Pred 500 rokmi: Pár poznámok ohľadom situácie v dobe vystúpenia Martina Luthera

Pred 500 rokmi: Pár poznámok ohľadom situácie v dobe vystúpenia Martina Luthera

Pred päťsto rokmi sa toho v Cirkevnom živote udialo viac. Ak Boh dá, napíšem o tom pár blogov. Zatiaľ je tu prvý, ktorý sa týka situácie Cirkvi na začiatku 16. storočia a niektorých udalostí spojených s Martinom Lutherom.

16. marca 1517 skončilo posledné, dvanáste zasadanie Piateho lateránskeho koncilu.[1] Tento koncil sa zaoberal viacerými otázkami, medzi ktoré patrila aj reforma Cirkvi. Odsúdil simoniu,[2] venoval sa pravidlám pre výber cirkevných hodnostárov, od ktorých vyžadoval morálne aj intelektuálne kvality. Podobne ako predošlé reformné koncily, ani tento nepriniesol ovocie.

Náprava cirkevného života však bola potrebná. V predvečer reformácie Cirkev sužovalo mnoho problémov. Duchovní nesídlili v mieste svojho úradu, kňazi boli najímaní a ich vzdelanie bolo na veľmi nízkej úrovni. Bol medzi nimi rozšírený konkubinát, opilstvo, zábavy, nápadný odev, šperky, zbrane. Biskupi boli často zo šľachtických rodov a správali sa ako svetské kniežatá. Vo viacerých krajinách bola cirkevná kariéra spojená s priazňou panovníka, a preto sa biskupi usilovali byť viac prítomní na jeho dvore ako v diecéze. Pri udeľovaní úradov sa politikárčilo, veľké slovo mali peniaze a rodinkárstvo. V kláštoroch sa nachádzali ľudia bez rehoľného povolania.[3]

Hoci snahy o reformu zhora zlyhávali, na rôznych miestach sa objavovali pokusy zlepšiť existujúci stav. V kláštoroch sa snažili o nápravu rehoľného života prísnejším dodržiavaním jeho pravidiel.[4] Snaha o život podľa evanjelia viedla k založeniu nových rehoľných spoločností, ako napríklad teatíni,[5] či neskôr odnož menších bratov, kapucíni. Vznikli aj takzvané oratóriá orientované na charitatívnu činnosť. Niektorí cirkevní hodnostári sa snažili o reformu na územiach, ktoré pod nich spadali. Dobrými príkladmi sú španielsky kardinál Francisco Jimenéz de Cisneros (1436-1517) a taliansky kardinál a biskup Verony Gian Matteo Giberti (1495-1543).[6]

Okrem týchto pokusov o reformu sa v 16. storočí objavil jeden výnimočný, ktorého neželaným, ale dodnes pociťovaným dôsledkom je rozštiepenie západného kresťanstva – protestantská reformácia.[7] Jej cieľom bolo najmä ohlasovanie evanjelia uchopeného novým spôsobom a s tým spojená mravná obnova veriacich.[8] Ako jej začiatok sa tradične uvádza 31. október 1517, kedy mal augustiniánsky mních Martin Luther (1483-1546) pribiť 95 téz,[9] nazvaných Dišputa o účinnosti a moci odpustkov, na bránu kostola vo Wittenbergu. O tom, či naozaj k priklincovaniu téz došlo, sa vedie diskusia, faktom však je, že 95 téz Martin Luther sformuloval, obrátil sa s nimi na svojich kolegov a upovedomil o nich aj viacerých cirkevných predstaviteľov. On sám bol profesorom na novozaloženej Wittenbergskej univerzite a snažil sa otvoriť akademickú diskusiu. Čoskoro sa tézy dostali až do Ríma. Tu ich viacerí chápali viac ako útok na autoritu pápeža, než ako snahu o diskusiu.[10]

Po niekoľkých mesiacoch, v auguste 1518, sa mal Luther dostaviť do Augsburgu, kde sa práve konal ríšsky snem. Prítomný tam bol aj Tomáš de Vio (1469-1534), známy aj ako kardinál Kajetán. Jedným zo zámerov nedávneho koncilu v Lateráne bolo zorganizovať križiacku výpravu proti Turkom, ktorí už obsadili takmer celý Balkán. Kardinálovým poslaním ako pápežského legáta bolo presvedčiť nemecké kniežatá, aby výpravu podporili, čo znamenalo zvyšovať dane. Okrem toho sa mal stretnúť s Martinom Lutherom a dosiahnuť, aby odvolal svoje tvrdenia. Kardinál Kajetán patril medzi významných teológov svojej doby a pred stretnutím si preštudoval Lutherove spisy, ktoré mal k dispozícii. Identifikoval iba dva body, ktorých odvolanie požadoval. Prvým bolo Lutherovo tvrdenie, že Kristove zásluhy netvoria poklad, z ktorého sa udeľujú odpustky. Toto protirečilo bule Unigenitus Dei Filius (NR 677-679) pápeža Klementa VI. z roku 1343.[11] Druhým bolo tvrdenie, že kajúcnik musí s istotou veriť, že sú mu hriechy pri sviatosti zmierenia odpustené, aby odpustenie skutočne získal. Takáto myšlienka nemala v teologickom uvažovaní Kajetána miesto.[12] Hoci sa kardinál a Martin Luther stretli trikrát, nedošlo k vzájomnému pochopeniu. Luther odmietol odvolať predložené tézy a opustil Augsburg.[13]

Reakciou Leva X. bolo vydanie buly Cum postquam,[14] v ktorej potvrdil učenie o odpustkoch bez toho, aby predložil argumentáciu proti Lutherovým tvrdeniam. Reformátor požiadal pápeža o zvolanie koncilu koncom roka 1518, teda ani nie dva roky po skončení predošlého. Volanie po koncile sa bude v nasledujúcich rokoch stále častejšie opakovať, ale k jeho zvolaniu a úspešnému zasadnutiu dôjde až v decembri 1545 v Tridente. Lev X. ani jeho dvaja nástupcovia koncil nezvolali. Hadrián VI.[15] sa snažil o reformu, ale nestihol veľa vykonať – jeho pontifikát trval necelý rok. Klement VII.[16] odporoval myšlienke zvolať všeobecný koncil.

Vtedajšia situácia nie je pre súčasných katolíkov automaticky pochopiteľná. Dnes žijeme v dobe po dvoch vatikánskych konciloch; prvý okrem iného definoval neomylnosť učiteľského úradu rímskeho biskupa, druhý zreformoval Katolícku cirkev. Dvaja pápeži dvadsiateho storočia boli vyhlásení za svätých, jeden za blahoslaveného.[17] Atmosféra začiatku 16. storočia bola formovaná inými udalosťami. Prestíž pápežstva utrpela ťažkú ranu počas veľkej západnej schizmy (1378-1418). V tomto období boli súčasne dvaja, neskôr dokonca traja pápeži. Všetci boli zvolení časťou kardinálskeho zboru a nebolo jasné, ktorý je pravým nástupcom sv. Petra. Každý katolík, ktorý sa priklonil k jednému z pápežov, bol exkomunikovaný tým druhým. Riešenie situácie ponúkala tzv. konciliárna teória. Tá tvrdila, že najvyššou autoritou v Cirkvi je koncil a jeho rozhodnutiam sa musí podriadiť aj pápež. Presadila sa na Kostnickom koncile (1414-1418), avšak pápeži ju opakovane odsudzovali.[18] I napriek tomu si udržiavala svoj vplyv a prejavila sa na koncile v Bazileji-Ferrare-Florencii (1431-1445).[19] Tiež vyššie spomínaný V. lateránsky koncil odsúdil zhromaždenie zvolané do Pisy, ktoré malo ambíciu byť všeobecným koncilom v duchu konciliarizmu.[20] Z toho vyplývalo zdráhanie sa pápežov zvolať koncil po vypuknutí reformácie. Predstavoval nielen možnosť riešiť krízu, ale aj riziko obmedzenia ich vplyvu, či dokonca ich zosadenia. Čoskoro sa však ukázalo, že teológia Martina Luthera problematizuje aj autoritu koncilov ako takých.

V júli 1519 sa v Lipsku odohrala diskusia medzi Lutherom, jeho kolegom Andreasom Bodensteinom von Karlstadt (1486-1541) na jednej strane a Jánom Eckom (1486-1543), profesorom teológie z Ingolstadtu, na strane druhej. Ján Eck, bývalý Lutherov priateľ, tu svojou argumentáciou Luthera priviedol k vyhláseniu, že aj pápeži aj koncily sa môžu mýliť.[21] To však neznamená, že by ich Luther úplne odmietal. Reformátori prijímali definície koncilov ranej Cirkvi a hlásili sa k Apoštolskému aj Nicejsko-Carihradskému vyznaniu viery.[22] Tieto pre nich znamenali vyjadrenia chrániace a zachovávajúce biblické posolstvo.[23] Kľúčovým bolo porovnanie s evanjeliom.[24] Akékoľvek cirkevné náuky alebo prax, ktoré by evanjeliu odporovali alebo ho zastierali, bolo treba odstrániť.[25]

15. júna 1520 Lev X. vydal bulu Exsurge Domine, kde odsúdil 41 téz pochádzajúcich z rôznych Lutherových spisov. Sú popísané ako bludné, poburujúce, falošné, urážajúce nábožné uši, nebezpečné pre jednoduché mysle a podvracajúce katolícku pravdu. Nie je špecifikované, do ktorej skupiny patrí ktoré tvrdenie.[26] Pápež Luthera vyzýval, aby sa odvrátil od omylov, ktoré boli predložené v bule a dal mu šesťdesiat dní na odvolanie predmetných tvrdení. K tomu nedošlo a Luther v decembri 1520 bulu verejne spálil. Okrem toho v priebehu roku z jeho pera vyšlo viacero diel, ktoré prehlbovali jeho konflikt s vtedajšou Cirkvou.[27] 3. januára 1521 pápež Luthera exkomunikoval bulou Decet Romanum Pontificem.

 

Tento text je časťou historického úvodu ku knižke Odpoveď na Augsburské vyznanie, ktorú vydal Kňazský seminár sv. Františka Xaverského v Badíne v edícii Teologické otázky. Kniha obsahuje latinský a slovenský text spisu Confutatio pontificia, ktorý je známy ako Podvrátenie či Konfutácia Augsburského vyznania. Ja som sa však rozhodol pre iný preklad, ktorý lepšie zodpovedá charakteru textu - Odpoveď. Tento text pochádza z roku 1530, kedy ho prorímski teológovia pod vedením Johannesa Ecka zostavili ako reakciu na Augsburské vyznanie na Augsburskom ríšskom sneme. Kniha navyše obsahuje historický úvod a množstvo referencií na literatúru. Vyšla v 2015, takže niektoré veci by boli hodné úpravy či doplnenia. Možno to ešte urobím neskôr, veď blogy sa dajú upravovať aj po publikácii, ak sa nemýlim. Zmeny by som dokumentoval aj v komentári :)

 

[1] V. lateránsky koncil (1512-1517) zvolal Július II. (pontifikát: 1503-1513) a uzavrel Lev X. (pontifikát: 1513-1521).

[2] Simonia je každý nákup alebo predaj duchovných statkov, obzvlášť cirkevných úradov. Jej meno je odvodené od Šimona zo Sk 8. K tomu viac v Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava: SSV, 2007, par. 2121.

[3] Porov. Rapp, F. Církev a náboženský život Západu na sklonku středověku. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury, 1996, s. 157-162.

[4] Porov. Meliš, B. J., Brnický, M. Confutatio Pontificia. Kontroverzia reformátorov a katolíckych teológov „O kláštorných sľuboch“ (De votis monasticis). In: Marek, M., Lopatková, Z. Studia Historica Tyrnaviensia XIV-XV. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, Kraków: Towarzystwo Słowaków w Polsce, 2012, s. 202.

[5] Porov. Holeček, F. J. K duchovním kořenům protireformace [online]. [cit. 21.04.2014]. Dostupné na internete: http://ww.teologicketexty.cz/casopis/2000-3/K-duchovnim-korenum-protireformace.html

[6] Porov. Lindberg, C. The European Reformations. Oxford: Blackwell Publishers Ltd, 1998, s. 336-337.

[7] Toto neznamená, že by reformátori ako takí sami niesli vinu za rozdelenie kresťanstva. Ich úmyslom nikdy nebolo zakladať vlastnú, novú cirkev. Druhý vatikánsky koncil hovorí: „V neskorších storočiach sa vyskytli ešte väčšie spory a nemalé spoločenstvá sa oddelili od plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou, niekedy vinou ľudí z jednej i druhej strany“ (UR 3).

[8] Porov. Lindberg, The European Reformations, s. 10, 132.

[9] Luther, M. Výber zo spisov. Bratislava: Vesna, Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 1990, s. 16-20.

[10] Porov. From Conflict to Communion [online]. 2013, s. 25-26. [cit. 20.04.2015]. Dostupné na internete: https://www.lutheranworld.org/content/resource-conflict-communion-basis-lutheran-catholic-commemoration-reformation-2017

[11] V poslednej dobe sa otázke odpustkov venoval napríklad Pavol IV. v apoštolskej konštitúcii Indulgentiarum doctrina (január 1967, NR 690-692).

[12] Podrobnejší rozbor je k dispozícii v Cooper, A. G. Cajetan and Luther: Revisiting the Roots of a Schism [online]. [cit. 08.05.2014]. Dostupné na internete: http://www.jp2institute.org/index.php/29-cajetan-and-luther-revisiting-the-roots-of-a-schism/file

[13] Porov. Lindberg, The European Reformations, s. 83; Lutheran World Ministries, National Conference for Catholic Bishops. Justification by Faith. In: Building Unity: Ecumenical Dialogues with Roman Catholic Participation in the United States. Mahwah: Paulist Press, 1989, s. 228.

[14] DS 1447-1449. Dostupné na internete: http://www.clerus.org/bibliaclerusonline/en/dw4.htm#byd

[15] Pontifikát: 1522-1523.

[16] Pontifikát: 1523-1534.

[17] Svätí: Ján XXIII. (pontifikát: 1958-1963), Ján Pavol II. (pontifikát: 1978-2005), blahoslavený: Pavol VI. (pontifikát: 1963-1978).

[18] Napr. Pius II. bulou Execrabilis (1460). Pius II. Execrabilis [online]. [cit. 11.05.2014]. Dostupné na internete: http://geocities.ws/caleb1x/documents/execrabilis.htmlhttp://geocities.ws/caleb1x/documents/execrabilis.html

[19] Tento koncil zvolal pápež Martin V. v súlade s nariadeniami Kostnického koncilu v roku 1431. Nasledujúci pápež Eugen IV. koncil presunul do Ferrary a neskôr do Florencie, ale časť kardinálov sa odmietla podriadiť, pápeža zosadili a zvolili protipápeža Félixa V. Tento rozkol však už dlhé trvanie nemal, skončil v roku 1449 Félixovou rezignáciou.

[20] Zhromaždenie bolo zvolané v roku 1511 do Pisy, odkiaľ sa v tom istom roku presunulo do Milána a v 1512 do Lyonu vo Francúzsku, kde došlo k jeho rozpusteniu.

[21] Porov. Lindberg, The European Reformations, s. 84-87.

[22] Symbolické knihy evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 1992, s. 39-40.

[23] Porov. Neuner, P. Ekumenická teologie. Praha: Vyšehrad, 2001, s. 184-185.

[24] Evanjeliom sa myslí najmä posolstvo o ospravodlivení vierou, čiže to, že Boh zadarmo, milosťou ospravodlivuje hriešnika skrze Kristovo vykupiteľské dielo.

[25] Porov. Symbolické knihy evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, s. 158-159.

[26] Katolícky teológ McSorley toto všeobecné vyjadrenie považuje za „vrcholný príklad nešikovného vykonávania pápežského učiteľského úradu.“ Porov. McSorley, H. J. Luther's Ecclesiological Significance For The Twentieth Century Ecumenical Movement [online]. [cit. 18.05.2014]. Dostupné na internete: http://www.ctsfw.net/media/pdfs/mcsorleyluthersecclesiologicalsignificance.pdf

[27] O dobrých skutkoch, O slobode kresťana, O babylonskom zajatí Cirkvi, Kresťanskej šľachte nemeckého národa o zlepšení stavu kresťanstva.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo