f=false, str. 186-189

18KOVALSKÁ, Faustína. Denníček: Božie milosrdenstvo v mojej duši. II. opravené vydanie. Spišská Nová Ves: Spoločnosť katolíckeho apoštolátu (SAC) PALLOTTI. ISBN 978-80-969842-4-4, str. 107-108.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo