Netanjahu / Porovnanie: Džingischán vs. Ježiš Kristus

„Buďte hrdí na Jeho sväté meno.“ (1. kniha kroník 16, 10)

Izraelský premiér Benjamin Netanjahu sa nechal počuť:

„História dokazuje, že nanešťastie Ježiš Kristus nemá výhodu oproti Džingischánovi, pretože ak ste dostatočne silný, dostatočne bezcitný a dostatočne vplyvný, zlo premôže dobro, agresia premôže miernosť. 

Takže nemáte na výber, ak sa pozriete na svet, aký je dnes, museli by ste byť slepý, aby ste nevideli, že demokracie vedené USA si musia znovu-uplatniť svoju vôľu brániť sa a postaviť sa svojim nepriateľom včas. Pokiaľ je ešte čas.“

Premiérove vyjadrenie (čiastočne citát amerického historika W. Duranta) kladie dôraz na rozpor medzi politickým realizmom založeným na sile a morálnou autoritou, morálnymi zásadami, či prenesene diplomaciou.
 
Zo svojej perspektívy to vystihol palestínsky luteránsky pastor v Betleheme M. Isaac takto: Netanjahuovo vyhlásenie „tiež naznačuje, že Ježišova cesta je naivná, zatiaľ čo bezohľadný prístup might makes right (ten, kto má moc, si môže presadiť svoju vôľu bez ohľadu na morálku či spravodlivosť) je to, čo v konečnom dôsledku umožňuje dobru prekonať zlo.“

Premiérove slová nesvedčia veľmi ani o jeho vhľade do kresťanstva.

Implicitne popierajú základy kresťanskej tradície a demonštrujú nepochopenie viery v Ježiša Krista.

Vyhlásenie Dominus Iesus

Kresťania veria, že Ježiš Kristus má pre celé ľudské pokolenie a jeho dejiny osobitný a jedinečný význam a vplyv.  

Hodnotu, ktorá je vlastná výlučne jemu a ktorá je absolútna: On je Božie Slovo, ktoré sa stalo človekom pre spásu všetkých ľudí.

Už pred 1700 rokmi Prvý nicejský koncil slávnostne potvrdil vieru kresťanov v „Ježiša Krista, Božieho Syna, jednorodeného, zrodeného z Otca, čiže z podstaty Otca, Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom, skrze ktorého bolo všetko stvorené na nebi i na zemi.“

Pán je cieľom ľudských dejín. Bod, v ktorom sa zbiehajú túžby dejín a civilizácie. Stredobodom ľudského pokolenia, radosť všetkých sŕdc a naplnením všetkých ich nádejí a túžob. 

Jeho Boh Otec vzkriesil z mŕtvych, povýšil a posadil po svojej pravici a ustanovil ho za sudcu živých i mŕtvych.

Je súčasťou dejín a zároveň je stredobodom a cieľom samotnej histórie: „Ja som Alfa a Omega.“ (Zjavenie sv. Jána - Apokalypsa 22, 13)

Centrum kresťanskej náuky spočíva v tajomstve Ježiša Krista – vteleného Božieho Syna.

„Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.“ ( Ján 1, 18)

Kresťanská viera zdôrazňuje definitívny a úplný charakter Božieho zjavenia v osobe Ježiša Krista.

Slovo, ktoré „bolo na počiatku u Boha“ (Ján 1, 2), je to isté, ktoré „sa stalo telom“ (Ján 1, 14). 

V Ježišovi „Mesiášovi, Synovi živého Boha“ (Matúš 16, 16), „telesne prebýva celá plnosť božstva“ (list Kolosanom 2, 9). On je Jeho „milovaným Synom, v ktorom máme vykúpenie". (Kol 1, 14)

On vracia Adamovým synom podobnosť s Bohom, pokrivenú prvotným hriechom. „Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi, tým, čo uverili v jeho meno.“ (Ján 1, 12)

Podľa kresťanskej teológie je pomýlené, ak sa na Ježiša z Nazareta pozerá len ako na mimoriadnu historickú postavu, ktorá božské veci nezjavila vo výhradnej miere, ale komplementárne s ďalšími dejinnými postavami rovnako pokladanými za osobnosti Božieho zjavenia a spásy.

Je úplne mylný názor, ak sa vraj Nekonečno, Absolútno a posledné tajomstvo Boha zjavilo ľudstvu v mnohých spôsoboch a v mnohých historických postavách a Ježiš z Nazareta by bol len jednou z nich.

Tieto názory zásadne odporujú kresťanskej viere. 

Podľa tejto viery Ježiš z Nazareta, syn Márie, a iba on je Synom – Slovom – Boha Otca.

Ježiš Kristus je Boží Syn, Pán a jediný Spasiteľ, ktorý svojím vtelením, svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním zavŕšil históriu spásy, ktorá má v ňom svoju plnosť a svoj stredobod. „Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta.“ (1 Jánov list 4, 14).

"A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení." (Skutky apošt. 4, 12)

Boh chcel, aby Kristus Spasiteľ poslaný pre všetkých, založil Cirkev, ktorá by bola nástrojom spásy pre celé ľudstvo. (porov. Skutky apošt. 17)

Táto Cirkev sa pozerá na iné náboženstvá sveta s úctou, ale súčasne zásadne odmieta náboženský relativizmus, že ,jedno náboženstvo má rovnakú hodnotu ako druhé‘.

„Boh totiž chce, aby všetci ľudia boli spasený a došli k poznaniu pravdy“ (1 Tim 2, 4) On chce spásu všetkých skrze poznanie pravdy. Spása je v pravde.

Vnútorné pohnutia (vnuknutia) Ducha pravdy, pozývajú (pobádajú) človeka každého národa a akejkoľvek religiozity nastúpiť na cestu spásy, ktorá je v Ježišovi Kristovi.

A kresťanom prikazuje odpovedať adekvátnou ponukou na tento vnútorný dopyt: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ (Matúš 28, 19) 

Žiadna exklúzia pre žiadny národ. Táto ponuka spásy (večného života) je univerzálna.

Ak toto neuznáva (či nechápe) izraelský premiér, okej – čo už, ale ak to neuznávajú niektorí katolícki biskupi či kardináli, to teda vôbec nie je OK.

List poľského episkopátu

V súvislosti s uvedeným sumárom fundamentálnej teológie stojí za pozornosť nedávny veľkopôstny pastiersky list Konferencie biskupov Poľska (KEP).

Citát: „Niet žiadnych pochýb o tom, že Židia sú účastníkmi Božej spásy. Ale ako to je možné bez výslovného vyznávania Krista – je a zostane nepochopiteľným Božím tajomstvom.“

Pôvodným autorom týchto slov v dokumente z roku 2015 je švajčiarsky kardinál Kurt Koch.

Ide tu o soteriológiu pripúšťajúcu dve súbežné, alternatívne cesty spásy?

Iný nie tak dávny dokument Vatikánskeho Dikastéria pre vieru (kardinál Ratzinger) tvrdí opak:

"Téza, ktorá popiera jedinečnosť a spásonosnú univerzalitu tajomstva Ježiša Krista, nemá biblický základ.

Názory, ktoré by naznačovali, že Boh koná spásonosne "pomimo jediného prostredníctva" Ježiša Krista, by odporovali kresťanskej a katolíckej viere."

Vyzerá to ako protirečenie. 

Na jednej strane tuná „dejinná dráma nespoznania a neuznania Ježiša ako Mesiáša“ verzus na tej druhej strane „sa napriek tomu dá benefitovať z účasti na Božej spáse“.

Pozrime sa na to trochu hlbšie

Podľa katolíckej interpretácie Biblie sa často slovo Izrael (napríklad pri čítaní Žalmov) chápe tak, že Cirkev je novým Izraelom, novým vyvoleným ľudom Božím. 

Čítame tam slovo Izrael, ale vidíme iný zmysel. Obrazne tak, ako v našom slove „mama“ ruština vidí „tata“, otec.

• „Uznajte Božiu moc. Nad Izraelom jeho veleba a jeho moc až nad oblaky. Vznešený si, Bože, vo svojej svätyni. Boh Izraela sám dáva silu i statočnosť svojmu ľudu.“ (Žalm 68, 35-36)

Veriaci v Ježiša, Pánovho Pomazaného (hebr. מָשִׁיחַ Mašíaḥ, gr. Χριστός) sú pokračovateľmi toho vybraného, vyvoleného ľudu v Starom zákone.

Už prvý pápež dôrazne písal kresťanom (aj z pohanstva): „Vy ste ten vyvolený rod, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo!“ (1. list apošt. Petra 2, 9)

Prvá zmluva uzatvorená a spečatená prísahou medzi Bohom a Abrahámom a neskôr potvrdená na vrchu Sinaj s Mojžišom došla k svojmu naplneniu v Novej zmluve uzatvorenej na Golgote.

Ježiš povedal: JE TO KRV NOVEJ A VEČNEJ ZMLUVY. (porov. 2. Eucharistická modl. + Mt 26, 28) „Keď povedal "nová" (zmluva), vyhlásil prvú za starú; čo však je prežité a zostarlo, je blízko zániku." (list Hebrejom 8, 13)

Zmluva na Sinaji mala svoju misiu, ktorá vyhasla vďaka Kalvárii.

„Zmluvou s ľudom som ťa urobil, svetlom národov." (Iz 42, 6) A on im začal hovoriť: "Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli." (Lk 4, 2)

Podobenstvo: Štart vesmírnej rakety

Raketa má zjednodušene dve časti: štartovací modul (v NASA nazývaný centrálny stupeň) a horný stupeň, vlastnú kozmickú loď. 

Prvý modul, čo je v podstate obrovská palivová nádrž a pohonný systém plus motory, má za cieľ prekonať gravitačnú príťažlivosť Zeme, vyvinúť potrebné zrýchlenie na dosiahnutie prvej kozmickej rýchlosti (asi 28000 km/h) a vyniesť kozmickú loď na obežnú dráhu. 

Po jej dosiahnutí (vyčerpaní paliva), tieto motory vyhasnú, modul sa uvoľní, oddelí, už splnil svoju misiu, a ďalej pokračuje len samotná kozmická loď.

Stará zmluva bola prípravou na príchod Mesiáša.

Ježiš povedal: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť.“ (Mt 5, 17)

Znamená to, že veci ako svätenie soboty, obriezka a mnohé iné prvky Mojžišovho zákona majú byť i dnes platné aj pre kresťanov? 

Nie – to rozriešili cirkevné snemy už v čase apoštolov. To by bolo nesprávne chápanie Božieho slova, dezinterpretácia. 

V uvedenom texte je dôležité slovo „zrušiť“ (gr. καταλύω, zničiť), čo znamená aj „uvoľniť“. Toto slovo sa v Novom zákone nachádza sedemnásťkrát. Použité je, aj keď Rimania zrušili chrám v Jeruzaleme (Matúš 26, 61; 27, 40; Skutky apošt. 6,14). 

V našom kontexte slovo „zrušiť“ je v protiklade slova „naplniť“. Kristus prišiel „...nie aby zrušil, ale aby naplnil.“ Ježiš neprišiel na túto zem, aby sa stal protivníkom zákona. Skôr si ho vážil, miloval a poslúchal. A splnil, vyplnil, naplnil každé proroctvo, ktoré bolo o Ňom napísané. (Lukáš 24, 44)

Súvislosť Starého a Nového zákona je jasná. Nový Zákon nepotrebuje formulovať nejaké úplne nové myšlienky; jeho novosť spočíva v novom fakte, ktorý všetko doterajšie prijíma, zhrňuje a takto privádza k jeho vlastnému významu: v martýriu a zmŕtvychvstaní Spravodlivého. 
(J. Ratzinger)

Ilustratívny príklad

Včerajšie liturgické čítanie bolo z knihy proroka Ezechiela (kap. 38) „o spojení dvoch driev – dvoch častí Izraelského národa“:

²¹ Toto hovorí Pán: Hľa, ja vezmem Izraelových synov spomedzi národov, medzi ktoré išli, pozbieram ich zo všetkých strán a privediem ich na ich zem.

²² A urobím ich jedným národom v krajine, na vrchoch Izraela; všetci budú mať jedného kráľa za panovníka, už nebudú viac dvoma národmi, ani viac nebudú rozdelení na dve kráľovstvá.

²⁴ Môj sluha Dávid bude nad nimi kráľom a všetci budú mať jedného pastiera; budú kráčať podľa mojich výrokov, budú zachovávať moje nariadenia a budú ich prevádzať.

²⁵ Budú bývať v krajine, ktorú som dal ich sluhovi Jakubovi, v ktorej bývali vaši otcovia. V nej budú bývať oni, ich deti a ich detné deti naveky a môj sluha Dávid im bude kniežaťom naveky.

²⁶ Potom s nimi uzavriem zmluvu pokoja; bude to s nimi zmluva večná, dám sa im rozmnožiť a svoju svätyňu umiestim uprostred nich.

²⁷ Môj príbytok bude medzi nimi a budem ich Bohom, oni však budú mojím ľudom.

V katolíckom preklade Biblie (vyd. SSV, 1996) sa v komentári pod textom píše, že jedným z požehnaní mesiášskych čias má byť, že sa zasa spoja dve čiastky vyvoleného národa, ktorý od Roboamových čias bol rozdvojený. Toto zjednotenie proroci už pred Ezechielom viac-krát predpovedali (Amos 9, 11; Ozeáš 2, 2; 3, 5; Izaiáš 11, 13; Micheáš 2, 12). 

I toto proroctvo, ako všetky podobné, bolo podmienečné: Ak Izrael bude verný a primkne sa k svojmu Mesiášovi. 

No Izrael to neurobil. Preto nezostal vo svojej krajine, ani jeho chrám nemal večného trvania. Dokonale sa však splnilo toto proroctvo na novozákonnom vyvolenom národe, na Kristovej Cirkvi. Koniec citátu.

Späť k listu KEP-u

Ďalej čítame: „Židia sú stále milovaní Bohom, ktorý ich povolal neodvolateľným povolaním. Lebo Boh, verný svojim prisľúbeniam, nezrušil Prvú zmluvu. Izrael zostáva vyvoleným národom."

Vráťme sa k nášmu prirovnaniu.

Aj ten štartovací modul (prvý stupeň) rakety, stále je-existuje-zostáva tým modulom, aj po splnení svojej misie a oddelení sa od kozmickej lode. Jeho poslanie a čas sa však už naplnili. 

Keď prišla „plnosť času“ (gr. καιρός, vhodný okamih, pravý čas, rozhodujúca chvíľa), tak Boh poslal svojho Syna, narodeného zo Ženy (...), poslal Mesiáša.

Katolícky kňaz a profesor Waldemar Chrostowski tú vetu KEP-u komentoval: Áno, všetci ľudia sú milovaní Bohom. Boh všetkých miluje. Následne ide o to, či my tú lásku Bohu opätujeme, či je to vzájomné. 

Dá sa hovoriť o opätovanej láske, keď nevidíme žiadnu snahu poznať Boha a hľadať Ho, či dokonca ignoranciu – u tých, „čo zmarili v sebe Boží úmysel" (Lk 7, 30) – vyslovene odpor a vzpieranie sa Bohu, boj proti Nemu? Aj v Jeho vtelení (zjavení sa) v osobe Ježiša Krista a v Cirkvi, ktorá je tiež „jeho telom“. 

Štatisticky dnes najprenasledovanejšou skupinou na svete sú práve kresťania. V súčasnosti nejaká forma prenasledovania postihuje viac ako 380 miliónov veriacich na celom svete. (porov. príhovor pápeža Leva XIV. k diplomatom pri Svätej stolici, 9.1.2026)

Antisemitizmus či antisionizmus?

Najviac ma však zaujal tento citát: „ANTISEMITIZMUS bol (a žiaľ, stále je) jedným zo smrteľných deficitov lásky.“ [smrteľných hriechov, pozn. autora]

Myslím si, že v dnešnej dobe nerezonuje ani tak antisemitizmus, ale skôr antisionizmus – odpor voči určitej ideológii, resp. niektorým jej konkrétnym predstaviteľom, a nie Židom (národu), respektíve židom (viere judaizmu) ako celku.

Je veľmi prekvapujúce, osobitne s ohľadom na perzistentný, latentne aktívny vzťah Katolíckej cirkvi (jej predstaviteľov vrátane pápežov, nunciov...) a Sionistického hnutia za posledných asi 120 rokov (viď napr. Wikipédia: Katolicizmus a Sionizmus), že list toto vôbec nerozlišuje.

Zaspali dobu.

Neustále sa odvolávajú na dokumenty a výroky pápeža sv. Jána Pavla II., ktorý pred 40-timi rokmi nemal a nemohol mať „zeleného poňatia“, ako hovoria Poliaci, o tom, aký rozmach zaznamená sionizmus (s mohutným presahom do kresťanstva) a kam sa až posunie (krajne doprava?) v najbližších desaťročiach.

Anticipovanie ďalšieho vývoja

Naša kresťanská viera odsudzuje akýkoľvek hejt voči druhému človeku, náboženstvu či národu. 

Na druhej strane nemôžeme popierať našu vlastnú identitu a to, kto je pre nás Ježiš Kristus.

A nepopierame ani úlohu rozumu pri skúmaní sveta, hľadaní súvislostí, analyzovaní diania, prenikaní k podstate vecí. Viera a rozum sú dve krídla na ktorých sa náš ľudský duch povznáša ku kontemplácii pravdy... (Fides et Ratio, sv. Ján Pavol II.)

Dovolím si túto úvahu posunúť ďalej nasledovne.

Katechizmus akoby naznačoval (bod 840 nižšie), že ten uvoľnený raketový modul (ospravedlňujem sa za spredmetnenie, nič v zlom) spomenutý v našom príklade, akoby mal ešte zohrať nejakú úlohu.

Koniec koncov aj moderná kozmonautika pozná znovu použiteľné raketové stupne, ktoré predstavujú najnovšiu revolúciu v znižovaní nákladov na lety do vesmíru, viď napr. projekty spoločnosti SpaceX Falcon 9 alebo Starship.

Obr.: Návrat prvého stupňa (Super Heavy Booster 12) prototypu Starship Ship 30 na pristávaciu rampu v južnom Texase; 13. október 2024. Modul nebol pri návrate zničený v mezosfére (vrstva atmosféry, "spaľovacia zóna"), ale môže byť znovu použitý. Zdroj: wiki

"Keď sa vezme do úvahy budúcnosť, Boží ľud Starej zmluvy a nový Boží ľud smerujú k podobnému cieľu: očakávajú príchod (alebo návrat) Mesiáša. 

Ale na jednej strane je to očakávanie návratu Mesiáša, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych a je uznávaný za Pána a Božieho Syna; 

na druhej strane je to zasa očakávanie príchodu Mesiáša (ktorého črty ostávajú zahalené) na konci čias, očakávanie, ktoré sprevádza dráma nepoznania alebo neuznania Ježiša Krista." (KKC, § 840)

Záver

Vráťme sa na začiatok k premiérovým slovám. 

Momentálne sa javí, voľne povedané, že „to dávajú“ viac na Džingischána, ako na Ježiša Krista. 

Pán Boh vidí do každého ľudského srdca. On nehľadí ako hľadí človek. (porov. 1 Sam 16, 7; Ján 2, 24n)

Myslime teda na nich počas liturgie na Veľký piatok v slávnostnej modlitbe príhovoru:

Modlime sa aj za synov židovského národa, lebo oni boli prví, ku ktorým Pán prehovoril: Nech vzrastajú v láske k Bohu a vo vernosti k Jeho zákonu: 

Všemohúci a večný Bože, ty si dal svoje prisľúbenia Abrahámovi a jeho potomkom; milostivo vypočuj prosby svojej Cirkvi za národ, ktorý bol tvojím vyvoleným ľudom, aby dosiahol plné vykúpenie skrze Krista, nášho Pána.

Resp. podľa misála z roku 1962, ktorého alternatívne používanie obnovil v roku 2007 pápež Benedikt XVI.:

Oremus et pro Judæis: ut Deus et Dominus noster auferat velamen de cordibus eorum; ut et ipsi agnoscant Jesum Christum Dominum nostrum. Oremus. Flectamus genua. Levate. Omnipotens sempiterne Deus, qui Judæos etiam a tua misericordia non repellis: exaudi preces nostras, quas pro illius populi obcæcatione deferimus; ut, agnita veritatis tuæ luce, quæ Christus est, a suis tenebris eruantur. Per eumdem Dominum nostrum Jesum Christum Filium tuum, qui tecum vivit et regnat in unitate Spiritus Sancti, Deus, per omnia saecula saeculorum. Amen.

Použité zdroje:

• Deklarácia Dominus Iesus, Vatikánska Kongregácia pre náuku viery, 2000
• YouTube kanál poľského katolíckeho kňaza D. Wachowiaka
• Diskusia s poľským katolíckym kňazom prof. R. Skrzypczakom
   

Obrázok v úvode: spacex.com