Optika Kristovho kríža

Evanjeliový úryvok Piatej pôstnej nedele (Jn 12,20-33) ponúka stretnutie Ježiša v Jeruzaleme s Grékmi, ktorí ho túžia vidieť. V túžbe vidieť Krista sa odráža aj symbolické prepojenie so zvykom zahaľovať v túto nedeľu v našich kostoloch kríže. 

Tužba vidieť Mesiáša

Evanjelista Ján uvádza Grékov, ktorí sa prišli do Jeruzalema „klaňať Bohu“. Boli to Židia, ktorí žili v diaspore, čiže mimo prostredie Svätej zeme, prijali helénsku kultúru a jazyk, ale z náboženského hľadiska zachovávali židovské náboženstvo. Prichádzali na veľké sviatky do jeruzalemského chrámu.

V niektorých veciach sa však už prispôsobili prostrediu, v ktorom žili. V synagóge namiesto hebrejčiny používali gréčtinu a neboli tak striktní v dodržiavaní predpisov ohľadom zakázaných pokrmov, zachovávania soboty a zobrazovania pohanských symbolov.

Mohli byť medzi nimi aj tzv. prozelyti a bohabojní. Prozelyti boli pôvodne pohania, ktorí prestúpili na židovskú vieru so všetkými záväzkami. Bohabojní boli pohania, ktorí síce neprijali úplne židovstvo, ale vyznávali niektoré jeho princípy, napr. vieru v jedného Boha, prikázania Desatora, modlitby.

Neprekvapuje nás, že Gréci oslovili Filipa. Evanjelista Ján uvádza, že spolu s Petrom a Andrejom pochádzal z galilejskej dedinky Betsaida. Galilea bola regiónom, ktoré malo v očiach Židov povesť „pohanského“ kraja, kedže tam žili aj grécky hovoriaci obyvatelia (mesto Seforis a mestá Dekapolisu).

Mená Filip (po grécky Filipos) a Andrej (po grécky Andreas) nemajú židovský ale grécky pôvod, teda obaja mohli rozprávať aj po grécky. To bol pravdepodobne aj dôvod, pre ktorý sa Gréci obrátili práve na Filipa s prosbou o sprostredkovanie stretnutia s Ježišom.

Už tento úvod ponúka dva dôležité podnety. Máme v sebe túžbu „vidieť“, to znamená veriť v Ježiša, prijať ho do svojho života? Druhým podnetom je dôležitosť sprostredkovania. Nemáme byť pre druhých prekážkou na ich ceste viery, ale naše poslanie je privádzať druhých ku Kristovi.

Nestratiť pohľad na kríž

Na žiadosť gréckych pútnikov Ježiš odpovedá tajomným výrokom o zrne, ktoré musí odumrieť, lebo len tak prinesie úrodu a pokračuje výzvou k nasledovaniu. Je to narážka na jeho smrť. Ježiš teda ponúka nový spôsob, ktorým je potrebné ho „vidieť“. Keď bude vyvýšený na kríž, uvidia ho všetci.

Čas jeruzalemského chrámu so svojím kultom určeným výlučne pre židovský národ, sa končí. Ježiš Kristus je novým chrámom ľudstva, skrze ktorý sa všetci budú klaňať Bohu.

"Nemáme byť pre druhých prekážkou na ich ceste viery, ale naše poslanie je privádzať druhých ku Kristovi." Zdieľať

Emeritný pápež Benedikt XVI. vysvetľuje tento Ježišov výrok: „Vďaka krížu národy spoznajú jedného Boha; v Synovi spoznajú Otca a jediného Boha, ktorý sa zjavil v tŕňovom kre“ (Ježiš Nazaretský, 2. diel, s. 28).

Zvyk, ktorý máme na Slovensku, zahaľovať v našich kostoloch kríže na 5. pôstnu nedeľu, je symbolickým pripomenutím, aby sme nikdy nestratili z nášho duchovného života pohľad na ukrižovaného Krista. „Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svoje meno!“

Hodina oslávenia

Biblisti rozdeľujú štruktúru Jánovho evanjelia na dve hlavné časti. Prvou je tzv. Kniha znamení, ktorá obsahuje sedem Ježišových zázrakov, ktoré evanjelista označuje výrazom znamenia. Prvým je premenenie vody na víno na svadbe v Káne v 2. kapitole so známym Ježišovým výrokom: „Ešte neprišla moja hodina.“

Druhá časť začína v 12. kapitole, kam patrí aj náš úryvok. Zvykne sa nazývať Kniha hodiny. Teraz zaznieva zvolanie „nadišla hodina“ a jej naplnenie je spojené s vyzdvihnutím Ježiša od zeme na kríž. Výraz je odkazom na starozákonný príbeh o Mojžišovi, ktorý na púšti vyzdvihol medeného hada. Kto sa naň pozrel (opäť máme dôležitosť slova vidieť, pozerať), bol uzdravený (porov. Nm 21,4-9 a Jn 3,14).

Hlas z neba plní úlohu potvrdenia toho, čo sa už stalo a ešte stane s Ježišom. Ježišova smrť nebude „náhodnou súhrou okolností“, ale Otcov plán záchrany ľudstva. 

Na kríži sa uskutočňuje hodina, pre ktorú prišiel Boží Syn a v ktorej sa Otcovi a Synovi dostáva najväčšej slávy a pre ľudstvo je to hodina uzdravenia a spásy.