Recenzia / Na nože: Prebudenie mŕtveho muža

In media res, rovno k jadru: Umelecky skvele urobené dielo, ktorého posolstvo sa točí okolo zmŕtvychvstania.

Rezonuje so slovami Biblie sťaby ich modernejší variant:

Do mesta prišli niektorí zo stráže (Kristovho hrobu) a oznámili veľkňazom a starším, čo sa stalo. Oni dali vojakom veľa peňazí so slovami: "Hovorte: ´V noci prišli jeho učeníci a kým sme my spali, oni ho ukradli.´" Oni vzali peniaze a robili tak, ako ich poučili. A toto sa hovorí medzi Židmi až dodnes. (porov. Matúšovo Evanjelium, kap. 28)

Hlavný hrdina to verbalizoval v scéne, ktorou dej vrcholí:

Ide tu o oveľa rozsiahlejší plán, ktorého korene siahajú až k základom tejto cirkvi, ktorá ma láka do ríše viery.

Musel som sa pozrieť na mýtus, ktorý sa tu vytváral, aby som v duši cítil podstatu toho, čo chce ten príbeh zdieľať.

Vzkriesený podľa Božej vôle, vzkriesený ako nový, už nie omylný človek, symbol Pánovej moci nad smrťou. Jeho spravodlivosti pre svätých a jeho odplaty pre zlých.

Je načase rozbiť túto pompéznu fasádu zázrakov a vzkriesení a odhaliť, čo sa skutočne stalo. Je čas aby Benoit Blanc dal konečný šach-mat všetkým mystériám viery.

Samozrejme spracovanie ústrednej témy je viac-vrstvové.

Tvorcovia z dielne T-Street podnikli na Netflix nezvyčajne smelý počin svojou ambíciou nahliadnuť do kuchyne katolicizmu a navrhnúť, ako by to mohlo fungovať lepšie:

Odporúčaný model kňaza.
Aký model kňazstva je najlepší na dnešnú dobu? Táto otázka sa rieši v katolíckom svete kontinuálne celé storočia. Boli obdobia, keď sa na piedestál dával vyziabnutý askéta (Jean-Marie Vianney, prepáč) modliaci sa a dlhé hodiny iba sediaci v spovednici. V ostatných desaťročia malo toto hľadanie tiež niekoľko amplitúd. Kňaz don Camillo ponúkol modelový postoj ku komunistom. Zas nie tak dávno bol dobrý kňaz = asertívny showman.
Dotkli sa aj inej (veľmi delikátnej) záležitosti – spoveď.
Aká by mohla, mala byť dobrá spoveď? Čo v nej riešiť a ako?
Kázeň na bohoslužbe.
Pre tvorcov takisto dôležitý prvok, v pôsobení kňaza temer centrálny. Jop, i samotní kňazi – aj dnes na Slovensku – považujú svoj príhovor na bohoslužbe za veľmi dôležitý. Najdôležitejší? Inak autori trafili do čierneho, keď naznačili, že kázeň vskutku nezriedka býva auto-projekciou, v zlom i dobrom: Ako a čím človek žije, čo konzumuje, tak aj hovorí.
Ako asi (ne)má fungovať farské spoločenstvo?
A čo angažovaní laici? Film prepracovane zobrazuje ich karikatúru, čo zaiste jednak zvyšuje pútavosť príbehu a po druhé má synergický efekt na to posolstvo, the message.

Ak však niečo autori najviac zdôrazňovali, tak to bol spor. Protirečenie. Boj. V tomto absolútne not out of the box.

Dvaja hlavní hrdinovia, mladší kaplán (výpomocný duchovný) a starší farár, sú navzájom v ostrom gradujúcom konflikte. Dve nekompatibilné univerzá: Pracovitý, poctivý welcome all prístup, kde "človek je cestou Cirkvi" verzus militantný, manipulatívny, autoritatívny a „proti-svetu“ sa vyhraňujúci, plus všeličo ututlávajúci.

Medzitým zhola nič, žiaden prienik, žiadny náznak platformy, kde sa dá budovať jednota.

Tá tvorcami pekne zabalená ponuka optiky dvoch táborov nevybočuje z rámca dipólového videnia sveta zvyčajne nám vnucovaného médiami, ktoré ignoruje bohaté spektrum možností, ktoré život ponúka. Aj život viery.

Obvyklý tendenčný mediálny akcent: konzervatívec - liberál, tradicionalista - progresívec, bla, bla... znamená ochudobnenie bohatstva a pestrosti skutočného života, aj duchovného, a tiež je v kontraste s konceptom univerzálnosti, všeobecnosti (katolíckosti, ak chcete).

S konceptom, ktorý má kapacitu pojať mnohé prúdy, či už myšlienkové, spirituálne a iné, ak sú afinné k zopár východiskovým axiómam, asi tak zo desať (dekalóg), ako svojej spoločnej báze.

Cirkevný sudca:

Dnes potrebujeme bojovníkov, ale pre boj so svetom, nie medzi sebou. Kňaz je pastier, svet je vlk.

Mladý kňaz odpovedá:
„So všetkou úctou, ja tomu neverím. Začnete bojovať s vlkmi a skôr ako sa nazdáte, každý komu nerozumiete, bude vlkom. Kristus prišiel svet uzdraviť, nie s ním bojovať.“

***

Mladý kňaz hovorí staršiemu:

Zámerne držíte farníkov vystrašených a nahnevaných. Takto viedol Kristus svoje stádo? Takto to máme robiť?

Starší farár:
„Áno, hnev nám umožňuje bojovať. Získať späť stratené pozície. A stratili sme tak veľa území. Svet nás chce zničiť. Vaša verzia odpustenia a lásky je nanič. Vychádza v ústrety modernosti, aby tento skazený svet neurazila, ale medzitým oni nás zničia. Tie feministické marxistické štetky to robia kúsok po kúsku. Ale ja nesiem svoje bremä! Ja držím (bojovú) líniu!“

V stupňujúcom sa napätí (vrcholí tajomnou vraždou staršieho) divák celých prvých štyridsať minút netrpezlivo očakáva, kým sa objaví najhlavnejší hrdina, detektív Benoit Blanc (fr. biely Benedikt).

Charizmatický, elegantný, vtipný a tak ďalej Daniel Craig ako nositeľ myšlienkového posolstva filmu – divák/diváčka mu doslova visí na perách – nesklamal.

Veď jeho honorár aj zhltol štvrtinu celkového rozpočtu filmu 210 mil.

Craig to zvládol bravúrne: Šarmantná ľahkosť bytia agnostikom neustále na hranici medzi decentným pohŕdaním až výsmechom z viery a presvedčivými argumentáciami stojac pevne sebavedome na báze racionality – atraktívnejší model pre dnešného moderného človeka sa nedá ani predstaviť.

Som hrdý heretik, kľakám len pred oltárom racionality.

„Cítim tu (v chráme) vznešenosť, tajomstvo, zamýšľaný emocionálny účinok... Akoby niekto na mňa kričal príbeh, ktorému neverím. Je postavený na prázdnom sľube rozprávky pre deti plnej zlovôle, mizogýnie, homofóbie a ospravedlňovania nevýslovného násilia a krutosti, zatiaľ čo po celú dobu a aj teraz skrýva svoje vlastné hanebné činy... Chcem ho rozobrať, prepichnúť jeho perfidnú bublinu viery a dostať sa k pravde, ktorú by som prehltol bez zadusenia sa.“

V závere filmu však aj on podobne ako svätý Pavol pri Damašku „padol z koňa“ oslepený svetlom z hora.

Napokon v slušno-razantnom odmietaní náboženstva zostáva až do konca.

Od samého začiatku až po vyvrcholenie môžeme vnímať toto odmietanie ako „nosnú frekvenciu“ diela Riana Johnsona, režiséra, spolu-scenáristu a producenta v jednej osobe (jeho výkon strávil druhú štvrtinu budžetu), ktorého evanjelikálne pozadie, inak typické averziou k inštitucionalizovanej viere, sa asi tiež podpísalo na antipatie budiacom vyobrazení tradičných prvkov katolíckeho kresťanstva. Skrátka sofistikovanejšie obrazoborectvo.

Táto sonda do vnútra katolicizmu s niektorými expresívnejšími scénami a preslovmi (len zdanlivo?) bez rešpektu k náboženským hodnotám doznieva v otázke, či by si tvorcovia trúfli rovnako naformátovanú sondu aj do súčasného židovstva s jeho peripetiami a politickými presahmi (mieru rizika nálepky anti-semitizmu prenechávam na posúdenie čitateľovi), prípadne do moslimského sveta, kde by riziko zaiste bolo na kvalitatívne celkom inej úrovni.

Myslím si, že asi nie, netrúfli by si. V Západnej Európe určite.

Ale v Severnej Amerike majú iné problémy, ako sú masy moslimských imigrantov. Liberálno-demokratickú spoločnosť, jej elity trápi skôr vzrastajúci sebavedomý konzervativizmus (kresťanstvo? vrátane katolicizmu?).

Aj na to sa podľa mňa tvorcovia snažili reagovať.