Svätý pápež a bludy modernizmu

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svätý pápež a bludy modernizmu

Človek môže ľahko zablúdiť na ceste za večným šťastím, teda na ceste za spásou. Cirkev zvyčajne nazýva tieto nebezpečné vychádzky človeka aj pojmom blud. Niektorí ľudia, hlásiaci sa k Cirkvi v minulosti, občas spochybňovali význam stráženej pravdy o správnosti stanovenej trasy, ktorá ako jediná môže priviesť človeka k večnému šťastiu. Títo ľudia následne opustili Cirkev. Tendencia bludárstva nadobudla veľké rozmery v posledných desaťročiach, pričom zjavní bludári nechcú opustiť Cirkev, ale snažia sa premieňať Cirkev v zmysle svojich bludov. Cirkev musí neustále strážiť a osvetľovať Spasiteľom zverený úzky chodník na ceste k spáse, pretože odlišné chodníky vedú do večnej tmy. Skutoční nositelia svetla a skutoční nositelia temnoty sa nemôžu zmieriť, pretože to je možné len vtedy, ak nositelia týchto síl patria už do rovnakého tábora. Modernizmus nepredstavuje jeden z mnohých bludov, ale je súhrnom nebezpečných tendencií, ktoré znepokojovali pastierov Cirkvi najmä z dôvodu, že zasahovali aj ľudí poverených viesť veriacich. Títo ľudia šírili a šíria modernistické omyly, avšak formálne zostávajú v Cirkvi. Aj v tomto prípade platí, že falošní proroci zvádzajú mnohých k zlému. Pápež svätý Pius X. si to uvedomoval veľmi intenzívne, a jeho posolstvo možno považovať za prorocké vzhľadom na situáciu v dnešnom svete katolíckej viery.

Pascendi Dominici gregis - encyklika proti bludom modernizmu

Pápež svätý Pius X., vlastným menom Giuseppe Melchiorre Sarto, (1835 - 1914), v dekréte Lamentabili sane exitu, zo dňa 3. júla 1907, predstavil 65 téz, resp. výrokov, ktoré vyjadrujú modernistické bludné tvrdenia, ktoré sú šírené niektorými katolíckymi teológmi a katolíckymi spisovateľmi, čím dochádza k ničeniu katolíckej viery z vnútra katolíckeho prostredia.

So zreteľom na požiadavku hlbšej analýzy modernistických bludov, pápež svätý Pius X. zanechal svetu pozoruhodnú encykliku Pascendi Dominici gregis, (Pásť Božie stádo), zo dňa 8. septembra 1907, (ďalej len „PDG“), týkajúcu sa bludov modernizmu. (1).

Možno pripomenúť, že v zmienenom roku 1907 sa narodila aj Lucia de Jesus dos Santos, kľúčová postava fatimských udalostí, ktorá sprostredkovala posolstvo Panny Márie svetu, prijaté v roku 1917.

Pápež svätý Pius X. v encyklike proti bludom modernizmu dôsledne analyzuje postupy vnútorných nepriateľov katolíckej viery, zameraných na rozklad katolíckeho svetonázoru šírením bludného učenia priamo v prostredí Cirkvi. Tento pápež viedol zápas proti šíreniu modernistických bludov v Cirkvi s veľkou rozhodnosťou. Svedčí o tom aj jeho Motu proprio Sacrorum antistitum, zo dňa 1. septembra 1910, ktorým bola zavedená povinnosť zloženia Protimodernistickej prísahy pre všetkých katolíckych kandidátov na kňazstvo, kňazov, biskupov, kazateľov, predstavených reholí, vyučujúcich, úradníkov biskupských kúrií a cirkevných tribunálov, a taktiež pre úradníkov rímskych kongregácií. Na základe predmetnej prísahy museli prísažne potvrdiť, že nie sú prívržencami bludného modernistického učenia zavrhnutého v dokumente PDG. Táto prísaha bola zrušená za pontifikátu pápeža Pavla VI. v roku 1967, teda 50 rokov po odovzdaní fatimského posolstva svetu. Počas tohto pontifikátu došlo aj k odloženiu vonkajšieho symbolu pápežskej moci, pápežskej tiary, t. j. pokrývky hlavy pápeža vyjadrujúcej tri kráľovské koruny pápežskej moci. Bola používaná pri slávnostných príležitostiach počas mnohých storočí, a prestala sa používať od roku 1964.

Spasiteľ zhrnul povinnosti človeka voči Bohu v slovách: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!“ (Mt 22,37). Podľa učenia Katolíckej cirkvi: „Nevera je nedbanlivosť o zjavenú pravdu alebo dobrovoľné odmietnutie súhlasu s ňou. „Heréza je tvrdošijné popieranie, po prijatí krstu, nejakej pravdy, ktorú treba veriť božskou a katolíckou vierou, alebo tvrdošijné pochybovanie o nej; apostáza je úplné odvrhnutie kresťanskej viery; schizma je odmietnutie podriadiť sa rímskemu pápežovi alebo odmietnutie spoločenstva s členmi Cirkvi, ktorí sú mu podriadení.“ (2).

Staršie výklady katolíckej viery zaraďujú medzi hriechy proti viere neveru a bludárstvo, odpadlíctvo a zapieranie viery, ľahostajnosť vo viere, dobrovoľné pochybovanie vo viere, hovorenie proti viere a ochotné počúvanie rečí proti viere, a taktiež čítanie a rozširovanie kníh nepriateľských viere a podobných novín a spisov. (3).

