R. I. P. Astronóm, seizmológ, kňaz Daniel Bédi SF

R. I. P. Astronóm, seizmológ, kňaz Daniel Bédi SF

Dnešné médiá ponúkali smutnú správu o úmrtí človeka na horskom priechode Donovaly. O pár hodín sa dozvedám jeho meno – Daniel Bédi.

Kňaz banskobystrickej diecézy, člen Spoločenstva Fatima, ktoré zakladal Silvester Krčméry s Vladimírom Juklom. Kto bol tento muž, ktorého komunisti vyhodili z kňazského seminára? Prečo ho vysvätil za kňaza až po 21 rokoch od nástupu do seminára biskup Rudolf Baláž? 

Včera sme si pripomenuli blahoslaveného saleziána Titusa Zemana, predvčerom zazneli spomienky na dona Antona Srholca. Ešte v nás zaznievajú slová a myšlienky Mariána Labudu, osobnosť Novembra 1989, filmového a divadelného plátna i veriaceho človeka, ktorý pár dní pred odchodom na večnosť kráčal v zástupe veriacich na sväté prijímanie u saleziánov na Miletičovej. Dá sa do tohto kontextu osobností zaradiť aj Daniel Bédi? Myslím, že áno. A právom.   

Rodina a kňazi

Daniel sa narodil vo Veľkom Záluží. Sám hovorieval, že pri zrode jeho duchovného povolania stálo rodinné prostredie. Práve včera don Lančarič pri spomienke na blahoslaveného Titusa Zemana hovoril o dôležitosti rodinného prostredia. „Tam, kam sa strom nakláňa, tam aj padne,“ povedal. Poukázal na dôležitosť formovania detí. Je potrebné ich formovať tak, aby sa ako Titus Zeman „nakláňali“ k hodnotám, kresťanskému životu.

Rovnako dôležité bolo pre Daniela aj kňazské prostredie. Veľké Zálužie v čase detstva a mladosti Daniela Bédiho oplývalo osobnosťami, ktoré vplývali na mladých: Jozef Minarovič, Ján Jakubek, salezián don Anton Srholec; sestričky sv. Vincenta, ktoré režim „ukryl“ do psychiatrickej liečebne. Daniel si zvlášť spomínal na sestričku Malvínu Michalikovú či sestričku Líviu Naništovú. Neskôr naň vplývali osobnosti tajnej cirkvi a laického apoštolátu – tajný kňaz Vladimír Jukl a lekár Silvester Krčméry.

Aj keď si počas stredoškolských štúdií dával prihlášku na štúdium astronómie, vďaka miništrovaniu i duchovným cvičeniam františkána Jarka Brázdu objavil volanie do zasväteného života. V roku 1978 ho prijali do kňazského seminára. Do seminára mohol byť v tom čase prijatý len presný počet seminaristov. „Vždy počas roka viac kňazov zomrelo, ako bolo prijatých. Takto chceli komunisti decimovať kňazské rady,“ spomínal Daniel Bédi.

Hladovka  

Jeseň 1980. Kňazský seminár v Bratislave, v ktorom v tom čase študovalo okolo 150 bohoslovcov, odmieta byť pionierskou organizáciou prorežimného Pacem in Teris. 120 bohoslovcov začína držať hladovku. Medzi nimi aj Daniel Bédi.

Bohoslovci vedia, že medzi sebou majú aj donášačov a prisluhavačov ŠtB. Daniel spomína: „V prvom rade nás to napriek tomuto vedomiu všetkých zomklo. Mali sme zásadu, že ak niekto bude postihnutý za túto hladovku, tak sa automaticky balíme všetci a odchádzame.“ Tajomník bohosloveckej fakulty Krajčí razantne zasahuje. Nechal si do kancelárie priniesť všetky písacie stroje. Hľadal sa písací stroj, na ktorom sa napísal leták o začiatku hladovky. Seminaristov posielajú na Vianoce domov. Nechávajú ich doma o mesiac (!) dlhšie. Tam doma začínajú na „vzbúrencov“ pôsobiť kňazi: „Kňazov je málo!“ zdôrazňujú. „Bude chybou, ak nedoštudujete!“ Iste, mnohí to nemysleli zle... Daniela predvolávajú na ŠtB v Nitre. V správe ŠtB sa píše: „Bédi je drzý!“ Prečo takáto informácia? Odmietol hovoriť, čo sa dialo v seminári, s dodatkom, že veď tam majú svojich prisluhovačov, ktorí im všetko iste zreferovali. 

