Mierna cirkevná tachykardia. Keď na slovenskú diecézu menujú synodálneho biskupa

Fantazírujme trocha:

Na Slovensku menujú nového biskupa. A nie hocijakého – synodálneho. Slovo „synodálny“ síce v posledných rokoch počúvame pomerne často, ale keď sa zrazu objaví v praxi, dokáže v niektorých cirkevných kanceláriách vyvolať mierne zrýchlenie pulzu.

Prvá porada kúrie vyzerá úplne klasicky. Za stolom sedí generálny vikár, kancelár, ekonóm, liturgista, tajomník a dve tiché panie z kancelárie, ktoré o diecéze vedia viac než všetci ostatní spolu.

Nový biskup si sadne, usmeje sa a nepýta sa na to, kto mu bude niesť berlu ani či je správne zoradený sprievod. Položí otázku, ktorá je v cirkevnom prostredí trochu nevhodná:

„Koho v našej diecéze síce máme v štatistikách, ale už nie v srdci?“

V miestnosti nastane ticho.

Nie ticho Ducha Svätého.
Skôr také to naše úradnícke ticho, ktoré vzniká vždy, keď sa niekto opýta niečo príliš jednoduché.

Oddelenie komisií, podkomisií a ďalších komisií

Po chvíli začnú prichádzať informácie o tom, koľko má diecéza komisií, rád, podkomisií, sekcií, pracovných skupín a referátov. Nový biskup chvíľu počúva, potom sa po desiatich minútach opýta ďalšiu nevhodnú otázku:

„A komu toto celé konkrétne pomáha?“

V tej chvíli sa niektorým začnú potiť aj cirkevne formované dlane.

Pastoračný plán alebo kniha Numeri bez deja

Následne mu predložia pastoračný plán diecézy. Dokument dlhý približne ako kniha Numeri, len bez dramatických momentov.

Biskup ho chvíľu listuje, potom zdvihne oči a povie:

„Je to určite poctivá práca. Ale ak to neprečíta farár, kaplán, katechétka ani normálny veriaci, tak to nie je plán. To je literatúra.“

Navrhne, aby sa to celé skrátilo na štyri strany.

Na prvej by stálo:
Menej prevádzky, viac evanjelia.

Na druhej:
Koho sme ešte stále nepočuli?

Na tretej:
Komu toto naozaj pomôže?

A na štvrtej by bola iba jedna veta:
Prestaňme predstierať, že všetko funguje.

Brokát sa jemne zachvel

Keď sa ho opýtajú na liturgické preferencie, neodpovie, koľko strapcov má mať štóla.

Povie len:

„Nech je liturgia krásna. Ale ak si ľudia po omši viac pamätajú moju mitru než Krista, niečo je zle.“

Po tejto vete by sa v sklade liturgických textílií na chvíľu zatriasol brokát.

Malé tajomstvo kňazského života

Na stretnutí s kňazmi by si nedal tému „ako byť ešte výkonnejší“.

Skôr by povedal:

„Bratia, kňaz nie je liturgický spotrebič. Keď je unavený, osamelý, vyhorený alebo psychicky dolámaný, netreba mu hovoriť, aby vydržal. Treba sa ho konečne spýtať, ako sa má.“

V tej chvíli by sa polovici kňazov chcelo plakať.
Druhej polovici by to bolo trochu podozrivé.

Hygiena, ktorá zvyšuje tlak

Keď príde reč na financie, biskup by povedal vetu, pri ktorej by sa viacerým zmenil tep:

„Transparentnosť nie je útok na Cirkev. Transparentnosť je hygiena.“

Ekonóm diecézy by začal v duchu recitovať žalmy.

Otázky, ktoré sa zle zapisujú do zápisnice

Na poradách by zaviedol zvláštny zvyk. Nebude sa hovoriť iba o tom, čo treba zariadiť, ale aj o tom, čo treba uzdraviť.

A tak sa začnú objavovať otázky, ktoré sa síce zle zapisujú do zápisnice, ale sú až podozrivo evanjeliové:

Kde sa u nás ľudia boja Cirkvi viac, než sa v nej cítia doma?
Koľko energie dávame do stavieb a koľko do vzťahov?
Koľko času venujeme tým, ktorí prídu, a koľko tým, ktorí už dávno odišli?
A či by sa náhodou nemalo menej hovoriť o synodalite a viac ju skúsiť žiť.

Nie, nebola by to revolúcia.

Len zopár evanjeliových otázok.

A práve preto by z toho niektorí dostali miernu cirkevnú tachykardiu.

Možno by sa na prvej porade kúrie nestalo nič veľké.

Len by po dlhom čase zaznela jedna jednoduchá, skoro neslušná veta:

„Dobre. A teraz bez cirkevnej omáčky. Ako sa naozaj máte?“

A v tej chvíli by sa jedna z dvoch tichých paní z kancelárie prvýkrát jemne usmiala.

Možno práve preto sú evanjeliové otázky v niektorých cirkevných kanceláriách stále považované za mierne riskantné. Našťastie, dve tiché panie z kancelárie veľmi dobre vedia, o čo vlastne ide – a zvyčajne aj to, prečo sa to ešte stále nikto nepýta nahlas.