Kríž stredobodom oltára pri sv. omši

Kríž stredobodom oltára pri sv. omši

V posledných rokoch sa vedie diskusia ohľadom bohoslužby sv. omše smerom na východ (ad orientem) alebo tvárou k ľudu (versus populum), či iných liturgických aspektoch. Diskutuje sa aj o umiestnení kríži na obetnom stole alebo pri obetnom stole. Úrad liturgických slávení najvyššieho veľkňaza publikoval v roku 2011 dokument, v ktorom vysvetľuje mnoho okolností a prináša veľa argumentov. Žiada sa dodať, že mali by sme sa vyhnúť akýmkoľvek radikálnym interpretáciám liturgie a mať úctu ku každej legitímnej forme liturgického slávenia.

Od pradávnych čias Cirkev ustanovila viditeľné znaky, ktoré pomáhajú veriacim pozdvihnúť dušu k Bohu. Tridentský koncil s osobitným zreteľom na sv. omšu zdôvodnil tento zvyk tak, že „ľudská prirodzenosť je taká, že nie je pre ňu ľahké pozdvihnúť myseľ a premýšľať o Božích veciach bez vonkajšej pomoci; z tohto dôvodu Cirkev ako matka nábožnosti ustanovila niektoré rituály (...), aby viac poukázala na majestát tak veľkej obety (rozumej: obety sv. omše) a aby uviedla myseľ veriacich, práve prostredníctvom týchto vonkajších znakov nábožnosti, ku kontemplovaniu skutočnosti skrytých pod rúškom tejto najsvätejšej Obety“ (Denzinger 1746).

Jeden z najstarších takýchto znakov spočíva v tom, že sa obrátime pri modlitbe smerom na východ (lat. ad orientem). Východ je symbolom Krista, ktorý je slnkom spravodlivosti. „Erik Peterson vysvetlil a dokázal úzke prepojenie medzi modlitbou ad orientem  a krížom; toto prepojenie existovalo a bolo samozrejmé najneskôr v pokonštantínovskom období. (...) Medzi kresťanmi sa rozšírila obyčaj modliť sa obrátený na východ, kde umiestnili kríž v absidách bazilík; ale robili to aj vo svojich súkromných príbytkoch, ako to dokazujú napríklad súkromné príbytky mníchov a pustovníkov (U.M. Lang, Rivolti al Signore, Siena 2006, str. 32).

„Ak sa pýtame kam vlastne hľadeli kňaz a veriaci počas modlitby, odpoveď znie, že hľadeli hore, smerom k hornej časti absidy! Spoločenstvo veriacich počas modlitby vôbec nehľadelo na oltár alebo na sedadlo kňaza, skôr dvíhali hore ruky i oči. A horná časť absidy sa stala najdôležitejším prvkom kostola aj po stránke ozdobnej, dekoratívnej a to práve v najintímnejších a najsvätejších momentoch liturgických úkonov, čiže modlitby“ (S Heid, Gebetshaltung und Ostung in fruchchristlicher Zeit, in: Rivista di Archeologia Cristiana 82/2006, str. 369). Keď sa v abside nachádzal ten, kto reprezentoval Krista uprostred svojich apoštolov a mučeníkov, nešlo iba o napodobeninu či obraz, ale o skutočnú epifániu (zjavenie sa) Krista pred modliacim sa spoločenstvom veriacich. Vtedy modliace sa spoločenstvo „dvíhalo vysoko ruky a oči „smerom k nebu“, hľadiac na absidálnu mozaiku a hovorilo s Kristom v modlitbe. Iste, vizuálne tam bol Kristus sprítomnený prostredníctvom obrazu. A pretože absida bola centrom pozornosti pohľadov modliaceho sa spoločenstva, umenie poskytlo, čo modliace sa spoločenstvo potrebovalo: nebo, z ktorého sa Boží Syn zjavoval spoločenstvu ako z nejakej tribúny“ (tamtiež, str. 370).

Pohľad do absidy Katedrály Nanebovzatia Panny Márie v Monreale pri Palerme na Sicílii z 12. storočia.

Teda „modliť sa a pozerať bolo pre neskoroantických kresťanov jedno a to isté. Ten, kto sa modlil, chcel nielen hovoriť, ale dúfal, že sa bude aj pozerať a vidieť. Ak sa v hornej časti absidy kostola obdivuhodným spôsobom znázorňoval „nebeský kríž“ alebo „Kristus v nebeskej sláve“, vtedy ten, kto sa modlil pozeral hore a mohol vidieť, že nebo sa práve pre neho otvára a že tam vidí Krista“ (tamtiež, str. 374).

Ukrižovaný ako „stred“ oltára pri sv. omši slávenej „smerom k ľudu“

Z predchádzajúcich historických poznámok vyplýva, že liturgia sa nedá správne pochopiť, ak sa za jej hlavný prvok bude považovať dialóg medzi kňazom a spoločenstvom. Nemôžeme tu poukázať na podrobné vysvetlenia, ale sa obmedzíme iba na konštatovanie, že slávenie sv. omše „smerom k ľudu“ je záležitosťou, ktorá vstúpila do kresťanskej mentality iba v posledných rokoch modernej doby, ako na to poukázali vo svojich bádaniach autori a ako správne na to poukázal Benedikt XVI., keď povedal: „Myšlienka, že kňaz a ľud musia stáť pri modlitbe zoči-voči a navzájom na seba hľadieť sa zrodila iba v modernej dobe a je úplne cudzia antickému kresťanstvu. Lebo kňaz a ľud vtedy pri modlitbe nestáli zoči-voči sebe a nehľadeli na seba navzájom, ale všetci spolu hľadeli na jediného Pána (Teologia della liturgia, Citta del Vaticano 2010, str. 7-8).

Napriek tomu, že Druhý vatikánsky koncil sa nikde nedotkol tohto antického aspektu, v roku 1964 v Inštrukcii Inter Oecumenici, ktorú vydala Rada poverená zavedením liturgickej reformy, ktorá vznikla na základe želania Koncilu, v bode 91 sa píše: „Je správne, keď obetný stôl je oddelený od hlavného oltára a kňaz môže ľahko okolo neho chodiť dookola a sláviť sv. omšu tvárou k ľudu (versus populum)“. Od tohto momentu, aj keď to nebolo nariadené ako povinné, sa slávenie sv. omše versus populum postupne stala najviac zaužívanou v praxi. Keď to nastalo, Jozef Ratzinger navrhol, aby aj v týchto prípadoch sa nestratil antický zmysel správne orientovanej modlitby, bol umiestnený do centra obetného stola znak Ukrižovaného Krista (porov. Teologia della liturgia, str. 88). Tiež navrhol, aby rozmer kríža ako znaku Ukrižovaného Krista mal mať také rozmery, aby bol neprehliadnuteľný a viditeľný (porov. M. Gagliardi, Introduzione al mistero eucharistico, Roma 2007, str. 371).

Viditeľnosť kríža na obetnom stole sa predpokladá aj vo Všeobecnom poriadku rímskeho misála: „Nech je na oltári alebo vedľa neho, kríž s ukrižovaným Kristom, a nech je viditeľný zhromaždenému Božiemu ľudu“ (bod 308). Ale nespresňuje sa, či kríž musí byť umiestnený v strede oltára. Tu vstupujú do „hry“ dôvody teologické a pastoračné, ktorým sa vzhľadom na daný priestor nemôžeme venovať. Obmedzíme sa na konštatovanie citujúc znova Ratzingera: „Pri modlitbe nie je nevyhnutné, ba nie je ani vhodné, aby sme pozerali navzájom na seba; a ešte menej pri sv. prijímaní. (...) Pri neprimeranom a nesprávne pochopenom slávení sv. omše „versus populum“, došlo k porušeniu základného pravidla dokonca aj v bazilike sv. Petra v Ríme a odstránili sa kríže zo stredu oltárov, aby neprekážali pri pohľade celebranta na ľud a ľudu na celebranta. Ale kríž v strede oltára nie je na to, že niekomu prekáža pri vizuálnom pohľade, on sám je cieľom tohto pohľadu. Je akoby „ikonostas“, ktorý ostáva otvorený a ktorý neprekáža recipročnému spoločenstvu, ale zjednocuje naše pohľady. Dokonca by som navrhol tézu, že kríž na oltári nie je prekážkou, ale nevyhnutnosťou pre slávenie sv. omše „tvárou k ľudu“. Takto by sa opäť stalo jasným rozlišovanie medzi liturgiou slova a eucharistickou modlitbou. V bohoslužbe slova ide o ohlasovanie a tu má miesto recipročný vzťah zoči-voči. V bohoslužbe obety ide o komunitnú adoráciu, kde všetci stojíme pred pozvaním: Obráť sa k Pánovi – obráťme sa k Pánovi – obraciame sa k Pánovi“ (Teologia della Liturgia, str. 536).

Publikované dňa 26.1.2011

Preložené podľa stránky Úradu liturgických slávení najvyššieho veľkňaza: http://www.vatican.va/news_services/liturgy/details/ns_lit_doc_20110126_crocifisso_it.html

Preložil Ján Duda


Fotky prevzaté z internetu

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo