Keď jazyk zradí priateľstvo. Prípad Agostini a láskavá komunikácia v Cirkvi

Pred pár dňami sa v cirkevnom prostredí objavila epizóda, ktorá mnohých šokovala. Nie však pre vieroučnú závažnosť, ale pre jazyk, ktorý v nej zaznel. Práve jazyk – ten najjemnejší a zároveň najmocnejší nástroj, aký človek má sa v tejto "epizódke" stal obrazom - odrazom vzťahov nie len v Rímskej kúrii.

Počas stretnutia kardinálov a členov Rímskej kúrie 22. decembra 2025, tesne pred príchodom pápeža, ktorý mal predniesť prejav kde položil otázku prítomným: "Je možné byť priateľmi v Rímskej kúrii?" a hovoril, že jeho želaním je aby si boli členovia kúrie priateľmi, zaznela do zapnutého mikrofónu vulgárna veta adresovaná prítomným kardinálom a členom kúrie:  „culattoni tutti insieme“ (buzeranti všetci, ako sú tu). 

Podľa verejne dostupných informácií ju vyslovil mons. Marco Agostini, ceremoniár Rímskej kúrie. Nešlo o súkromný rozhovor, ale o verejný priestor, liturgický kontext a okamih, ktorý mal byť rámovaný výzvou k bratským vzťahom. Kontrast medzi slovami, ktoré zazneli v zákulisí, a slovami, ktoré mali zaznieť z úst pápeža, je až symbolický.  (zdroj: https://silerenonpossum.com/it/shock-in-vaticano-il-cerimoniere-addita-la-curia-e-i-cardinali-comeculattoni/)

Jazyk ako odhalenie vnútra

Tento incident nemožno zľahčiť ako „nešťastný vtip“. Jazyk totiž nikdy nie je neutrálna vec. V biblickom aj teologickom chápaní platí: z plnosti srdca hovoria ústa. Hrubosť v reči nie je náhodná. Vzniká tam, kde sa stratí vnútorná úcta – k ľuďom, k poslaniu, k inštitúcii, ktorej človek slúži. Ak niekto dokáže v posvätnom priestore a v kľúčovom momente použiť jazyk pohŕdania, neodhaľuje slabosť tých, ktorých urazil, ale krízu vlastného vzťahu k službe. Nie je to iba prípad Agostiniho. Je to vec mnohých kňazov aj u nás ktorí smerom k veriacim hovoria pohŕdavým jazykom, a to len tak zo zvyku, alebo preto že ich "ovečky" majú odlišné životné postoje a názory.

Kľúčová je láskavosť, nie je to slabosť

Práve tu sa dostávame k téme, ktorú nemožno obísť: láskavosť. Láskavosť v kresťanskom zmysle nie je mäkkosťou, ktorá zakrýva zlo, alebo nechce hovoriť pravdu. Je to čnosť ako ktorákoľvek iná a treba sa ju učiť. Láskavý jazyk znamená, že sa zdržíme slova, ktoré by ponižovalo, aj keď by nás pobavilo, že si nevybíjame frustráciu na druhých, a že si uvedomujeme, že slovo môže zraňovať dlhšie a hlbšie ako fyzická bitka.  Láskavosť teda nie je sentiment, ale životný program, ktorý spolu s úctou k druhému patrí ku kresťanskému životu. V prostredí Cirkvi je láskavosť obzvlášť dôležitá, pretože Cirkev nestojí len na pravde učenia, ale aj na kultúre vzťahov. Bez láskavosti sa duchovná pravda stáva zbraňou hromadného ničenia ľudských duší.

Korektnosť a trpezlivosť ako znaky zrelosti

S láskavosťou úzko súvisí korektný jazyk. Nemyslím tým politickú korektnosť, ale kultúrnu a duchovnú korektnosť. Kto slúži v centre Cirkvi, nesie zodpovednosť nielen za obsah, ale aj za tón. Jazyk, ktorý zosmiešňuje, relativizuje alebo vulgarizuje, rozkladá autoritu zvnútra, a tu vstupuje do hry trpezlivosť. Trpezlivosť je schopnosť zniesť napätie bez zosmiešňovania, neponížiť druhého, keď s ním nesúhlasím, nevyliať vlastnú horkosť cez slová. Trpezlivosť je znakom duchovnej dospelosti. Bez nej sa bratstvo mení na frázu.

Čo nám tento prípad zrkadlí

Prípad Agostiniho nie je len o jednom výroku. Je zrkadlom otázky, ktorú si musíme položiť všetci: Akým jazykom hovoríme o Cirkvi, v Cirkvi a medzi sebou? Lebo jazyk, ktorý používame, formuje realitu, v ktorej žijeme. Cirkev potrebuje viac láskavosti, viac korektnosti a viac trpezlivosti vo vyjadrovaní. Nejde o kozmetickú úpravu, ale o návrat k evanjeliu, kde slovo nikdy neslúžilo na poníženie, ale na uzdravenie.