Štefan Hríb, som rada, že si (sa pýtal)

Štefan Hríb, som rada, že si (sa pýtal)

Rozhovory poznáme povrchné a hĺbkové; pripravené a nepripravené; amatérske a poriadne... Aj rozhovory o viere môžu byť že: kedy ste uverili, ako ste uverili, ako to prežívate, ako sa cítite, ako sa modlíte? A môžu byť také, aké urobil Štefan Hríb s troma kňazmi.

Jeho knižka Kde sa stratil Boh? by sa mohla volať aj Kde sa skryl Boh? Lebo to je tá Otázka: okej, viem, že Boh je, verím mu, viem, že ma osobne miluje – ale kde, dokelu, je...? Prečo sa skrýva akoby za závojom? Deus absconditus.

Čo odpovedajú Marek Orko Vácha, Karel Satoria a Tomáš Halík?

Mne Vácha povedal, že KAŽDÝ dostáva šancu veriť Bohu. Chápanie „daru“ viery ako Božej nevyspytateľnosti v zmysle tebe dám a tebe nie, je skreslené. Každý dostáva šancu rozhodovať sa konať dobre, konať tak, ako chce Boh. Satoria v ďalšej kapitole hovorí, že práve konanie s Bohom je pre jeho vieru rozhodujúce. Vo svojom rozhodovaní sa pre činy lásky stretáva Boha, ktorý chce to isté.

U Váchu teda čítame o Božej vôli – ale inak ako o dodržiavaní predpisov. Sme na Boží obraz a sme spolutvorcami.

A ako odhŕňať závoj? Blahoslavení čistého srdca, lebo oni „uvidia“ Boha. Marek Vácha pripomína, že mystici vidia to isté, čo všetci ostatní (tú istú púpavku a tie isté kvety), ale inak. Tým okom je čisté srdce.

Karel Satoria pôsobil pred Nežnou revolúciou v juhomoravskej farnosti, kde sa s veriacimi usilovali vďaka viere hlavne obstáť v skúškach režimu. A potom – zistil, že by dokázal rozvíjať pastoračné aktivity, a rozvíjať ich dobre, ale čosi by tomu chýbalo. Odišiel na desať rokov k trapistom do Francúzska. Tam na poli kričal na Boha: „Kde si? Veď som ťa sem prišiel hľadať!“ A zrazu počul seba samého volať: „Bože, kde nie si?“

Hovorí, že dnes sa už vzdal ambície zažívať mystické extázy. Usiluje sa konať „s Bohom“ a tam ho stretáva. To, že ho Boh má rád, neznamená, že sa zhora naňho s láskou usmieva. Boh je rád, že som. A robí všetko pre moje dobro.

Spolu so sv. Teréziou z Avily Karel Satoria vie, že Boh „chce“. Takže človeku stačí tiež „chcieť“. Paradoxne, ako pozorovala už Terézia, ani mnohé kontemplatívne sestry „nechcú“.

Niektorým ľuďom možno stačí ostať vernými požiadavkám náboženstva, rítu a prejavom. Ale, ako zistil Satoria, vernosť a hĺbka sú dve veci. Tomáš Halík tomu hovorí s Eckhartom, že vonkajší človek má vonkajšieho Boha a vnútorný človek má vnútorného Boha. Cestu dovnútra, kde o nájdení Boha tak príťažlivo hovoril už sv. Augustín, považuje sa svoje práve prebiehajúce nové obracanie sa.

Ako kresťanstvo je „vonkajšie“ a „vnútorné“, tak aj islam. Z toho sa odvíjajú Halíkove postoje k migrantom a ich prijímaniu, aj k islamu ako takému. Extrinzívne náboženstvo je ozdobou moci, intrinzívne je vďaka osobnému spoločenstvu s Bohom slobodné od všetkého vonkajšieho.

Spolu s objavovaním toho, čo možno filozoficky nazvať aj „das Selbst“, sa Halík delí o svoj zápas o pokoru a o nádej. Čiže o zápas s prerasteným egom a s prirastením k mnohým veciam. A o zápas s beznádejou prameniacou z diania vo svete. Ale aj zo stoky v mailboxe, kde ho každé ráno privíta nežné oslovenie „Ty jedna vlastizradná židovsko-americká slniečkarska velesviňa“.

Ako to všetko Hríb z partnerov svojich dialógov dostal? Zdieľaním vlastného uvažovania, pochybovania a „kričania v poli“. Preto prináša viac ako bežné predvianočné rozhovory o viere – s akokoľvek zaujímavými respondentmi.

A preto privádza k túžbe opúšťať predstavy o Bohu, bojovať o čisté srdce, rozlišovať vernosť a hĺbku, konať s Bohom, „chcieť“, putovať do seba.

Čo viac v advente treba? A nielen.

 

HRÍB, Štefan: Kde sa stratil Boh. Marek Orko Vácha, Karel Satoria, Tomáš Halík. W PRESS : Bratislava, 2017.

Foto: Obálka knihy

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo