Začiatky rozkrádania Slovenska a vzniku mafií

Vysporiadanie sa s dnešnými problémami si žiada, aby sme sa pozreli s otvorenými očami na to čo sa dialo po novembri 1989. Mnohé z toho totiž nechalo deformujúce genetické vady v súčasnej slovenskej spoločnosti. Poradiť si s nimi nebude ľahké. Ale ak o nich nebudeme otvorene hovoriť tak riešenie nenájdeme.

V Československu na rozdiel od okolitých štátov bolo v priebehu komunistickej vlády zoštátnené všetko a čo nebolo, prevzal štát násilím a spravoval to ako keby to bol štátny majetok. Treba konštatovať, že spočiatku štát spravoval majetok značne nekvalifikovane, lebo komunisti do funkcií postavili súdruhov často bez vzdelania a praxe. Koncom osemdesiatych rokov to už tak nebolo. Štátny majetok spravovali odborníci, síce so straníckou legitimáciou, ale určite kvalifikovane. Tí rozumnejší sa obklopili odborníkmi bez ohľadu na ich stranícku príslušnosť a dosiahli so svojimi firmami porovnateľnú úroveň s vyspelým svetom. Oporou kvality bola tiež vybudovaná rozsiahla vedeckovýskumná základňa, z ktorej mnohé vedecké a výskumné organizácie mali svetovú úroveň.

Majetok štátu bol zadefinovaný, ako národný majetok čo malo symbolizovať, že patrí všetkému ľudu. Aj za komunizmu však lesy a pôda v pozemkových knihách boli stále písané na pôvodných majiteľov a existovalo aj družstevné vlastníctvo, ktoré štát nevlastnil.

Program Kresťanskodemokratického hnutia  (KDH) pri jeho založení počítal s tým, že nadviažeme na všetko dobré, čo sa za predošlého režimu na Slovensku vybudovalo a že odstránime ideologické brzdy prekážajúce dobehnutiu životnej úrovne vyspelých štátov Európy.

Čo sa však stalo.

Hneď na začiatku roku 1990 sa liberáli spojili s dovtedajšími komunistickými funkcionármi a v prvých demokratických voľbách v roku 1990 spoločnými silami porazili kresťanských demokratov. V Čechách to bolo pomocou útoku na Československú stranu lidovú (ČSL) kompromitovaním jej predsedu Bartončíka, ktorý skončil pred voľbami s infarktom v nemocnici. Na Slovensku to bol útok proti KDH pod heslom „zabráňme vláde čiernej totality“.

Pre falošné obviňovanie kresťanov boli na Slovensku živné korene vytvorené trvalou komunistickou propagandou, ktorou celých 40 rokov démonizovali obdobie prvej Slovenskej republiky z obdobia jej existencie počas 2. svetovej vojny a úlohu kresťanov pri jej spravovaní. Liberáli si našli nástroje svojej propagandy v údajnom násilnom presadzovaní morálnych zásad kresťanov do života spoločnosti

Najšpinavšou metódou v takejto konfrontácie bolo použitie poloprávd.

Kresťania sa totiž za negatíva z vojnového obdobia iniciatívou kardinála Korca a ďalších kresťanských intelektuálov dávno ospravedlnili a KDH na svojom zakladajúcom sneme sa dištancovala od negatív minulosti. Rovnako mravné princípy fungovania spoločnosti kresťania iba ponúkali a nikoho do nich neznásilňovali.

Protikresťanská propaganda však zafungovala. V prostredí kde kresťania pri sčítaní ľudu mali 80% zastúpenie v obyvateľstve dosiahlo KDH vo voľbách 1990 iba niečo cez 19%. V Čechách dosiahli lidovci necelých 9%. Pozície kresťanov sa tak stali veľmi slabými nielen na Slovensku, ale aj na federálnej úrovni. Takže zmeny, ktoré sa naštartovali začiatkom deväťdesiatich rokov boli plne pod gesciou liberálov a dovtedajších komunistických funkcionárov zahladnutých po majetkoch.

Komunistická centralizácia moci v Ústave ČSSR a nadväzujúcich zákonoch zabezpečovala, aby o majetkových veciach a pravidlách ekonomického systému rozhodovali federálne orgány. Tieto zákony  v plnej miere platili aj v ČSFR. Takto mali liberáli a komunistickí funkcionári, ktorí sa pridali na ich stranu,  v rukách kľúčové rozhodovanie o pripravovaných zmenách.

V žiadnom prípade nemožno hovoriť, že v tom čase na čele federálnych orgánov boli nekvalifikovaní ľudia, ktorí by nevedeli kam smeruje ekonomický vývoj vo vyspelom svete. Ľudia okolo Havla totiž do výkonných funkcií menovali ku komunistickým funkcionárom  dovtedajších pracovníkov vedeckých a ďalších odborných pracovísk s medzinárodným rozhľadom. Čiže u nich nemohlo ísť o zlé rozhodnutia s nevedomosti.

ČSFR bolo aj za predošlého režimu otvorenou ekonomikou vystavenou medzinárodnej hospodárskej súťaži. Preto rozpad hospodárskej spolupráce v rámci bývalého sovietskeho bloku mal vážny dopad aj na našu ekonomiku. Západná Európa bola plná tovarov a colnými barierami bránila prieniku našich podnikov na ich trhy. Našou prednosťou však bola veľká koncentrácia podnikov do tzv. výrobno-hospodárskych jednotiek (VHJ), ktoré zahrňovali celé výrobné odvetia. Tým mali veľkú hospodársku silu s masívnou diverzifikáciou produkcie. Druhým faktorom podporujúcim silu našich podnikov bola cenová regulácia vstupných surovín a energií, aby ich úroveň nepredražovala predajnú cenu finálnych výrobkov.  Kvalifikovaní ekonómovia museli vedieť, že keď naše hospodárstvo zbavia uvedených výhod, tak v medzinárodnej súťaži naše podniky nebudú konkurencie schopné.

Prvé opatrenia tzv. „šokovej terapie“ presadzovanej federálnymi orgánmi bola tzv. „demonopolizácia“ čiže rozbitie vtedajších VHJ na jednotlivé prevádzky.  Druhým opatrením bolo zrušenie cenovej regulácie surovín a energií. Bola to nevedomosť, alebo išlo o úmyselné rozbitie domácich štruktúr a likvidáciu cenových výhod,  aby naše podniky nemohli konkurovať v rámci EÚ a ľahšie sa privatizovali ?

Ďalším opatrením federálnych riadiacich orgánov bolo v rámci tzv. „malej privatizácie“ rozbitie vnútorného obchodu. Keď slovenská vláda mala k tejto téme pred jej spustením poradu s Trenčianskych Tepliciach so špičkovými odborníkmi z Rakúska, títo nás dôrazne varovali, že ak rozbijeme obchodné siete, ako boli obchodné firmy Zdroj, Zelenina, Prior, Obchod z nábytkom, Drogérie, Drobný tovar, atď. na jednotlivé obchodíky, že tieto do 5 rokov všetky skrachujú. To sa aj stalo. Na dôvažok na tejto privatizácii a najmä na jej tzv. „holandských dražbách“ vyrástla aj domáca mafia a prišla aj zahraničná, ktorú sme v týchto dňoch s prekvapením objavili.  Malá  privatizácia na Slovensku zanechala v Slovenskej sporiteľni dlh 12 miliárd korún, ktorý nebol nikdy splatený. Z hľadiska ekonomického to bol úder pod pás našim výrobným podnikom, ktoré po strate zahraničného odbytu utrpeli ďalšie straty rozpadom domáceho odchodu.

Poslednou ranou federálnych orgánov slovenskému hospodárstvu bola tzv. „kupónová privatizácia“, ktorá bola experimentom bez akejkoľvek ekonomickej logiky.. Štát, čiže my všetci, sme v nej prišli o 80 miliárd korún majetku v nadobúdacích cenách, čo v prepočte na trhové bolo mnohonásobne viac. Záujemcovia sa môžu presvedčiť, že ekonomickí ministri KDH v Slovenskej národnej rade sa postavili proti jej realizácii. Jej uplatnením totiž vzniklo anonymné vlastníctvo obrovského množstva akcionárov bez existujúceho trhu s akciami a bez kvalifikovaného nakladania s nimi. Na dôvažok mnohí vlastníci, takto nadobudnuté cenné papiere zverili tzv. „investičným spoločnostiam“, ktoré ich postupne okradli. Ako sa neskôr ukázalo tieto „investičné spoločnosti" sa  zmocnili podnikov nie so záujmom o ich prosperitu, ale iba s cieľom obohatenia sa ich zakladateľov. Pre ich korektné pôsobenie federálne orgány nevytvorili potrebnú legislatívu a tak ich rozkrádanie sa stalo nepostihnuteľné.

Všetky tieto skutočnosti iba podporili snahu ekonomických ministrov KDH  o odchod z područia federálnych orgánov ČSFR. Preto iniciovali najprv presadenie vlastnej koncepcie ekonomickej reformy a keď neuspeli tak sa postavili za zvrchovanosť Slovenska, aby sme sami mohli o sebe rozhodovať.

To sú ekonomické dôvody prečo vzniklo v roku 1992 Slovenské kresťanskodemokratické hnutie (SKDH) s programom suverénneho Slovenska z vlastnou štátnosťou. Jeho program sa naplnil 1. januára 1993.

Za to čo sa so Slovenskom dialo ďalej bolo už v plnej réžii tých čo spravovali náš štát od roku 1993 po dnes aj s ich plnou zodpovednosťou za stav, v ktorom sa dnes nachádzame.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo