Doba plná nenávisti, urážok a neslobody. Že nie?

Prvý postoj by mohol byť postoj nezáujmu: „Neviem. Nezaujíma ma to. Veď sa ma to bytostne netýka.” Alebo: „Keby za mnou niekto prišiel, tak by som mu určite pomohol. Škoda, že s tým nemôžem nič spraviť.” No je toto naozaj správny postoj? Vyhovárať sa na „keby bolo keby” alebo sa tváriť, že sa vo svete nedeje nič, by bolo prinajmenšom detinské, a už vôbec nie hodné kresťana. Toho kresťana, ktorého zakladateľ nesedel niekde v paláci, ale naopak. Chodil po uliciach a stretával sa s tými poslednými - s tými, ktorých spoločnosť už dávno zavrhla. Ako sa teda niekto, kto kričí na námestí „my chceme Boha” a na druhej strane volá po „bielej Európe”, môže nazývať kresťanom?” A ako je vôbec možné, že existujú mladí zo stredných a vysokých škôl, ktorí nevedia, čo sa stalo 17.11.1989, alebo si myslia, že sa žilo lepšie pred rokom ‘89. Veď aj vďaka odvahe našich rodičov môžeme slobodne chodiť do kostola, cestovať, mať prístup k informáciám…

Na druhej strane sa nám ponúka možnosť, ku ktorej nás vyzýva aj pápež František: „Vyjsť z vlastnej pohodlnosti a mať odvahu ísť na všetky periférie, ktoré potrebujú svetlo evanjelia“ (apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 20). To je presný opak toho, o čo sa pokúšajú ultrapravicové hnutia pod zámienkou zachovania kresťanskej identity. Našu identitu nezachováme tým, že uzavrieme Európu a nedovolíme vojsť nikomu s iným názorom.

Práve naopak. Pápež František hovorí: „Cirkev zameraná sama na seba, ktorá sa teší z pozemských úspechov, nie je Kristovou Cirkvou, jeho ukrižovaným a osláveným telom. Preto by nám mala byť milšia Cirkev doráňaná a zašpinená tým, že vychádza do ulíc,“ než Cirkev „chorá z uzavretia a pohodlnosti, z upätosti na vlastné istoty“ (apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 49). Môžeme povedať, že práve misie sú odpoveďou alebo postojom, ktorý nás má odvádzať od našej sebeckosti a priviesť nás bližšie k tým, ktorí to potrebujú. Misie sú základným prvkom našej kresťanskej viery.

Môžeme žiť misie naozaj všade? Musíme! „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu” (Mk 16,15). Bolo nám to dané ako poslanie. „Do celého sveta” neznamená, že teraz musíme ísť do odľahlých končín Zeme. Stačí, že sme tam, kde nás Boh pošle, a na tom mieste hlásame, čiže žijeme evanjelium - radostnú zvesť.

František sa tiež obracia na mladých: „Mladí ľudia sú pre misie nádejou… Hľadajú totiž cesty, na ktorých by mohli prejaviť svoju odvahu a zápal srdca v službe ľudstvu” (apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 106). Možno aj preto, že mladí sú plní ideálov, pre ktoré sú ochotní bojovať. No koniec koncov, všetci sme pozvaní plniť toto poslanie, nezáležiac na veku alebo postavení.

Ako toto všetko spolu súvisí?

Svet nie je len čierny a biely. Ak sa vás bude niekto snažiť presvedčiť, že všetko je zle (ako napr. ja svojím nadpisom blogu), neverte mu. Ani tí, čo vyhlasujú, že život na tomto svete je bezchybný, nemajú pravdu. Treba vnímať, že vo svete sa deje veľa dobrých, ale aj zlých vecí. Tie nás práve majú burcovať k činnosti, ktorá nás nenechá rovnakými.

Misie sú postojom, ktorý nám môže pomôcť vnímať veci reálne a s radosťou zabúdajúc na seba obracať svoj pohľad viac na druhých.

Štefan Masič

(Mám 21 rokov, študujem na Fakulte bezpečnostného inžinierstva na Žilinskej univerzite. Momentálne som na študijnom pobyte v estónskom Taline v rámci programu Erasmus+, vďaka čomu rozmýšľam nad tým, nad čím by som inak nerozmýšľal. S Videsom som bol na malej misii štyrikrát na Ukrajine.)