Ani nie 300-stranovou knihou som sa ledva prelúskala a bolo mi jasné, že načasovanie vydania a mojej nemocnice nebude náhoda. Ticho na chodbách bez internetu, kde sa po večeri svietilo už len v izbe nočnej sestry, by mi hádam závidel aj sám autor.

V porovnaní s prvou knihou Boh alebo nič tomuto spoločnému dielu Roberta Saraha a novinára Nicolasa Diata chýba dej (životný príbeh kardinála), preberá vážnu duchovnú tému a nie je to plážové čítanie na jeden šup, skôr večerná chuťovka na vstrebávanie po troške. Ale v rámci svojho žánru hovorí veľmi zrozumiteľným, živým a konkrétnym jazykom.

Robert Sarah si neberie servítku pred ústa a čitateľ, ktorý by hľadal zádrapky na obvinenia z fundamentalizmu, zo zastaraného tradicionalizmu a z nedostatku milosrdenstva, by ich ľahko našiel. Kardinál sa miestami vyjadruje veľmi expresívne a svoje obrazy skazeného sveta nahadzuje výraznými farbami: „Drámu dnešného sveta najľahšie pochopíme v besnení zmyslu zbaveného hluku, ktorý zaryto nenávidí ticho. (...) Dnes vládne diktatúra slova a rečníckeho pátosu. V tomto tieňovom divadle zostáva už len hnisavá rana mechanických slov, ktorým chýba výstižnosť, pravdivosť a opodstatnenie.“ V tejto súvislosti treba pochváliť preklad Zuzany Szabóovej aj jazykovú korektúru Mariany Paulinyovej – takáto kvalita textu dnes v tituloch tejto kategórie nie je samozrejmosťou.

Kniha má formu rozhovoru, ale atypického – otázky plnia často akoby len rolu medzititulkov alebo oddychových zastávok pre oči, majú skôr pobádací charakter (v štýle „a čo nám ešte poviete o tomto...“), pričom za nimi nasledujú aj viac než desaťstranové „odpovede“. Tým dal R. Sarah podobu očíslovaných odsekov, čo je typické pre cirkevné dokumenty, ktoré sa tak dajú citovať bez ohľadu na konkrétny preklad a vydanie. O tom, že zámerom nebol spontánny rozhovor na diktafón, svedčí aj bohatý bibliografický aparát – kardinál cituje spolu 88 duchovných diel od cirkevných otcov cez mystikov po dokumenty pápežov.

Tvrdá kritika

Ak svoj prvý bestseller vystihol názvom Boh alebo nič, v Sile ticha rozvíja tú istú opozíciu: Boh, alebo nič – ticho, alebo hluk. Ticho a hluk tu teda nadobúdajú bohaté významy a v rámci kritiky „diktatúry hluku“ či „diktatúry obrazu“ kardinál pranieruje mnohé – aj kontroverzné – jednotlivosti. Neodpustil si napríklad kritiku krematórií, v ktorých sa podľa neho mŕtve telo znesväcuje (hoci cirkev už od zákazu kremácie dávno upustila). Svoje si odnesú aj médiá, ktoré dezinterpretujú náboženské posolstvá. Ich typickou obeťou je podľa kardinála „poľná nemocnica“ pápeža Františka, myslená nie tak, ako sa bežne chápe.

Celý húf výčitiek smeruje, samozrejme, k pokoncilovej liturgii. Prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí je známy príklonom k tradičnému rítu, ktorý účinnejšie podporuje postoj adorácie. Prostredníctvom liturgie má kresťan načerpať z kontaktu s Pánom, a nie rozptyľovať sa v akcente na prežívanie spoločenstva, hostiny. V tomto duchu kardinál Sarah prezentuje niekoľko praktických návrhov: okrem známeho otočenia sa kňaza a zhromaždenia „ad orientem“ je to napríklad recitovanie eucharistickej modlitby v „hlbokom tichu“ (čiže šeptom), očistenie spevov od niektorých „zbytočných chválospevov“, prednášanie kázne zásadne vysvätenými osobami, nie laikmi, nehovoriac o zrušení potlesku počas svätých omší... Liturgia sa, jednoducho, vymkla zámeru samotných koncilových otcov; stratili sme – citujúc kardinála Ratzingera – „liturgické proprium, ktoré sa neodvíja od toho, čo robíme, ale od toho, čo sa deje, od niečoho, čo ani všetci spoločne nemôžeme urobiť“. V tomto duchu R. Sarah predkladá svoju nádej: „Ak je to Božia vôľa, v liturgii nastane reforma reformy, keď to Boh bude chcieť a ako to bude chcieť.“

Opakovane v knihe zaznievajú aj výhrady k súčasnej odduchovnenej pastoračnej praxi. Kardinál Sarah jej vyčíta, že z Božieho zámeru robí „evanjeliový ideál“. „Cudzoložstvo, rozvody, konkubinát sa nepovažujú za ťažké hriechy. Sú to neúspechy alebo jednoducho len etapy na ceste za vzdialeným ideálom.“

Spoznávanie Boha

Prvý dojem teda môže byť rozpačitý (tvrdá je to reč...). Ale ak Boží muž – a kardinál Sarah ním je – občas metá hromy-blesky, môžu byť prorocké. A to je druhý dojem z knihy: silný pocit pravdy, pokory, pokoja.

Keď sa Nicolas Diat svojho respondenta po mnohých stranách venovaných liturgii napokon pýta, ako by v súvislosti s ňou vyjadril svoju najväčšiu túžbu, odpoveď je jednoznačná: „Volám po skutočnom obrátení!“ Dá sa povedať, že po ňom volá celá kniha. Robert Sarah prežíva mystický úžas nad objavovaním Boha a usiluje sa ostatných pozvať na túto cestu. Čiže do ticha, do vlastného srdca, jediného miesta, kde čaká – augustínovsky povedané – „krása taká stará a taká nová“.

Čítanie Sily ticha je preto ako krútenie sa (v pozitívnom zmysle) okolo toho istého. Človek si spomenie na sv. Teréziu z Avily, ktorá si v Knihe života ťažká, aké zbytočné a nepríjemné sa jej zdá rozprávať s inými ľuďmi o čomkoľvek inom než o Bohu. Táto skúsenosť je asi vlastná všetkým mystikom. A tak nečudo, že napr. v záverečnej časti knihy, kde sa ponúka prepis rozhovoru kardinála Saraha s priorom kartuziánov v Grande Charteuse domom Dysmasom de Lassus, si obaja páni priam s vášňou nahrávajú na smeč a hladko si odovzdávajú štafetu v hovorení o Božej nežnosti, vznešenosti, tajomnosti... Čitateľ vďaka tomu dostáva výživnú duchovnú literatúru, nad ktorou sa oplatí rozjímať.

Boh a utrpenie

Medzi najsilnejšie časti patria tie o utrpení a zle vo svete. Prečo Boh mlčí...?! Kardinál Sarah si požičiava od Benedikta XVI. metaforu Bielej soboty: zabitý Boh „dospel do bodu, keď vošiel do extrémnej a absolútnej samoty človeka, kam nedosiahne žiadny lúč lásky a kde panuje totálna opustenosť bez akéhokoľvek slova útechy“. Na utrpenie niet odpovede. Jedinou istotou je dôvera voči Bohu. Bohu, ktorý trpí s nami, či skôr, trpí prvý – a my vlastne trpíme s ním. „Veriť v Boha, ktorý ,trpí′, znamená urobiť tajomstvo Božieho mlčania ešte tajomnejším a zároveň jasnejším.“

Takéto vnímanie utrpenia vedie kardinála aj k zdanlivo „nekresťanským“ záverom – v postoji voči chudobe, voči politickým diktatúram, voči nespravodlivosti odmieta boj, bojí sa „slepých a samoľúbych revolučných vášní“. Ľudský spôsob boja vedie podľa neho len ku konfrontácii, ničeniu  a skaze. Lepšou cestou je modlitba, lebo nás učí menej „konať“ a viac „byť“. „Človek, ktorý chce všetko ovládať a všetkému sa stavať na odpor, vystavuje sa nebezpečenstvu, že nič nedokáže odovzdať Bohu. A potom bude musieť sám čeliť vlastným obmedzeniam a bezmocnosti. Lebo človek je bez Boha stratený.“

Pri čítaní Sily ticha sa natíska pocit, že je to vysoká škola duchovného života a ťažká, dlhá cesta. Kardinál Sarah to nepopiera, sám hovorí, že po nej kráča málo kresťanov... Okrem toho, cesta „od totálneho egocentrizmu k láske obetavej, ktorá sa podľa vzoru veľkej Božej lásky nesústreďuje sama na seba“ je pridlhá na jeden ľudský život. Našťastie – ako hovorí dom Dysmas – Boh akoby mal naponáhlo a v tom krátkom okamihu, ktorým je náš život z hľadiska večnosti, nás stavia pred náročný „zrýchlený program“. Ten nám môže pripadať bolestivý, ale prináša veľkú radosť.

Jediná cesta?

Nuž, pekné, ale pre mnohých dosť abstraktné. Je toto cesta pre každého? Nie je príklon R. Saraha k tridentskej liturgii, k adorácii namiesto spoločenstva, ku kontemplácii jeho individuálnym typom spirituality, ktorý nefunguje pre všetkých? Ak kardinál Sarah kritizuje napr. verejné svedectvá o osobnom živote s Bohom ako isté narúšanie intímneho vzťahu, nesvedčí to o tom, že on je skôr introvert – kým iní môžu potrebovať živšie formy prežívania viery?

Alebo každý, kto na ceste s Bohom vstúpi do tohto mystického štádia, dospeje k podobným záverom?

Tak či onak, každý, kto chce kráčať po ceste s Bohom, alebo sa na ňu ešte len vydať, potrebuje ticho. To, ktoré nie je len absenciou hluku, ale je „dokonalou prítomnosťou“. To jediné možné – asketické – ticho, ku ktorému vedie zrieknutie sa seba samého. „Ak človek nezaprie sám seba, ak zostáva taký, akým bol, nemôže prebývať v Božej blízkosti.“ Kardinál Sarah sa tu odvoláva na Mauricea Zundela, ktorý prehlbuje Plotinove myšlienky: „Celá naša existencia je obsiahnutá v alternatíve: žijem sám pre seba, alebo žijem v Bohu, nič medzi tým nejestvuje. (...) Program je jednoduchý, jeho plnenie ťažké, lebo nie je možné dohodnúť si stretnutie a stanoviť hodinu, v ktorej sa zrodí láska. Niet cesty, ktorá by neomylne viedla k vzájomnej dôvernej blízkosti, ale nad ňu nie je nič slobodnejšie, prekvapivejšie a veľkodušnejšie.“

SARAH, Robert: Sila ticha. Proti diktatúre hluku. Bratislava : Lúč 2017, 307 s.

Foto: Eponymousflower.blogspot.com (Kardinál Robert Sarah na návšteve v benediktínskom opátstve Saint-Pierre de Solesmes.)