Encyklika pápeža svätého Pia X. o modernizme je príkladom rozhodného postoja pápeža uvedomujúceho si veľké nebezpečenstvo spočívajúce v prenikaní modernistických bludov do prostredia katolíckej viery, čo môže priniesť tragické dôsledky pre spásu duší jemu zvereného stáda. V súvislosti so stále aktuálnou potrebou odhaľovania modernistických bludov, ktoré sa šírili už začiatkom 20. storočia, je potrebné vnímať aj problematiku dôslednej akceptácie posolstva Panny Márie vo Fatime. Veľké zmeny v Cirkvi, zavedené po Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965), mali rozhodujúci vplyv na dôvody, ktoré viedli k zrušeniu protimodernistickej prísahy. Prorocké posolstvo zmienenej encykliky je zvýraznené najmä so zreteľom na zjavný zmätok, ktorý sa šíri v súčasnom svete katolíckej viery. Možno vysloviť predpoklad, že rozširujúca sa nestabilita a deformácia svetonázoru veriacich katolíkov je prirodzeným dôsledkom presadzovania škodlivej modernistickej tendencie vedúcej k „uzavretiu prímeria“ s nositeľmi síl popierajúcimi pravdy katolíckej viery. Súčasné vnímanie nestability a deformácie v oblastiach života, ktoré boli regulované veľmi jednoznačne a zrozumiteľne v dejinách Cirkvi, môže byť prejavom straty bdelosti, ktorú Spasiteľ vyžadoval v prvom rade od svojich apoštolov. Duchovní vlci ohrozujúci ovce môžu dosiahnuť svoje temné ciele nie len hrubou silou, ale aj presviedčaním, aby ovce otvorili bránu, a aby prijali vlkov medzi seba.

Nasledujúci text je zameraný na stručné zhrnutie myšlienok, ktoré pápež svätý Pius X. formuloval v encyklike o modernizme.

Naliehavé dôvody pre encykliku o modernizme a odhalenie modernistov

Pápež svätý Pius X. poukazuje na svoju povinnosť najvyššieho pastiera viesť Pánovo stádo v úvode encykliky o modernizme, z čoho vyplýva aj povinnosť chrániť katolícky ľud pred nepriateľmi Kristovho kríža. Zákerné spôsoby týchto nepriateľov spočívajú v zámere podlomiť silu Cirkvi, a celkom vyvrátiť Kristovo kráľovstvo.

Podľa pápežových slov modernizmus už prenikol do lona Cirkvi. To spôsobuje veľkú bolesť a obavy, pretože otvorení nepriatelia Cirkvi pôsobili doteraz zvyčajne v prostredí mimo Cirkev. Kňazi a laici otvorení bludom modernizmu nemajú pevné filozofické základy a ani teologické základy, pričom sú ovplyvnení myslením nepriateľov Cirkvi. Navonok sa snažia pôsobiť ako obnovitelia Cirkvi. Sami pritom svätokrádežne znižujú božského Obnoviteľa na obyčajného človeka. Títo nepriatelia Cirkvi sú veľmi nebezpeční, pretože poznajú Cirkev, a môžu ničiť samotné korene katolíckej viery, a zvádzať ľudí do bludov. Modernisti používajú rôzne spôsoby, pričom niekedy vystupujú ako racionalisti, inokedy sa tvária ako katolíci, avšak často pôsobia ako veľmi činní a horliví ľudia, čím môžu ľahšie zvádzať ľudí do nebezpečných bludov.

Pápež svätý Pius X. konštatuje, že Cirkev najprv s láskou napomínala zmienených ľudí, a následne aj verejne napomenula. Bolo to však márne. Cirkev už nemohla mlčať z dôvodu starostlivosti o bezpečnosť katolicizmu, a musela strhnúť masku týmto zakuklencom, pretože nečinnosť by bola hriechom. Modernisti nepredkladajú svoje náuky zhromaždené do súvislého celku, ale rozptýlene, akoby nepatrili k sebe. Tieto náuky pôsobia ako dvojzmyselné a neurčité, pričom v skutočnosti sú jednoznačné a súvislé. Každý modernista hrá niekoľko úloh, ktoré zmiešava. Sú to úlohy filozofa, veriaceho, teológa, historika, apologétu a obnoviteľa. Na účely pochopenia zákernosti modernistických postupov je potrebné rozpoznať všetky tieto úlohy.

Modernista ako filozof

Modernisti zakladajú filozofiu náboženstva na agnosticizme, v zmysle ktorého ľudský rozum je obmedzený len na prírodné javy, t. j. výlučne len na veci, ako sa nám javia. Ľudský rozum nemôže prekročiť a nesmie prekročiť túto hranicu, a preto ľudský rozum nemôže poznať Boha a ani jeho existenciu na základe toho, čo vidíme. Boh preto nemôže byť priamym predmetom vedy a ani histórie. Cirkev odsúdila tieto bludné názory na Prvom vatikánskom koncile. Z uvedeného vyplýva, že človek môže spoznať pravého Boha prirodzeným ľudským rozumom z toho, čo bolo stvorené. Taktiež platí, že človek môže byť Božím zjavením poučený o Bohu a o úcte, ktorú má človek preukazovať Bohu, pričom Božie zjavenie sa môže stať vierohodným aj na základe jeho vonkajších prejavov, teda človek môže byť privedený k viere nie výlučne akousi „vnútornou skúsenosťou“, alebo „súkromným vnuknutím“.