Daniel s ďalšími má prerušené štúdium na jeden rok. Mladý seminarista spolu s ďalšími cez kardinála Tomáška komunikujú so Svätým Otcom. Ten Danielovi a jeho kolegom ako prejav solidarity zasiela ružence. Dávajú odvolanie proti prerušeniu štúdia. A práve toto odvolanie sa stáva „kameňom úrazu“. Prečo? Opisujú pravdivú situáciu o tom, čo sa deje v seminári. Dá sa povedať, že je to taká „Charta slovenských seminaristov“. Kritika stavu v seminári i v ČSSR znamená perzekúcie. Daniel musí opustiť seminár. A čo ostatní? Niektorí ostávajú verní pôvodnému záväzku a odchádzajú spolu s ním. Takto seminár opúšťa 11 seminaristov.

Základná vojenská služba

„Kňazstvo sa Ti nemôže stať zmyslom života! To môžeš dosiahnuť aj za cenu kompromisov. Ale to by bolo zlé!“ povedal Danielovi ešte pred vstupom do seminára kňaz Lacko Vrábel. Tieto slová v ňom rezonovali počas nasledujúcich dní.

Práca v tabakovom priemysle, sanitár na onkológii, práca s trhavinami – to boli Danielove nové profesie. Počas práce v Dimitrovke sa dostal na štúdium chemickej priemyslovky a podarilo sa mu študovať v Hurbanove astronómiu.

„U Vlada Jukla som mohol tajne študovať teológiu, ktorú nám prednášal páter Zvěřina,“ spomínal Daniel Bédi. Práve tieto kontakty nasmerovali jeho kroky k myšlienke obrátenia Ruska v duchu fatimského posolstva. Stal sa členom Spoločenstva Fatima (a po roku 1989 bol jedno obdobie aj predstaveným bratov Spoločenstva Fatima), ktoré zohralo veľkú úlohu pri najväčšej protikomunistickej manifestácii, ktorá sa uskutočnila 25. marca 1988 v Bratislave

Sviečková manifestácia

„Aj neskôr, keď som počul policajnú húkačku, som mal veľmi nepríjemné pocity,“ spomína na Sviečkovú manifestáciu Daniel Bédi. „Vydržať tú polhodinu na námestí. Zakúsiť, čo to znamená dostať vodným delom pod kolená a slzným plynom medzi oči, byť vytláčaný policajnými autami...“ tieto slová vzbudzujú hrôzu a zároveň hovoria o realite vtedajšej moci, „bolo to veľmi náročné, no vedeli sme, prečo sme tam,“ spomínal Daniel osobné zážitky na udalosť, ktorá nám slovami súčasného nemeckého prezidenta otvorila cestu k pádu Berlínskeho múru.

Daniel Bédi sa v tom čase (teda pred tridsiatimi rokmi) venoval astronómii a neskôr aj zemetraseniam. Jeho šéf, komunistický funkcionár, mu povedal: „Tak včera sme to prehrali na tom námestí. Ste nám dali na frak!“

V službe mladým

Po roku 1989 s kňazmi zo Spoločenstva Fatima Petrom Murdzom a Pavlom Benkom rozbehli Hnutie kresťanských spoločenstiev mládeže. Vydávali mládežnícky časopis Lekno. Daniel diaľkovo doštudoval teológiu. Pamätám si na povestné púte z Muráňa do Levoče. Daniel kráčal spolu s nami alebo išiel v sprievodnom vozidle.

Marián Čaučík, spoluzakladateľ eRka – Hnutia kresťanských spoločenstiev detí mi o Danielovi napísal: „Daniela som spoznal počas aktivít podzemnej cirkvi za komunistického režimu ako odvážneho kresťana a svedka inšpirovaného evanjeliom. Po roku 1989 sa stal tajomníkom a „dušou“ Hnutia kresťanských spoločenstiev mládeže, v ktorom pracoval s Petrom Murdzom, Pavlom Benkom, Pavlom Kosseyom a mnohými ďalšími dobrovoľníkmi. Spolu rozbehli veľké dielo pre celé Slovensko. Daniel bol  mimoriadne pracovitý a vždy ochotný poradiť či pomôcť. Tešil som sa na jeho úsmev a pokoj, ktorý šíril v čase, keď sme sa denne stretávali na Špitálskej ulici. Tam mali svoje prvé kancelárie HKSM a eRko po Nežnej revolúcii, v čase, keď sa naše hnutia laického apoštolátu rodín, mládeže a detí mohli začať rozvíjať v slobodnom prostredí.“

Cesta ku kňazstvu

V roku 1998 žiadal o prijatie do seminára. „V Trnave bola cesta zarúbaná. Otec biskup Baláž mi dal zelenú,“ spomína. Dňa 8. decembra 1998 bol vysvätený za diakona a 19. júna 1999 bol otcom biskupom Rudolfom Balážom vysvätený za kňaza spolu s ďalšími štrnástimi diakonmi v kostole Martin-Sever. Po 21 rokoch od prijatia do seminára sa stal kňazom.

A hneď sa pustil do ďalšieho veľkého projektu. Spoločne so Zuzkou Jurčovou a Zlatkou Ligošovou rozbiehal Diecézne centrum mládeže v Španej Doline. To sa stalo vzorom pre budovanie ďalších diecéznych centier na celom Slovensku.

Pôsobil  10 rokov vo farnost Úľanka. Rozbiehal vydávanie farského časopisu, púte. Následne zo zdravotných dôvodov začal pôsobiť v menšej farnosti Banská Bystrica-Podlavice. Jeho farníčka, učiteľka Lenka mi napísala: „Daniel bol pre mňa človek, ktorý nikdy nehľadel na seba, na svoje záujmy, vždy organizoval  veľa aktivít pre svoje ovečky, kdekoľvek pôsobil. Vždy bol obetavý v službe Bohu a ľuďom, rád sa porozprával, nikdy sa nesťažoval. Zatrúbil mi, keď šiel cez Harmanec a ja som bola práve na ulici. Každý rok nám posväcoval auto pri Kolibe u sv. Krištofa a potom som musela písať článok do ich farských novín :-). Pokrstil nám dve deti, posledne som dostala od neho požehnanie pre naše zatiaľ nenarodené tretie dieťatko... Keď bol v Jeruzaleme, doniesol nám ruženec z Jeruzalema, mám ho odvtedy položený na nočnom stolíku a navždy tam aj ostane.“

Naposledy sme sa stretli vo februári 2017, keď zastupoval Spoločenstvo Fatima pri udeľovaní čestného občianstva Mesta pod Urpínom Silvovi Krčmérymu (hneď po Silvovi udelili čestné občianstvo aj Matejovi Tóthovi – pozri foto vyššie).

Namiesto záveru

Koncom novembra sa na Danielovom facebookovom profile objavila táto fotografia:

Pod fotografiou bolo napísané: „Krása, ktorá sa nám začína otvárať. Obraz, ktorý ma sprevádzal ako plagát privátmi a bývaniami. Bolo to dávno, tak dávno...“ Je to jeho predposledný profil. Ten posledný patril starostlivosti o „trpiacu cirkev“.

„Aké úmrtie? Lepšie je písať „predišiel nás do večnosti“. Smrť nie je koniec, ale radosť zo stretnutia s Pánom,“ tieto slová zdôrazňoval Daniel Bédi, keď sme pripravovali spomienkové stretnutia na Vladimíra Jukla či Silvestra Krčméryho. Daniel, člen „Komunity aktuálnych služieb“ (prvotný názov Spoločenstva Fatima) v tomto duchu vnímal odchod na večnosť. Vnímať to jeho očami, je veľkou výzvou pre každého z nás.

 

František Neupauer

 

Foto a zdroje: relácia Vlastná cesta TV Lux, facebook Daniel Bédi SF a fotografie autora článku

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo