Rozum ako povinná súčasť osnov

Navrhla ho pred 78 rokmi istá Dorothy L. Sayersová vo svojej oxfordskej prednáške. Mimochodom, bola jednou z prvých žien, ktoré získali titul na Oxforde. Bola tiež jednou zo spisovateliek v „zlatom veku detektíviek“, podobne ako Agatha Christie. Tie dve sa aj navzájom podporovali, a niektorí dokonca Sayersovej literárny štýl uprednostňovali. Dorothy mala jednu vec spoločnú aj s Chestertonom – podobne ako on, tiež ostala ako spisovateľka známa najmä vďaka charakteristickej postave detektíva (v jej prípade to bol Lord Peter), hoci písala aj oveľa hlbšie nebeletristické texty s prenikavým filozofickým a teologickým postrehom. Napríklad jej „Myseľ tvorcu“ považujem za bezkonkurenčne najvýstižnejšie vysvetlenie nevysvetliteľného – nič menšieho než tajomstvo Božej Trojice! Žiaľ, podobne ako jej návrh reformy vzdelávania, aj toto dielko bolo odsúdené na to byť úplne brilantným a úplne nepoužiteľným pre širokú verejnosť, keďže s alegóriou využívajúcou prácu spisovateľa a vnímanie diela čitateľom sa bežní neliteráti asi až tak prirodzene nestotožnia. (Čo však v žiadnom prípade nie jej chyba. Veď realita trojjedinej podstaty Boha nemá v našom pozemskom svete zase tak veľa paralel.) Sayersová nebola žiadna naivka – sama v úvode svojej prednášky o vzdelávaní považuje za nepravdepodobné, že sa niekedy uskutočnia reformy, ktoré navrhuje.

Prednáška je na blog príliš dlhá, aby som tu uviedol jej kompletný preklad, a tak mi dovoľte poskytnúť aspoň zostručnenú verziu. Dala by sa síce vyjadriť ešte stručnejšie, dokonca pár vetami, ale bez vysvetľujúcich konkrétností by už nepôsobila tak presvedčivo, čo sa týka jej cieľa a účinnosti. A to by bola škoda, keďže ostáva pozoruhodne nadčasovou. Nemusíte možno so všetkým súhlasiť, ale myslím, že to minimálne dáva dobrý zmysel.

Dorothy L. Sayers, 1948: STRATENÉ NÁSTROJE VZDELÁVANIA (krátené)

Ak chceme vytvoriť spoločnosť vzdelaných ľudí schopných zachovať si intelektuálnu slobodu v zložitých podmienkach modernej spoločnosti, musíme vrátiť koleso pokroku o štyristo alebo päťsto rokov späť, na koniec stredoveku, kým vzdelávanie začalo strácať zo zreteľa svoj skutočný cieľ.

Skôr, než ma odmietnete a nazvete spiatočníčkou, ktorá si romantizuje minulosť, odpovedzte úprimne na otázky ohľadom úspešnosti súčasného vzdelávacieho systému. Je posun ukončenia školskej dochádzky do neskoršieho veku a predĺženie obdobia vzdelávania celkovo prospešné pre celú spoločnosť? A je toto odkladanie prevzatia zodpovednosti psychologicky prospešné pre jednotlivca? Hlavným argumentom býva, že v súčasnosti je toho na naučenie oveľa viac ako v stredoveku a moderní chlapci a dievčatá sa učia viac predmetov - ale znamená to, že sú aj skutočne vzdelanejší a vedia viac? Nezdalo sa vám niekedy zvláštne alebo nešťastné, že dnes, keď je v celej západnej Európe podiel gramotných ľudí vyšší ako kedykoľvek predtým, ľudia podliehajú vplyvu reklamy a masovej propagandy v neslýchanej miere? Dá sa to pripísať iba mechanickému faktu, že nové médiá uľahčili šírenie propagandy v doteraz nepredstaviteľnom rozsahu, alebo máte aj pochybnosti, či je produkt moderných vzdelávacích metód pri oddeľovaní faktov od názorov a overených skutočností od nehodnoverných – čiže kritickom myslení – naozaj taký dobrý, ako by mohol byť? Už sa vám niekedy stalo, že vás v rámci debaty znepokojila mimoriadna neschopnosť priemerného diskutujúceho vyjadriť sa vecne k otázke alebo čeliť argumentom rečníkov na druhej strane a vyvrátiť ich? Všimli ste si, ako často vo verejnom priestore nedokážu ľudia definovať pojmy, ktoré používajú, prípadne že ich používajú v úplne inom zmysle ako oponenti? Nestretávate sa často s dospelými, ktorí sa zdajú byť neschopní rozlíšiť medzi informačným materiálom, ktorý je solídny, odborný a riadne zdokumentovaný, a takým, ktorý nič z toho neobsahuje? Alebo s takými, ktorí nevedia vybrať z textu podstatu či rozpoznať kľúčové slová? Nenarážate v tlači na nelogické skratky?

Veľkým nedostatkom nášho dnešného vzdelávania, ktorý možno vysledovať vo všetkých znepokojujúcich symptómoch vyššie spomenutých problémov, môže byť to, že hoci sa nám často darí učiť našich žiakov jednotlivé predmety, vcelku žalostne zlyhávame v tom, ako ich naučiť myslieť. Intelektuálne zručnosti, ktoré získali pri vzdelávaní sa v určitom predmete, nie sú ľahko prenosné na iné predmety. Učia sa všetko okrem umenia učiť sa.

Všimnime si však stredoveký systém vzdelávania – jeho učebné osnovy. Teraz nie je dôležité, či boli vypracované pre malé deti alebo pre starších študentov, ani ako dlho sa im mali venovať. Dôležité je, čo ľudia stredoveku považovali za cieľ a správny poriadok výchovného procesu. Učebné osnovy (tzv. sedem slobodných umení), sa delili na dve časti: trívium a kvadrívium. Druhá časť pozostávala z jednotlivých „predmetov“, no pre nás je v tejto chvíli zaujímavá skladba trívia, ktoré kvadríviu predchádzalo a bolo preň prípravnou disciplínou. Pozostávalo z troch častí v tomto poradí: Gramatika, Dialektika a Rétorika.

Najskôr si všimnime, že dve z nich vôbec nie sú „predmetmi“ ako takými – skôr len metódami narábania s predmetmi. Iba Gramatika je v istom zmysle predmetom, keďže znamená učenie sa jazyka – čo v tom období znamenalo latinčinu. Ale samotný jazyk je len prostriedok, v ktorom sa vyjadruje myslenie. Celé trívium bolo v skutočnosti určené na to, aby sa žiak naučil správne používať nástroje učenia predtým, ako ich vôbec začne používať na jednotlivé „predmety“. Najprv sa naučil jazyk: nielen to, ako si v zahraničí objednať jedlo, ale aj štruktúru jazyka všeobecne - čo to je, ako je zostavený a ako funguje. Potom sa v Dialektike naučil, ako jazyk používať: ako definovať pojmy a robiť presné vyhlásenia, ako vystavať argument a odhaliť chyby v argumentácii. Čiže Dialektika zahŕňala logiku a diskusiu. Napokon v Rétorike sa žiak naučil jazykovo sa vyjadriť: ako elegantne a presvedčivo povedať to, čo chcel. V tejto fáze by mu predchádzajúce učenie v Dialektike nepochybne zabránilo vyjadrovať sa nejasne alebo používať svoju výrečnosť na prekrútenie vecí. A ak nie jemu samému, tak minimálne učiteľ a spolužiaci, vyškolení v rovnakom duchu, by ho rýchlo upozornili, v čom sa mýli, pretože práve ich sa on musel snažiť presvedčiť. Na konci kurzu musel vypracovať prácu na tému, ktorú mu určili alebo ktorú si sám vybral, a potom svoju prácu obhájiť pred kritikou profesorského zboru. Dovtedy sa už mal naučiť nielen eseje písať na papier, ale aj jasne a zrozumiteľne hovoriť z pódia a pohotovo používať svoj rozum, keď ho niekto spochybní. Pričom tréning nespočíval len v osobných provokáciách alebo v nepodstatných otázkach o tom, čo povedal Július Cézar v roku 55 pred Kristom, ale boli tam bystré, nepohodlné otázky od tých, ktorí už prešli podobnou diskusiou alebo sa na ňu pripravovali.

Je samozrejme pravda, že čriepky stredovekej tradície stále pretrvávajú. Pri učení sa cudzieho jazyka sa stále vyžaduje určitá znalosť gramatiky - možno by som mala povedať opäť sa vyžaduje, pretože počas môjho života sme prešli fázou, keď sa učenie deklinácie a konjugácie považovalo v podstate za odsúdeniahodné a navrhovalo sa osvojiť si tieto veci za pochodu. Školské debatné krúžky prekvitajú, píšu sa úvahy, zdôrazňuje sa potreba „sebavyjadrenia“, a možno sa dokonca preceňuje. Tieto činnosti sa však pestujú viac-menej oddelene, akoby patrili k osobitným predmetom, a nie akoby tvorili jeden ucelený systém duševnej prípravy, ku ktorému sú všetky tzv. „predmety“ v podriadenom vzťahu. Gramatika patrí najmä do predmetu cudzích jazykov a písanie úvah do predmetu nazývaného „slovenský jazyk“, zatiaľ čo Dialektika sa takmer úplne oddelila od ostatných učebných osnov a často sa vyskytuje nesystematicky a mimo vyučovacích hodín, nesúvisiaca s hlavnou náplňou vyučovania. V podstate teda existuje veľký rozdiel medzi týmito dvoma koncepciami: moderné vzdelávanie sa sústreďuje na výučbu predmetov, pričom spôsob myslenia, argumentácie a vyjadrovania záverov si učenec osvojuje sám priebežne, zatiaľ čo stredoveké vzdelávanie sa sústreďovalo na to, aby sa najprv naučil zaobchádzať s nástrojmi učenia sa, pričom akýkoľvek vhodný predmet používal ako materiál, na ktorom sa dá trénovať, kým sa používanie nástroja nestane jeho druhou prirodzenosťou.

Nejaké „predmety“ tam, samozrejme, musia byť. Človek sa nemôže naučiť používať nástroj len tak, že ním bude mávať vo vzduchu, rovnako ako sa nemôže naučiť teóriu gramatiky bez toho, aby používal skutočný jazyk, alebo sa naučiť argumentovať a rečniť bez toho, aby hovoril o niečom konkrétnom. Diskusné témy stredoveku sa čerpali najmä z teológie alebo z etiky a histórie antiky. Často sa skutočne stali stereotypnými, najmä ku koncu tohto obdobia, a za vlasy pritiahnuté, skostnatené absurdity scholastickej argumentácie dodnes slúžia ako terč posmechu. Či boli samy o sebe otrepanejšie a triviálnejšie ako dnešné zvyčajné slohové úlohy, nechcem posudzovať, no azda aj my už môžeme byť trochu unavení z témy „Čo som robil cez prázdniny“ a podobných. A nemáme veru veľký dôvod na veselosť, pretože medzitým sme už stratili zo zreteľa cieľ a predmet debatnej tézy. Istý rečník raz pobavil svoje publikum tvrdením, že v stredoveku bolo otázkou viery vedieť, koľko archanjelov dokáže tancovať na špičke ihly. Dúfam, že nemusím hovoriť, že nikdy nešlo o otázku viery - bolo to len debatné cvičenie, ktorého predmetom bola povaha anjelskej substancie: sú anjeli hmotní, a ak áno, zaberajú priestor? Zvyčajne sa považuje za správnu odpoveď, že anjeli sú čisté inteligencie - nehmotné, ale aj tak obmedzené, takže môžu byť umiestnené niekde v priestore, ale nie ho vypĺňať. Analógiu by sme mohli vyvodiť z ľudského myslenia, ktoré je podobne nehmotné a podobne obmedzené: Ak sa vaša myšlienka sústredí na jednu vec - povedzme na hrot ihly, nachádza sa tam v tom zmysle, že nie je nikde inde, ale nezaberá tam žiadny priestor a nič nebráni tomu, aby sa na ten istý hrot ihly v rovnakom čase sústredilo nekonečné množstvo myšlienok rôznych ľudí. Praktickým poučením, ktoré z argumentu vyplýva, je nepoužívať slová, ako napr. „tam“, svojvoľne, bez toho, aby sme upresnili, či máme na mysli „nachádza sa tam“ alebo „fyzicky tam zaberá priestor“. Na stredovekú vášeň slovíčkárenia sa už znieslo veľa posmeškov, ale keď v súčasnosti vidíme nehanebné zneužívanie kontroverzných výrazov s pohyblivými a dvojzmyselnými konotáciami v tlači a na tribúne, môžeme si len želať, aby bol každý čitateľ a poslucháč tak obranne vyzbrojený svojím vzdelaním, že by trval na presnom rozlišovaní.

Nechali sme totiž našu mládež neozbrojenú v časoch, keď zbroj ešte nikdy nebola potrebnejšia. Tým, že sme ich všetkých naučili čítať, sme ich nechali napospas tlačenému slovu, a vynálezom masmédií sme sa postarali o to, aby ich ani mimoriadna nechuť k čítaniu neochránila pred nepretržitým prívalom slov, slov, slov. Nevedia, čo znamenajú, nevedia, ako odhaliť ich povrchnosť - sú obeťou slov svojimi emóciami namiesto toho, aby boli ich pánmi svojím intelektom. My, ktorí sme sa pohoršovali v roku 1940, keď boli muži posielaní do boja proti obrneným tankom s puškami, sa nepohoršujeme, keď sú mladí muži a ženy posielaní do sveta, aby bojovali proti masovej propagande s pár poznatkami zo školských predmetov, a keď sa celé spoločenské triedy a celé národy nechajú zhypnotizovať umením zaklínača, máme tú opovážlivosť sa ešte čudovať. Dôležitosť vzdelania podporujeme slovami, občas aj peniazmi, posúvame vek odchodu zo školy, budujeme väčšie a lepšie školy, učitelia svedomito otročia na školských hodinách i mimo nich, a napriek tomu, ako sa domnievam, všetko toto obetavé úsilie je z veľkej časti zmarené, pretože sme stratili nástroje vzdelávania a bez nich môžeme robiť len nepodarenú a čiastkovú prácu.

Rozlišujme: Čo to znamená „vrátiť sa do stredoveku?“ Isteže nemôžeme z 20. storočia skočiť späť do 14., ale ak je stredovek v tomto kontexte len frázou označujúcou určitú teóriu vzdelávania, hádam neexistuje žiadny apriórny dôvod, prečo by sme sa k nej nemohli s určitými úpravami vrátiť – tak, ako sme sa už vrátili, povedzme, k myšlienke hrať Shakespearove hry tak, ako ich napísal, a nie v „modernizovaných“ verziách, ktoré sa kedysi zdali byť najnovším výdobytkom divadelného pokroku.

V akom veku by s tým deti mali začať? Nuž, ak ich chceme vychovávať podľa nových zásad, bude lepšie, ak sa nebudú musieť nič odúčať, a okrem toho, trívium nie je svojou povahou učenie, ale príprava na učenie. Začínať s dobrou vecou nie je nikdy priskoro - takže postačí, aby už vedeli čítať, písať a počítať.

V detskej psychológie učenia sa rozpoznávam tri vývojové štádiá. Nazývam ich pracovne Papagájovanie, Papuľovanie a Poetika. V štádiu Papagájovania je učenie sa naspamäť ľahké a vcelku príjemné, zatiaľ čo uvažovanie je ťažké a skôr málo obľúbené. V tomto veku si človek ľahko zapamätá tvary a podobu vecí, rád odrecituje značky áut, teší sa zo skandovania rýmovačiek a nezrozumiteľného zvuku viacslabičných slov - teší sa zo samotného hromadenia vecí. Papuľovanie, ktoré na to nadväzuje (a, prirodzene, do istej miery sa s ním prekrýva) až príliš dobre poznajú všetci, ktorí majú do činenia s deťmi: vyznačuje sa protirečením, odvrávaním, záľubou v „nachytávaní“ (najmä starších) a v slovných hádankách. Jeho nepríjemná hodnota je mimoriadne vysoká. Zvyčajne nastupuje začiatkom štvrtého roku. Poetický vek sa približne zhoduje s nástupom puberty a je všeobecne známy ako „ťažký“. Človek je zameraný na seba, túži sa vyjadriť, sústredí sa skôr na to, že je nepochopený, je nepokojný a snaží sa dosiahnuť nezávislosť, a pri troche šťastia a dobrom vedení by sa v ňom mali prejaviť počiatky tvorivosti, siahanie po syntéze toho, čo už vie, a zámerné uprednostňovanie určitej činnosti pred všetkými ostatnými. Zdá sa mi, že usporiadanie trívia sa mimoriadne vhodne prispôsobuje týmto trom vekovým obdobiam: Gramatika je primeraná veku Papagájovania, Dialektika veku Papuľovania a Rétorika veku Poetiky.

S latinčinou by sa malo začať čo najskôr - v čase, keď sa skloňovanie reči nezdá byť o nič prekvapivejšie ako akýkoľvek iný jav v prekvapivom svete a keď skandovanie „amo, amas, amat“ je rovnako rituálne príjemné ako skandovanie „eniky, beniky, kliky bé“. V tomto veku musíme, samozrejme, cvičiť myseľ aj na iných veciach než na gramatike. Pozorovanie a pamäť sú schopnosti, ktoré sú v tomto období najživšie, a ak sa chceme naučiť súčasný cudzí jazyk, mali by sme začať teraz, skôr než sa svaly tváre a zvyky mysle začnú vzpierať cudzím intonáciám.

V pamäti žiaka by mali byť ukladané príbehy každého druhu - klasické mýty, európske legendy atď. Nemyslím si, že by sa z príbehov a majstrovských diel antickej literatúry mali robiť mrzké telesá, na ktorých sa precvičuje len technika gramatiky - to bola chyba stredovekého vzdelávania, ktorú nemusíme udržiavať. Príbehy si môžeme vychutnať a zapamätať v rodnej reči a až v ďalšej etape ich vzťahovať na ich pôvod. Malo by sa precvičovať recitovanie nahlas, či individuálne alebo v zbore - nesmieme totiž zabúdať, že kladieme základy pre diskusiu a rétoriku.

História by vo fáze Gramatiky mala pozostávať z dátumov, udalostí, osobností. Súbor dátumov, ku ktorému sa dajú priradiť všetky neskoršie historické poznatky, je nesmierne nápomocný pre neskoršie vytváranie perspektívy dejín. Nezáleží veľmi na tom, o aké dátumy ide: dobre poslúžia aj dátumy panovníkov, ak sú sprevádzané obrázkami kostýmov, architektúry a každodenných vecí, takže už samotná zmienka o dátume vyvolá silnú vizuálnu predstavu o celom období. Podobne geografia bude prezentovaná vo svojej faktografickej podobe, s mapami, prírodnými zvláštnosťami a vizuálnou prezentáciou zvykov, krojov, flóry, fauny, atď. Ja sama verím, že zdiskreditované a staromódne memorovanie niekoľkých hlavných miest, riek, pohorí, atď. nie je na škodu. Môže sa podporovať zbieranie poštových známok. Prírodné vedy sa v období Papagájovania prirodzene a ľahko organizujú okolo „zbierok“ – napr. určovania a pomenovávania exemplárov. Poznať názvy a vlastnosti vecí je v tomto veku samo o sebe uspokojením, rozpoznať na prvý pohľad tipuľu a ubezpečiť hlúpych starších, že napriek vzhľadu obrovského komára neštípe, vedieť nájsť Kasiopeju a Plejády a možno dokonca vedieť, kto Kasiopeja a Plejády boli, vedieť, že veľryba nie je ryba a netopier nie je vták - to všetko dáva príjemný pocit hrdosti, zatiaľ čo rozoznať zmiju od užovky alebo jedovatú muchotrávku od jedlej je druh vedomostí, ktoré majú aj praktickú hodnotu. Gramatika matematiky sa začína zoskupovaním čísel, rozpoznávaním geometrických tvarov a, samozrejme, násobilkou, ktorú ak sa nenaučíte teraz, nikdy sa ju nenaučíte s radosťou. Tieto cvičenia prirodzene vedú k riešeniu jednoduchých aritmetických výpočtov.

Naše učebné osnovy zatiaľ neobsahujú nič (okrem latinčiny), čo by sa veľmi odchyľovalo od bežnej praxe. Rozdiel bude cítiť skôr v prístupe učiteľov, ktorí musia na všetky tieto aktivity pozerať menej ako na „predmety“ samé o sebe a viac ako na zhromažďovanie materiálu na použitie v ďalšej časti trívia. Čo presne bude tým materiálom je v skutočnosti druhoradé, ale zároveň je rovnako dobré, aby sa v tomto období zapamätalo všetko užitočné, bez ohľadu na to, či je to okamžite zrozumiteľné alebo nie. Moderná tendencia je snažiť sa vnucovať rozumové vysvetlenia deťom v príliš mladom veku. Inteligentné otázky, ktoré sa spontánne kladú, by mali, samozrejme, dostať okamžitú a racionálnu odpoveď, ale je veľkým omylom predpokladať, že dieťa si nemôže vychutnať a ľahko zapamätať veci, ktoré analyzovať je nad jeho sily.

To mi pripomenulo gramatiku teológie. Pridám ju do učebných osnov, pretože teológia je „pani vedou“, bez ktorej bude celej vzdelávacej štruktúre nevyhnutne chýbať konečná syntéza. Tí, ktorí s tým nesúhlasia, sa musia uspokojiť s tým, že vzdelanie ich žiakov zostane neuzavreté. Bude to azda mať menší význam, ako by mohlo mať, pretože v čase, keď budú nástroje učenia ukované, bude žiak schopný naťuknúť teológiu sám a pravdepodobne bude trvať na tom, aby tak urobil a vec si vyjasnil. Napriek tomu je dobré mať aj túto látku po ruke a pripravenú na prácu s rozumom. V gramatickom veku by sme sa v danej oblasti mali oboznámiť s príbehom Boha a človeka ( – čiže s príbehom o stvorení, vzbure a vykúpení) len v obrysoch, a tiež s pár základnými modlitbami. V tomto štádiu ešte tak nezáleží na tom, aby sme tieto veci plne pochopili.

Je ťažké presne povedať, v akom veku by sme mali prejsť z prvej časti trívia do druhej. Vo všeobecnosti hneď, ako žiak prejaví náchylnosť k Papuľovaniu a nekonečnému dohadovaniu sa, alebo - ako to elegantnejšie vyjadril jeden môj korešpondent: „Keď sa začne prejavovať schopnosť abstraktného myslenia“. Pretože tak ako v prvej časti sú hlavnými schopnosťami pozorovanie a pamäť, tak v druhej časti je hlavnou schopnosťou diskurzívny rozum. Tak ako v prvej časti bolo akoby kľúčom k ostatnému materiálu cvičenie latinskej gramatiky, v druhej časti bude kľúčovým cvičením formálna logika. Práve tu sa v našich učebných osnovách prejavuje ostrý odklon od moderných štandardov. Nedôvera, do ktorej sa formálna logika dostala, je úplne neopodstatnená a jej zanedbávanie je hlavnou príčinou takmer všetkých znepokojujúcich symptómov, ktoré sme zaznamenali v modernej intelektuálnej konštitúcii. Diskreditácia logiky bola čiastočne založená na predpoklade, že sme podmienení takmer výlučne intuíciou a nevedomím. Teraz nie je čas polemizovať o tom, či je to pravda; uspokojím sa s konštatovaním, že zanedbávanie správneho výcviku rozumu je najlepším možným spôsobom, ako to pravdou urobiť a zabezpečiť nadvládu intuitívnych, iracionálnych a nevedomých prvkov. Praktická užitočnosť formálnej logiky dnes nespočíva ani tak v stanovení pozitívnych záverov, ako skôr v rýchlom odhalení neplatných záverov.

Pozrime sa, aký materiál by bol vhodný pre fázu Dialektiky. Po jazykovej stránke už máme k dispozícii slovnú zásobu a morfológiu, odteraz sa môžeme sústrediť najmä na syntax a analýzu (t. j. logickú stavbu reči) a históriu jazyka (t. j. ako sme prišli k tomu, že sme svoju reč usporiadali tak, aby vyjadrila naše myšlienky). Naše čítania budú postupovať od rozprávania a lyriky k esejam, argumentom a kritike a žiak sa naučí vyskúšať si písanie tohto druhu na vlastnej koži. Matematika - algebra, geometria a pokročilejší druh aritmetiky - teraz zaujme svoje miesto v učebných osnovách ako to, čím v skutočnosti je: nie ako samostatný predmet, ale ako pododdelenie logiky. Nie je ničím viac ani menej ako pravidlom sylogizmu v jeho konkrétnej aplikácii na počet a mieru a mala by sa takto aj vyučovať, namiesto toho, aby bola pre niektorých temným tajomstvom a pre iných zvláštnym zjavením, ktoré neosvetľuje ani nie je osvetlené žiadnou inou časťou poznania. História, podporovaná jednoduchým etickým systémom odvodeným z Gramatiky teológie, poskytne veľa vhodného materiálu na diskusiu: Bolo správanie toho-ktorého štátnika oprávnené? Aký bol účinok nejakého uzákonenia? Aké sú argumenty za a proti tej či onej forme vlády? Teológia sama tiež poskytne materiál na diskusiu o správaní a morálke a jej rozsah by mal byť rozšírený o zjednodušený kurz dogmatickej teológie (t. j. racionálnej štruktúry kresťanského myslenia), ktorý objasňuje vzťahy medzi dogmou a etikou a prispieva k uplatňovaniu etických princípov v konkrétnych prípadoch - čo sa nazýva kazuistika. Predovšetkým však nesmieme zanedbávať bohatý materiál udalostí z každodenného života žiakov. Rozhodnutie rozhodcu, miera, do akej je možné prekročiť duch predpisu bez toho, aby sme sa dostali do pasce litery, apod. - v takýchto otázkach sú deti rodenými kazuistami a ich prirodzený sklon treba len rozvíjať, a najmä uviesť do zrozumiteľného vzťahu s udalosťami vo svete dospelých.

Kritika nesmie byť len deštruktívna, hoci, zároveň, učiteľ aj žiaci musia byť pripravení odhaliť chybu, posun, nejednoznačnosť, irelevantnosť a nadbytočnosť a vrhnúť sa na ne ako na potkany. V tejto chvíli je vhodné začať s písaním precíznych textov a s cvičeniami, ako je písanie eseje a jej následné skrátenie o 25 alebo 50 percent. Nepochybne niekto namietne, že povzbudzovanie mladých ľudí vo fáze Papuľovania, aby sa hádali so staršími, ich urobí dokonale neznesiteľnými. Odpovedám, že deti v tomto veku sú neznesiteľné tak či tak a že ich prirodzenú hádavosť možno rovnako dobre usmerniť na dobrý účel, než ako ju len nechať pretiecť pomedzi prsty. Učitelia si určite budú musieť dávať pozor na každý krok, inak sa im môže stať, že dostanú viac spätnej väzby, ako plánovali. Všetky deti súdia svojich učiteľov, a ak by kaplánova kázeň alebo riaditeľkin výročný príhovor náhodou poskytli priestor pre hrot kritického klinu, tento klin sa pod váhou dialektického kladiva, ktorým narába skúsená ruka, vráti domov ešte silnejšie. Preto som povedala, že samotní učitelia by sa mali podrobiť disciplíne trívia skôr, ako ju začnú vštepovať svojim zverencom.

Jednotlivé „predmety“ poskytujú materiál, ale všetky sa majú považovať len za mlynček na mentálnu prácu. Žiaci by mali byť povzbudzovaní k tomu, aby si sami vyhľadávali informácie a boli tak vedení k správnemu využívaniu knižníc a príručiek, a malo by im byť ukázané, ako rozoznať, ktoré zdroje sú dôveryhodné a ktoré nie. Predstavivosť, ktorá je zvyčajne vo veku Papuľovania v útlme, sa znovu prebudí a podnieti ich k tomu, aby si uvedomili obmedzenia logiky a rozumu. To znamená, že prechádzajú do Poetického veku a sú pripravení pustiť sa do štúdia Rétoriky. Veci, ktoré sa kedysi učili naspamäť, uvidia v nových súvislostiach; veci, ktoré kedysi chladne analyzovali, môžu teraz spojiť do novej syntézy; tu a tam náhly postreh prinesie najvzrušujúcejší zo všetkých objavov: uvedomenie si, že otrepané pravdy sú pravdivé.

Pre štúdium Rétoriky je ťažké načrtnúť všeobecný program - vyžaduje sa určitá voľnosť. V literatúre by sa malo opäť umožniť, aby uznanie prevládlo nad deštruktívnou kritikou, a v písaní môže pokračovať sebavyjadrenie, pričom jeho nástroje budú už teraz naostrené, aby rezali čisto a proporčne. Každé dieťa, ktoré už prejavuje sklon k špecializácii, by malo dostať slobodu - keď sa totiž dobre a skutočne naučí používať nástroje, má ich k dispozícii pre akékoľvek štúdium. Bolo by dobré, aby sa každý žiak naučil jeden alebo dva predmety naozaj dobre a zároveň navštevoval niekoľko hodín vedľajších predmetov, aby si udržal myseľ otvorenú pre vzájomné vzťahy všetkých vedomostí. Vysvetliť, prečo všetky odvetvia učenia sú navzájom prepojené a všetky vedomosti sú jedno, je predovšetkým úlohou „pani vedy“. Ale bez ohľadu na to, či sa teológia bude študovať alebo nie, mali by sme aspoň trvať na tom, aby deti, ktoré sú naklonené špecializácii na matematiku a prírodné vedy, boli povinné navštevovať aj niektoré hodiny humanitných vied, a naopak.

Všeobecne povedané: čokoľvek, čo je len aparát, môže teraz ustúpiť do pozadia, zatiaľ čo sa vzdelaná myseľ postupne pripravuje na špecializáciu v predmetoch, ktoré by po ukončení trívia mala byť dokonale pripravená zvládnuť sama. Záverečná syntéza trívia - prezentácia a verejná obhajoba práce - by sa mala v určitej forme obnoviť, možno ako druh maturitnej skúšky počas posledného polroku v škole. V šestnástich rokoch by bol žiak pripravený začať študovať tie predmety, ktoré sú navrhnuté na neskoršie štúdium na univerzite - táto časť jeho vzdelávania bude zodpovedať stredovekému kvadríviu. To znamená, že bežný žiak, ktorého formálne vzdelanie sa končí v 16 rokoch, absolvuje len trívium, zatiaľ čo vzdelanci absolvujú po tríviu aj kvadrívium.

Na konci Dialektiky sa možno bude zdať, že deti sú ďaleko za svojimi rovesníkmi vzdelávanými staromódnymi „modernými“ metódami, pokiaľ ide o detailné znalosti konkrétnych predmetov. Ale po dovŕšení 14 rokov by mali byť schopné prekonať ostatných na celej čiare. A netuším, prečo by žiak, ktorý dôkladne ovláda trívium, nebol vo veku 16 rokov schopný okamžite pokračovať v štúdiu na univerzite - čím by iba dokázal, že sa vyrovná svojmu stredovekému kolegovi. Nástroje na učenie hocičoho sú totiž rovnaké a človek, ktorý ich vie používať, zvládne nový predmet v každom veku za polovicu času a so štvrtinou úsilia, ktoré vynaloží človek, ktorý tieto nástroje nemá k dispozícii. Naproti tomu naučiť sa šesť predmetov bez toho, aby sme si pamätali, ako sme sa ich naučili, nijako neuľahčí prístup k siedmemu. Je jasné, že úspešné vyučovanie tohto novostredovekého učebného plánu bude ešte viac ako zvyčajne závisieť od spolupráce celého pedagogického zboru na spoločnom cieli. Keďže žiaden predmet sa nepovažuje za samoúčelný, akákoľvek rivalita v zborovni bude nemiestna.

Osvetlím ešte, prečo si myslím, že je v týchto časoch potrebné vrátiť sa k disciplíne, ktorú sme zavrhli. Pravda je taká, že posledných približne 300 rokov sme žili z nášho vzdelávacieho kapitálu. Postrenesančný svet, zmätený a vzrušený množstvom nových „predmetov“, ktoré sa mu ponúkali, sa odtrhol od starej disciplíny (ktorá sa naozaj stala aj smutne nudnou a pri praktickom uplatňovaní stereotypnou) a predstavoval si, že odteraz sa môže iba veselo zabávať vo svojom novom a rozšírenom kvadríviu bez toho, aby prešiel cez trívium. Až do 19. storočia spravovali naše verejné záležitosti a našu tlač písali väčšinou ľudia vychovaní a vzdelaní v inštitúciách, kde táto tradícia bola stále v živej pamäti a mali ju takmer v krvi. Práve tak sa dnes mnohí ľudia, ktorí sú ateisti alebo agnostici v náboženstve, riadia vo svojom správaní kódexom kresťanskej etiky, ktorý je tak zakorenený v ich podvedomých predpokladoch, že im nikdy nenapadne ho spochybniť. Človek však nemôže žiť z úspor večne. Tradícia, nech je akokoľvek pevne zakorenená, ak sa nikdy nezavlažuje, odumiera - hoci pomaly, ale nakoniec predsa len zahynie. A dnes väčšina mužov a žien, ktorí spravujú naše záležitosti, píšu knihy a noviny, robia výskum, uvádzajú divadelné hry a filmy, hovoria z našich tribún a kazateľníc, a – áno, ktorí vychovávajú našu mládež, nikdy neprešli touto školskou disciplínou. Čoraz menej detí, ktoré prechádzajú vzdelávaním, si so sebou odnáša niečo z tej tradície. Stratili sme nástroje učenia! Aký má zmysel hromadiť úlohu na úlohu a predlžovať dni práce, ak na konci zostane hlavný cieľ nedosiahnutý? Nie je to chyba učiteľov - tí už pracujú príliš tvrdo. Kombinovaná hlúposť civilizácie, ktorá zabudla na svoje vlastné korene, ich núti podopierať vratkú váhu vzdelávacej štruktúry, ktorá je postavená na piesku. Robia za svojich žiakov prácu, ktorú by mali robiť oni sami. Jediným skutočným cieľom vzdelávania je totiž jednoducho toto: naučiť ľudí, ako sa majú sami učiť, a akákoľvek výučba, ktorá to nedokáže, je márne vynaložené úsilie.