Agnosticizmus predstavuje negatívne vymedzenie modernistickej náuky, pričom pozitívne vymedzenie predstavuje náuka o životnej imanencii. Zaujímavým paradoxom myslenia modernistov je skutočnosť, že od agnostickej „nepoznateľnosti Boha“ spravidla postupne prechádzajú k ateizmu, t. j. k popieraniu existencie Boha, pričom aj ľudské dejiny vysvetľujú bez akéhokoľvek zásahu Boha. Modernisti sa však nemôžu vyhnúť vysvetleniu fenoménu náboženstva v ľudskej spoločnosti. Podľa modernistickej náuky o životnej imanencii viera má pôvod v človeku v hlbokom ľudskom cite, ktorý vzniká z potreby božského, pričom táto potreba sa pociťuje za určitých priaznivých okolností mimo vedomia, resp. v podvedomí, a jej koreň je nepostihnuteľný a skrytý, a je počiatkom náboženstva.

Ježiš Kristus je podľa myslenia modernistov len človek, z ktorého životopisu je potrebné vylúčiť všetko božské. Táto historická osobnosť sa premenila ľudskou vierou, ktorá mu postupne pridelila neexistujúce vlastnosti, t. j. došlo k skresleniu tejto postavy. Preto aj katolícke náboženstvo má svoj pôvod len v ľudskej prirodzenosti Ježiša Krista, resp. vzniklo celkom prirodzene, a akosi samovoľne aj v nás katolíkoch. Pápež svätý Pius X. varuje pred týmto bludným názorom, a poukazuje na Prvý vatikánsky koncil, ktorý ho odsúdil.

Modernisti chápu náboženskú dogmu len ako pomoc pre veriaceho pri zdôvodnení vlastnej viery, pričom dogmatické formulácie nestotožňujú
s pravdou, pretože sú to len určité obrazy pravdy prispôsobené človeku vo vzťahu k jeho náboženskému citu. Je potrebné uviesť, že modernisti považujú náboženské dogmy za dogmy podliehajúce zmenám v čase, t. j. že dochádza k vnútornému vývoju týchto dogiem. Modernisti opovrhujú náboženskými dogmami a vytýkajú Cirkvi, že sa úzkostlivo drží určitých formulácií, ktoré modernisti považujú dokonca za bezobsažné.

Modernista ako veriaci človek

Modernista ako filozof pripúšťa skutočnosť božstva ako predmetu viery, avšak túto realitu nemôže objaviť inde, než v duši veriaceho človeka, a to ako predmet citu a presvedčenia, pričom táto realita nepresahuje oblasť javov. Naproti tomu modernista ako veriaci človek považuje za isté, že božská realita existuje sama o sebe, a teda, že nie je závislá na veriacom človeku. Modernisti obhajujú toto tvrdenie súkromnou skúsenosťou každého človeka, čím sa odchyľujú od racionalistov, a prikláňajú sa k názoru protestantov a pseudomystikov. Podľa tejto náuky o skúsenosti a o symbolizme, ktorékoľvek náboženstvo je možné považovať za pravé, vrátane pohanstva. V zmysle názoru modernistov sa nesmie veriť, že Cirkev a sviatosti boli ustanovené od Pána Ježiša Krista, a to z dôvodu agnosticizmu, ktorý ho považuje za obyčajného človeka. Kresťanská viera má viac zložiek, a možno k nej zaradiť najmä Cirkev, dogmu, sviatosti a posvätné knihy. Je potrebné venovať pozornosť tomu, ako modernisti vnímajú zmienené zložky.

Podľa modernistov Cirkev vznikla z potrieb jednotlivých veriacich, a taktiež z potreby podporovať, hájiť a šíriť všeobecné dobro, a spojiť sa do spoločnosti. Vznikla ako výtvor kolektívneho vedomia, t. j. zoskupením jednotlivých vedomí odvodených od vedomia prvého veriaceho, t. j. v prípade katolíkov od Ježiša Krista. Nakoľko každá spoločnosť potrebuje autoritu, Cirkev obsahuje taktiež disciplinárnu, dogmatickú a kultovú autoritu. Modernisti nepriznávajú Cirkvi autoritu danú Bohom, pričom jej autorita pochádza z náboženského vedomia, ktorému je podriadená. Tento postoj je typický najmä v súčasnosti, v ktorej zmysel pre slobodu človeka dosiahol vrchol, a v ktorej verejné vedomie v občianskom živote zavádza ľudovú vládu. Modernisti sa zameriavajú na zavedenie podobných vládnych foriem aj v Cirkvi, a na zmierenie autority Cirkvi so slobodou veriacich. Modernisti formulujú svoje stanoviská aj vo veci vzťahu medzi Cirkvou a občianskou spoločnosťou. V minulosti sa mohlo hovoriť o tom, že Cirkev je zriadená Bohom ako pôvodcom nadprirodzeného poriadku, a preto existovali svetské záležitosti podriadené zvrchovanému rozhodnutiu Cirkvi. Modernisti dôrazne oddeľujú Cirkev od štátu, a taktiež katolíka od občana. Podľa modernistov katolík by mal ako občan nedbať na cirkevnú autoritu a na jej rady, príkazy a tresty, a usilovať sa o to, čo je prospešné pre štát. Modernisti nehlásajú len odluku Cirkvi od štátu, ale čoraz viac aj podriadenosť Cirkvi štátu. Najmä liberálni protestanti sa stotožňujú s týmto trendom potláčania cirkevnej autority, ktorý je zameraný na odstránenie vonkajšieho kultu, a na zavedenie výlučne individuálneho náboženstva. Podľa modernistov učiteľský úrad Cirkvi vznikol zo spoločného vedomia náboženského združenia a jeho zhodných formulácií, čo si vyžaduje spoločnú vôľu nachádzajúcu formulácie zodpovedajúce spoločnému vedomiu. Učiteľský úrad Cirkvi sa musí preto podriadiť ľudovým formám, pričom nesmie brániť jednotlivcom verejne vyjadrovať akékoľvek popudy a kritiky, čo podľa modernistov podnecuje vývoj dogmy. Katolík by mal podľa modernistov vystupovať navonok zatiaľ so zdaním poslušnosti cirkevnej autorite, avšak súčasne sa nemá prestať riadiť vlastným rozumom. Modernisti priznávajú cirkevnej moci výlučne duchovný účel, a preto sa snažia presadiť odstránenie všetkej vonkajšej nádhery imponujúcej divákom, nehľadiac na skutočnosť, že úcta vzdávaná cirkevnej autorite sa vzťahuje na Spasiteľa, ktorý ju ustanovil.

Možno konštatovať, že náboženská dogma vzniká z dôvodu nevyhnutnosti myšlienkovo spracovať obsah viery zo strany veriaceho človeka. Od tejto dogmy je potrebné odlišovať komentáre teológov, ktoré môžu odstraňovať vnútorné rozpory v chápaní náboženských dogiem. V súvislosti s vnímaním náboženských dogiem zo strany modernistov je potrebné poukázať na zmienené názory modernistov týkajúce sa vnútorného vývoja náboženských dogiem.

Modernisti hlásajú najväčšie bludy o sviatostiach. Podľa modernistov sviatosti sú len znamenia, alebo symboly, hoci majú určitý účinok. Príkladom tohto účinku sú určité slová, o ktorých sa hovorí, že prinášajú šťastie, a šíria silné myšlienky ohromujúce myseľ. Tak ako tieto slová majú vzťah k myšlienkam, ktoré vyjadrujú, tak aj sviatosti majú podobný vzťah k náboženskému citu. Tridentský koncil odsúdil tento blud, keď konštatoval, že sviatosti neboli ustanovené len preto, aby živili vieru. 

Modernisti definujú posvätné knihy, teda knihy Starého zákona a Nového zákona, len ako zbierku významných a mimoriadnych skúseností, ktoré sa síce nestanú komukoľvek, avšak vyskytujú sa v každom náboženstve. Posvätné knihy sú v zmysle agnosticizmu len ľudským dielom vytvoreným ľuďmi pre ľudí, pričom modernisti pripúšťajú inšpiráciu len vo všeobecnom zmysle, t. j. popierajú inšpiráciu v zmysle katolíckej náuky.

Modernista ako náboženský evolucionista

Všeobecný princíp modernistickej náuky týkajúcej sa náboženstva je založený na konštatovaní, že v náboženstve, ktoré žije, nič nie je nezmeniteľné, a preto sa musí meniť. Dogma, Cirkev, kult svätých, posvätné knihy a viera, musia podliehať zákonom vývoja.

Modernisti chápu vývoj viery v ľudskej spoločnosti tak, že na počiatku viera ľudí bola jednoduchá a spoločná, pričom postupne došlo k dokonalejšiemu prenikaniu náboženského citu do vedomia, t. j. nedošlo k prijímaniu nových foriem zvonku. Pokrok vo viere bol sprevádzaný aj vplyvom vynikajúcich jednotlivcov, resp. prorokov, ku ktorým modernisti zaraďujú aj Ježiša Krista, v ktorého prípade došlo k jeho postupnému akceptovaniu za Boha.

Je potrebné venovať pozornosť aj modernistickej náuke o nevyhnutnostiach vo vývoji Cirkvi. Sledujúc modernistickú náuku možno konštatovať, že vývoj vzniká podľa tejto náuky z konfliktu dvoch síl, z ktorých jedna sila povzbudzuje k pokroku, a druhá sila podporuje zachovávanie. Cirkev je typická najmä schopnosťou zachovávať prostredníctvom náboženskej autority. Sila povzbudzujúca k pokroku sa skrýva v jednotlivých vedomiach, najmä v tých, ktoré majú intenzívny styk so životom. Na tomto mieste pápež svätý Pius X. konštatuje: „Vidíme teda, ctihodní bratia, ako tu zdvíha hlavu zhubná náuka, ktorá prehlasuje laikov za pokrokový prvok v Cirkvi. Z akéhosi kompromisu a vyrovnania medzi týmito dvoma silami, totiž medzi autoritou a súkromnými vedomiami, následne vzniká pokrok a zmeny.“.

Pre modernistov nie je nič stále a nemenné v Cirkvi. Pápež Pius IX. konštatoval o predchodcoch modernistov v encyklike Qui pluribus, z roku 1846,: „Títo nepriatelia Božieho zjavenia nesmierne vychvaľujú ľudský pokrok, a chcú ho povážlivo a vskutku svätokrádežne zaviesť aj do katolíckeho náboženstva, akoby to nebolo náboženstvo od Boha, ale ľudské dielo a vynález filozofov, ktorý by sa mohol zdokonaľovať ľudským spôsobom.“.

Modernista ako historik

Modernisti pôsobiaci v oblasti histórie sa veľmi snažia, aby neboli považovaní za filozofov, avšak práve oni sú veľmi zasiahnutí filozofickými teóriami. Sú to najmä agnosticizmus a teórie o premene a skresľovaní skutočnosti vierou.

Modernisti odkazujú Boží zásah do ľudskej sféry výlučne do oblasti viery v zmysle agnosticizmu. Dôsledkom tohto prístupu je rozlišovanie medzi Ježišom Kristom historickým a Ježišom Kristom viery, rozlišovanie medzi Cirkvou historickou a Cirkvou viery, rozlišovanie medzi sviatosťami historickými a sviatosťami viery, a pod..

Modernisti vyžadujú, aby ľudský prvok patriaci do histórie a zachytený v prameňoch, bol považovaný za pozmenený vierou, a preto považujú za potrebné oddeliť prídavky učinené vierou, a prideliť tieto prídavky histórii viery. Dôsledkom tohto prístupu je aj konštatovanie, že všetky mimoriadne schopnosti Ježiša Krista presahujúce prirodzené ľudské schopnosti, boli pridané až vierou.

Modernistickí historici vylučujú do oblasti viery všetko, čo podľa nich nezodpovedá logike faktov, alebo dotyčným osobám. Podľa modernistických historikov Ježiš Kristus nepovedal nič, čo by presahovalo chápanie počúvajúceho ľudu, a preto vylučujú z jeho rečí všetky podobenstvá, resp. alegórie. Snažia sa „vžívať“ do Ježiša Krista, a prenášajú na neho všetko, čo by sami konali v podobných okolnostiach. Podľa nich Ježiš Kristus nevystupoval ako Boh v skutočnej histórii, a ani nekonal nič božské.

Modernistický historik kladie skutočnú históriu proti histórii viery, a preto aj skutočný Ježiš Kristus nie je totožný s Ježišom Kristom viery, ktorý nikdy neexistoval podľa tohto historika, resp. nachádza sa len v zbožných rozjímaniach viery. Modernista ako historik študuje historické pramene, avšak následne sú tieto poznatky odovzdávané modernistickému kritikovi, ktorý vyčleňuje z týchto poznatkov tie, ktoré podľa neho spadajú do histórie viery. Modernistický filozof pôsobí taktiež v značnej miere a dohliada nad tým, aby modernistický historik pracoval výlučne s rešpektovaním zákona vývoja. Najdôležitejšie miesto pri tvorbe modernistickej histórie má modernistický filozof.

Modernisti konštatujú, že posvätné knihy, najmä Pentateuch a prvé tri evanjeliá, sa vyvinuli z nejakého pôvodného krátkeho rozprávania, t. j. došlo k vývoju posvätných kníh, ktorý mal pôvod vo vývoji viery a zodpovedal mu. Tieto tvrdenia sa snažia podporiť pomocou tzv. textovej kritiky, pričom hľadajú v posvätných textoch rôzne rozpory, a jednotlivé skutočnosti interpretujú tak, akoby sami videli na vlastné oči autorov posvätných textov. Je potrebné nezabúdať na to, že predstavitelia modernizmu sú pod vplyvom filozofie založenej na popieraní Boha, a považujú sa za kritérium pravdy.

Modernista ako apologét

Modernistická apologetika, t. j. obhajoba tohto spôsobu myslenia, je založená na modernistickej filozofii, pretože sa zaoberá históriou spísanou podľa pokynov modernistického filozofa, a taktiež preto, že prijíma od modernistického filozofa jeho dogmy a názory. Nemožno sa čudovať, že aj racionalisti chvália tento modernistický prístup, ktorý sa snaží riešiť náboženské kontroverzie prostredníctvom historických výskumov a psychologických výskumov, a „obhajovať náboženstvo“ pomocou histórie spísanej na základe moderných zásad a metód, a nie pomocou posvätných kníh a histórie spísanej podľa starých metód.

Modernisti vyhlasujú, že majú svoj cieľ spočívajúci v tom, že chcú priviesť k viere tých, ktorí ju nemajú, a to tak, že pomôžu týmto ľuďom k skúsenosti o katolíckom náboženstve, pričom modernisti považujú túto skúsenosť za jediný základ viery. K tomu vedú dve cesty. Prvou cestou je objektívna, vychádzajúca z agnosticizmu, a poukazujúca na silu presviedčajúcu o niečom neznámom najmä v katolíckom náboženstve, a pôsobiacom tajomne v histórii Cirkvi, pričom semeno zasadené Ježišom Kristom v rámci katolíckeho náboženstva sa postupne a historicky rozvinulo, a prispôsobilo sa meniacim okolnostiam. Druhou cestou sú subjektívne dôvody pre vieru, ktoré modernisti vysvetľujú náukou o imanencii, prostredníctvom ktorej presviedčajú, že v hlbinách života a prirodzenosti človeka sa skrýva hlboká túžba práve po takom náboženstve, akým je katolícke náboženstvo. Nutnosť katolíckeho náboženstva hlásajú len umiernení modernisti.

Modernistickí obhajcovia katolíckej viery súčasne konštatujú, že v tomto náboženstve je mnoho vecí urážajúcich rozum, a to dokonca dogmatické omyly a nezrovnalosti, čo vzťahujú aj na posvätné knihy. Považujú to nie len za ospravedlniteľné, ale aj za správne a zákonité, pretože tieto knihy sú náboženské, a preto životné. Modernisti rozlišujú logickú pravdu a životnú pravdu, ktoré podľa nich neznamenajú to isté. Pápež svätý Pius X. konštatuje v tejto súvislosti, že katolícka viera vylučuje akúkoľvek „lož z núdze“, alebo z dôvodu užitočnosti v posvätných knihách, pretože pôvodcom posvätných kníh je Boh. Podľa svätého Augustína, ak by sa u takej veľkej autority, akou je Boh, pripustila len jediná „lož z núdze“, nezostal by z týchto kníh ani kúsok, o ktorom by sa nemohlo tvrdiť, že je neuveriteľný, alebo, že podľa neho sa nedá žiť, a že v ňom sa musí spoznať autorova lož, ktorou sleduje nejaký účel.“. Modernisti pripúšťajú dokonca aj to, že Ježiš Kristus sa zrejme zmýlil pri určení doby príchodu Božieho kráľovstva, keďže sám podliehal zákonom života. Možno konštatovať, že náuka a metóda modernistickej apologetiky je plná bludov, a nehodí sa pre budovanie, ale pre ničenie, nikoho nezíska pre katolicizmus, ale katolíkov privádza do bludov.

Modernista ako reformátor

Modernisti sa prejavujú intenzívnou snahou o zavádzanie novôt v rôznych oblastiach katolíckeho života. Zameriavajú sa na odstraňovanie výučby scholastickej filozofie na katolíckych seminároch, a na zavádzanie modernej filozofie. Taktiež sa snažia o to, aby dogmy boli v súlade s vedou a históriou. Články viery v katechizme majú byť „obnovené“ a prispôsobené chápaniu ľudí. Domáhajú sa reformy celého zriadenia Cirkvi, najmä v oblasti disciplíny a dogiem. Podľa modernistov Cirkev sa musí prispôsobiť modernému vedomiu vo vnútri a navonok, pričom toto vedomie jednoznačne smeruje k demokracii. Preto sa snažia presadzovať, aby nižšiemu kléru a laikom bola daná účasť na riadení Cirkvi, a aby ústredná autorita Cirkvi bola decentralizovaná.

Podľa modernistov vláda Cirkvi sa musí vzdať všetkých zásahov do občianskeho života, a naopak, musí sa mu prispôsobiť a naplniť ho svojím duchom. V oblasti mravouky požadujú v zmysle určitého amerikanizmu, aby tzv. činné čnosti boli hodnotené vyššie, ako tzv. trpné čnosti. Klérus by sa podľa nich mal vrátiť k chudobe a pokore, a pritom v zmýšľaní a konaní by sa mal riadiť modernistickými zásadami. Niektorí z modernistov ochotne nasledujúcich protestantských učiteľov chcú odstrániť aj posvätný kňazský celibát.

Pápež svätý Pius X. a kritika modernizmu

Pápež svätý Pius X. charakterizoval modernizmus ako znášku všetkých heréz. Súčasne konštatoval, že ak by niekto chcel spojiť všetky bludy o viere do jedného celku, nemohol by to spraviť lepšie, než modernisti. Modernisti rozvracajú nie len katolícke náboženstvo, ale všetko náboženstvo, čo oceňujú najmä racionalisti. Je potrebné opätovne poukázať na zhubnú náuku agnosticizmu, ktorá zatvára človeku všetky rozumové cesty k Bohu, a namiesto nich navrhuje zdanlivo schodnejšiu cestu cez náboženský cit a činnosť. Táto snaha je však márna, pretože cit je prostá reakcia duše na rozumové poznanie, alebo na zmyslové poznanie. Ak sa vyradí rozum, človek sa bude ochotnejšie riadiť zmyslovosťou, k čomu je aj náchylný. Žiadna z týchto fantázií o náboženskom cite nemôže umlčať zdravý rozum, ktorý nám hovorí, že akékoľvek duševné vzrušenie a zaujatie nijako nepomáha, ale skôr sťažuje poznanie pravdy, aká skutočne je. Druhá pravda, subjektívna pravda, ktorá je plodom vnútorných zmyslov a činností, je vhodná k slovnému žonglérstvu, ale nijako neprospieva človeku, v ktorého záujme je, aby poznal s istotou, či mimo neho existuje Boh, do ktorého rúk raz upadne. Modernisti sa dovolávajú aj na skúsenosť, ktorá však nemôže nič pridať k zmienenému náboženskému citu, ale skôr ho zvyšuje. Ani to však nespôsobí, aby cit prestal byť citom, a ani nezmení jeho povahu, ktorá je vždy náchylná k omylu, ak nie je riadená rozumom. Náboženský cit a skúsenosť, ktorá má v ňom svoj základ, si vyžaduje obozretnosť pri duchovnom vedení, čo je známe aj z asketickej literatúry, ktorou modernisti opovrhujú.

Možno považovať za bláznivé, resp. za neuvážené, vyhlásiť za pravdivú vnútornú skúsenosť, ktorej sa modernisti dovolávajú, a to bez akéhokoľvek skúmania. Modernisti nezohľadňujú skúsenosť mnohých katolíkov odporujúcu stanovisku modernistov. Mnoho ľudí si uvedomuje, že len citom a skúsenosťou a bez vedenia rozumu, nemôžu poznať Boha. Ak by všetky intelektuálne prvky boli len symbolmi Boha v zmysle modernistickej náuky o symbolizme, potom by takým symbolom mohlo byť aj meno Boh a jeho osobnosť, a tak by bolo možné pochybovať o Božej osobnosti, a otvorila by sa cesta k panteizmu. Modernistická náuka o symbolizme a náuka o božskej imanencii vedú k panteizmu. Modernistická imanencia pripúšťa, že každý jav vedomia pochádza od človeka ako takého, z čoho vyplýva, že Boh je totožný s človekom, čo predstavuje panteizmus. Modernisti kladú predmet vedy do poznateľnej skutočnosti a predmet viery do nepoznateľnej skutočnosti, a preto nepoznateľná skutočnosť spojená s predmetom náboženstva bude nepoznateľnou skutočnosťou pre filozofa a veriaceho podliehajúcich modernizmu. Modernistická náuka vedie mnohými cestami k panteizmu a rozvracia náboženstvo, pričom protestantizmus vykonal prvý krok na tejto ceste, nasledujúcim krokom je blud modernistov, a ďalším krokom sa dostávame k ateizmu.

Príčiny modernizmu a modernistické záludnosti

Základnou príčinou modernizmu je poblúznenie mysle. Za vedľajšie príčiny možno považovať nemiestnu zvedavosť a pýchu. Ak zvedavosť nie je rozumne ovládaná, sama postačuje k vysvetleniu všetkých bludov. Pápež Gregor XVI. konštatoval v encyklike Singulari nos, z roku 1834,: „Je smutné, ak vidíme, ako ďaleko zasahuje ľudské poblúznenie, ak sa niekto usiluje o novoty za každú cenu, a napriek apoštolovmu napomenutiu sa snaží pochopiť viac, než je možné, a keď sa snaží nájsť pravdu v slepej sebadôvere mimo Katolícku cirkev, v ktorej je možné nájsť ju bez prímes omylu.“. Ľudia prepadajú slepej sebadôvere z dôvodu pýchy, ktorá má svoj domov v modernizme. Modernisti považujú seba za kritérium všetkých vecí, považujú sa za múdrych a ženú sa všetkým novým bez ohľadu na nezmyselnosť novôt, zavrhujú všetku podriadenosť, chcú autoritu zmieriť so slobodou, chcú napravovať len druhých a zabúdajú na seba, nemajú úctu k ničomu vyššiemu, a ani k najvyššej autorite.

Medzi intelektuálne príčiny modernizmu patrí v rozhodujúcej miere nevedomosť. Všetci modernisti, ktorí chcú byť považovaní za učiteľov Cirkvi, vychvaľujú modernú filozofiu a pohŕdajú scholastikou, avšak podľahli práve preto bludom modernej filozofie, pretože nepoznajú pravú filozofiu, a nie sú spôsobilí pochopiť zmätenosť pojmov a vyvrátiť sofizmy, t. j. tvrdenia smerujúce k neprijateľným záverom.

Modernisti pracujú veľmi horlivo na odstraňovaní prekážok pre svoje zámery. Medzi tieto prekážky patrí najmä scholastická filozofická metóda, autorita cirkevných Otcov a tradícia, resp. učiteľský úrad Cirkvi. Snažia sa zničiť silu cirkevnej tradície, a zmeniť jej povahu, aby ju zbavili hodnoty a vážnosti. Pokrytecky vyhlasujú verejne cirkevných Otcov za hodných našej úcty, ale vytýkajú im neznalosť v odbore kritiky a histórie, ktorá sa dá ospravedlniť len dobou, v ktorej žili.

Modernisti často napádajú katolíkov brániacich Cirkev, ktorých urážajú a považujú za nedostatočne vzdelaných. Svojich vzdelaných oponentov sa obávajú, a snažia sa umlčať všetky hlasy, ktoré odhaľujú modernistické bludy. Modernisti súčasne vychvaľujú názory a knihy spochybňujúce význam učiteľského úradu Cirkvi a cirkevnej tradície. Považujú za mučeníkov pre pravdu ľudí, ktorých názory boli odsúdené zo strany Cirkvi. Modernisti mýlia takto najmä mladých ľudí, ktorí sa boja toho, aby boli považovaní zo strany modernistov za nevedomých.

Pápež svätý Pius X. poukazuje aj na rafinovanosť propagácie modernizmu na rôznych miestach. Modernisti obsadzujú učiteľské miesta v seminároch a na univerzitách, ktoré sa stávajú následne semeniskom moru. Modernistická náuka sa šíri opatrnejšie v kostoloch, viac otvorene sa šírina prednáškach a v spolkoch. Modernistickí spisovatelia píšu aj pod viacerými menami, pričom mnohí modernisti sú hnaní túžbou po tom, aby svet hovoril o nich.

Zásahy proti modernistom

Pápež svätý Pius X. formuloval v encyklike proti modernizmu niekoľko postupov predstavujúcich účinný zásah proti zhubnému vplyvu modernistov, na ktoré možno stručne poukázať.

Základom posvätných štúdií má byť scholasticko-tomistická filozofia, resp. najmä filozofia svätého Tomáša Akvinského, na ktorej má byť vybudovaná stavba teológie.

Štúdium prírodných vied je potrebné, ale nemá sa vykonávať na úkor posvätných štúdií. Existencia mnohých bludov spočíva najmä v zanedbaní vyšších duchovných vied, ktoré boli zatienené rozmachom prírodných vied.

V súvislosti s výberom predstavených seminárov a učiteľov na katolíckych univerzitách je potrebné odmietať osoby nakazené modernizmom, a odstrániť z týchto  pozícií predstaviteľov modernizmu a všetky osoby, ktoré akýmkoľvek spôsobom pomáhajú modernizmu verejne alebo tajne. Doktorát teológie alebo doktorát cirkevného práva nesmie byť udelený nikomu v budúcnosti, ak by neabsolvoval výučbu scholastickej filozofie, inak by tento titul bol udelený neplatne.    

Súčasne bola stanovená povinnosť pre biskupov týkajúca sa zavedenia cenzúry na spisy, resp. na knihy modernistov, ktoré nesmú byť dovolené seminaristom a ani študentom katolíckych univerzít, pretože tieto knihy narušujú základy kresťanského života. To sa vzťahuje aj na knihy niektorých katolíckych autorov, ktorí síce nie sú zlej vôle, ale nepoznajú teológiu, a sú nasiaknutí modernou filozofiou, s ktorou sa snažia zmieriť vieru, a tak svojich čitateľov postupne privádzajú k bludom modernizmu. Pápež svätý Pius X. konštatuje, že nebezpečné knihy v tomto zmysle sa tak rozmnožili, že nie je možné všetky cenzúrovať, avšak biskupi majú povinnosť, aby odsúdili tieto knihy vychádzajúce v jednotlivých diecézach, a aby zakázali veriacim čítať také knihy. Katolícki kníhkupci nemajú predávať tieto knihy z dôvodu ziskuchtivosti, a nesmú predávať knihy zakázané zo strany biskupa.

Vzhľadom na množstvo kníh určených na vydanie, ktoré je potrebné skúmať, a ktoré podliehajú povoleniu biskupa, nie je možné preniesť túto zodpovednosť len na biskupa, a preto bola zavedená inštitúcia diecéznych cenzorov, vyhotovujúcich písomné posudky. Ak je predmetný posudok pozitívny, biskup udeľuje povolenie slovom „imprimatur“, ktorému musí predchádzať formulácia „Nihil obstat“ s cenzorovým podpisom. Biskupi mali dohliadať na kňazov publikujúcich svoje články v novinách a časopisoch, a v prípade, ak by uvedené články obsahovali modernistické bludy, biskupi mali napomenúť týchto kňazov, resp. mali zakázať takúto činnosť.

So zreteľom na skutočnosť, že modernisti často šíria svoje názory na verejných zhromaždeniach, biskupi mali len veľmi zriedka povoľovať kňazské schôdze, resp. mali dať tieto povolenia len za podmienky, že predmetom schôdze nebudú záležitosti patriace do kompetencie biskupov alebo pápeža. Na týchto schôdzach sa nesmelo navrhovať a žiadať veci predstavujúce prisvojovanie si cirkevnej moci, modernizmus, presbyterianizmus alebo laicizmus.

V nadväznosti na historicky osvedčený postup pri potláčaní bludov a pri zamedzovaní vzniku a šírenia nových bludov ohrozujúcich spásu duší,
bolo nariadené zriadiť v každej diecéze tzv. „radu bdelosti“, ktorej členovia sa stretávali s biskupom, a mali sledovať prejavy modernizmu v knihách a pri vyučovaní, a mali vykonať potrebné opatrenia. Súčasne mali sledovať zavádzanie nového spôsobu vyjadrovania v knihách katolíkov predstavujúceho falošné novátorstvo, posmievajúce sa zbožnosti veriacich, na čo upozorňoval aj pápež Lev XIII.. Medzi tieto výrazy patrí napríklad nový poriadok kresťanského života, nové cirkevné prikázania, nové potreby moderného ducha, nové sociálne poslanie kňazstva, nová kresťanská humanita, a pod..

Pápež svätý Pius X. v záujme toho, aby obsah encykliky o modernizme neupadol do zabudnutia, nariadil, aby diecézni biskupi a generálni predstavení reholí predkladali Apoštolskej stolici podrobnú správu o vykonávaní všetkého, čo bolo nariadené v tejto encyklike, a to jeden rok po vydaní tejto encykliky, a následne každý tretí rok.

Pápež svätý Pius X. v závere encykliky o modernizme konštatuje, že nepriatelia Cirkvi budú bojovať proti jej obsahu aj starým ohováraním, že Cirkev je proti vzdelanosti a pokroku ľudstva. Aj preto je možné uvažovať o zriadení zvláštnej inštitúcie, katolíckej akadémie vied, v ktorej by sa rozvíjali všetky vedy pod vedením katolíckej pravdy.

 

ZDROJ:

 

(1). Pápež svätý Pius X., Encyklika Pascendi Dominici gregis.

(2). Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2009, § 2089.

(3). PODLAHA, Antonín: Výklad velikého katechismu katolického náboženství. Praha, 1940, s. 371 - 372.

 

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo