Yuji Sugawara: Evanjeliova chudoba musí druhých obohatiť

Yuji Sugawara: Evanjeliova chudoba musí druhých obohatiť

O Katolíckej cirkvi v Japonsku vieme veľmi málo. Jezuita Yuji Sugawara pochádza z Japonska, kde sa narodil 25.4.1957. V roku 1980 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, v roku 1991 bol vysvätený na kňaza. Vyštudoval sekulárne právo na Právnickej fakulte v Tokiu (1980), potom aj filozofiu (1985). V roku 1996 obhájil dizertačnú prácu na Fakulte kánonického práva Gregoriány v Ríme a v súčasnosti prednáša na Fakulte kánonického práva rímskej Gregoriány.

O cirkevných spoločenstvách v Japonsku

Podľa neho je Katolícka cirkev v Japonsku veľmi málo početná. Páter Sugawara spomína, že aj preto nemajú katolíci v Japonsku žiadne ambície vplývať na verejné dianie a politiku v krajine. Sú len nepatrnou náboženskou menšinou, z ktorej asi polovicu tvoria konvertiti. Na druhej strane, každý 70-tý katolík sa stane kňazom alebo rehoľníkom/rehoľníčkou. To je neuveriteľne vysoké číslo.

Zmena v pedagogickom prístupe a zmena vzdelanostného základu

Aj na Gregoriáne vidí za posledné desaťročia zásadnú zmenu. V 90. rokoch bolo z Ázie a Afriky iba veľmi málo študentov. V súčasnosti je ich väčšina. Sugawara vidí pozitívum tohto vývoja v tom, že akademické prostredie je obohatené o vieru z tradície ázijských i afrických cirkevných spoločenstiev. Ale prinieslo to zmenu. Bolo potrebné zmeniť pedagogický prístup k študentom. A tiež to, že ázijské a africké cirkevné spoločenstvá a z nich pochádzajúci študenti nedostali vedomostný základ, ktorý sa zvykne pomenovať ako grécko-rímska vzdelanosť, na ktorom vysoké školy v západných krajinách boli zvyknuté budovať ďalší rast vedomostí a vzdelania. Je to zmena, v ktorej sa treba zorientovať.

Rehoľné spoločenstvá a duchovné hnutia

Sugawara sa venoval štúdiu života osôb zasväteného života. Aj jeho dizertácia pojednáva o chudobe v súvislosti so životom zasvätených osôb (1996). Konštatuje, že v Európe nie je veľa rehoľných povolaní, ale to neznamená, že by v Európe chýbala Božia milosť pre duchovné povolania. Duchovné povolanie nie je monopolom rehoľných spoločenstiev. V Európe vidí aj iné charizmy, ako sú povolania k náboženským hnutiam alebo k novým formám zasväteného života. Azda je potrebné zanechať niektoré oblasti v rámci pastoračného účinkovania, pastoráciu premyslieť nanovo, napríklad spoluprácu s laikmi pri riadení cirkevných ustanovizní, škôl, nemocníc... Ani sv. František Assiský alebo sv. Ignác pre svoje zámery nenašli pochopenie ani u hierarchie, ani u veriacich. Predsa v ich začiatkoch existovalo mnoho spoločenstiev im podobných. Ale až čas ukázal a potvrdil, že ich charizma bola skutočne pravou charizmou a potrebnou pre Cirkev. V duchovných hnutiach Sugawara obdivuje, že kým v rehoľnom spoločenstve existuje spoločenstvo dobier (majetku) i duchovnej skúsenosti, v hnutiach je to len spoločenstvo duchovnej skúsenosti, ktoré však prekračuje stavovské bariéry, lebo sú medzi nimi kňazi, laici, ženatí, vydaté i slobodní a slobodné.

Evanjeliova rada chudoby

V časoch Druhého vatikánskeho koncilu (1962-65) neboli pochybnosti, že rehoľník by mal žiť v chudobe a jednoduchosti. Bola tu skôr otázka: čo robiť, aby takýto život bol svedectvom, ktorému svet bude rozumieť? Byť chudobným nie je cieľom sám osebe. Naopak, cieľom je obohatiť tých druhých. Ak by chudoba neobohatila iných, nebola by skutočnou evanjeliovou chudobou. Čo teda znamená evanjeliová chudoba? Je ohlasovaním, že najvyšším dobrom pre človeka a spoločnosti nie je majetok, ale Boh. A že tomuto posolstvu súčasný človek aj rozumie.

Fotka je prevzatá z časopisu Gregoriana 45/2013

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo