Naplnenie prisľúbení

Matúš začína príbeh zmienkou o nežidovskom pôvode ženy, ktorá prichádza za Ježišom s prosbou o uzdravenie dcéry. Tento údaj je dôležitý pre pochopenie evanjeliového posolstva. Kanaánci boli pôvodným obyvateľstvom Svätej zeme, s ktorým izraelský národ prichádzal do konfliktu. Z textov Starého zákona vieme, že predovšetkým proroci varovali pred preberaním ich náboženských prvkov. Boh uzavrel zmluvu s izraelským národom, ktorou ich zaviazal k výlučnej úcte jeho osoby. Pre účasť na Božích prisľúbeniach bolo potrebné dodržiavať podmienky tejto zmluvy, ktorým najvýraznejším vyjadrením je Desatoro. Uctievanie kanaánskych božstiev, Baala a Aštarty, židovské náboženstvo považovalo za modloslužbu. V evanjeliovom úryvku sa však žena, pohanka, potomok nepriateľského národa, obracia na Ježiša „terminológiou“ židovského náboženstva, keď ho oslovuje titulmi „Pán“ a „Syn Dávidov“. Nehlási sa teda k histórii vlastného národa, ale prostredníctvom židovského náboženstva prichádza k viere v Ježiša Krista. Kristus je Božou novou zmluvou a vierou v neho má človek účasť na Božích prisľúbeniach. Pre kresťanov jestvuje len jedno Sväté písmo, ktoré je jednotou Starého a Nového zákona. Páči sa mi výstižné prirovnanie talianskeho biblistu Massima Grilliho, ktorý o vzťahu Starého a Nového zákona hovorí ako o vzájomnom pozeraní do tváre. Môžeme aj my čítaním Božieho slova aplikovať na náš duchovný život toto vzájomné nazeranie dvoch častí Písma.

Neodbytnosť ako čnosť

V časoch Ježiša Krista vstúpiť na územie obývané nežidovským obyvateľstvom znamenalo obradné znečistenie. Stačí spomenúť Samaritánov, ktorým sa Židia vyhýbali a ich územie pri ceste z Galiley do Jeruzalema obchádzali. Zmienka o tom, že Ježiš opustil židovské teritórium a prišiel na územie Týru a Sidonu je teda vyjadrením otvorenosti Kristovho posolstva pre všetkých ľudí. Je potrebné brať do úvahy aj kontext. Krátko pred týmto úryvkom Matúš zachytil dialóg Ježiša so zákonníkmi a neskor so svojimi učeníkmi ohľadom obradnej čistoty a toho, čo skutočne poškvrňuje človeka (porov. Mt 15,1-20) Na jednej strane pre Matúša je dôležité predstaviť Ježiša z Nazareta ako naplnenie starozákonných prisľúbení daných izraelskému národu, ale zároveň chce ukázať že jeho pôsobenie presahuje jeden národ. Evanjelista túto myšlienku naplno rozvinie v samotnom závere svojho evanjelia, keď zachytil Kristov príkaz: „Choďte do celého sveta...“ Potrebná je aj ľudská iniciatíva, ktorú kanaánska žena prejavuje už tým, že vyhľadá židovského rabbiho z Nazareta, lebo v ňom vidí viac než len učiteľa alebo proroka. Jej krik, oslovenie, padnutie k Ježišovým nohám ilustrujú jej rozhodnosť stretnúť sa s Kristom a predložiť mu svoju žiadosť za každú cenu. Môžeme sa pýtať samých seba, či aj nás charakterizuje táto neodbytná túžba po stretnutí s Ježišom.

Stereotyp ako skúška viery

Ježišovo krátke podobenstvo o deťoch a šteňatách je skúškou jej viery. Neodráža Kristovo zmýšľanie, ale stereotyp a vyjadrovanie, akým sa v tej dobe Ježišovi súkmeňovci pozerali na ostatné národy. Po prirovnaní ku psom by sa asi každý otočil a odišiel. Žena svojou odpoveďou ukazuje, že rozumie Ježišovej poznámke. Pozná svoju situáciu, vie, že nie je členkou židovského národa, ale ani to ju neodradí. S pokorou vyznáva pevné presvedčenie, že muž pred ktorým kľačí, neprejavuje svoje zľutovanie len niektorým, lebo Boh je bohatý na milosrdenstvo voči všetkým bez rozdielu. Grécky text pri Ježišovej reakcii neuvádza iba oslovenie „žena“, ale aj zvolanie „Ó, žena“, čím je vyjadrený Ježišov obdiv. Ježišovo podobenstvo je najmä lekciou pre jeho učeníkov. Nestačí len volať „Pane, Pane“, nestačí členstvo k zmluve, nestačí len patriť do okruhu Ježišových učeníkov. Pohanská žena je vzorom tých vlastností, ktoré majú zdobiť skutočného učeníka Krista.