Znechutenie naozaj hlboké.
A pocit zrady. Kde je v tom všetkom bežný občan?
Dve najsilnejšie emócie z parlamentu za posledné dni, týždne.
43. schôdza NR SR – v schválenom programe 159 bodov, ale celé tri týždne sa rokuje len o dvoch:
Ide o vyradenie z hry spolupracujúcich obvinených, de facto sa sudcom zakazuje prihliadať na svedectvo kajúcnikov.
Podľa opozície ten prvý bod je vianočný darček pre Šutaja-Eštóka, ten druhý pre T. Gašpara a Bödöra.
Fyzika nepustí – zákon akcie a reakcie – koalícia robí niečo veľmi zlé a opozícia robí to, čo robí.
Predsedovi parlamentu sa už nedarí udržať ani len dekórum.
V práci pijú alkohol. (Na jar aj ktosi z opozície navrhol zákaz piť v pracovnom čase. Nič z toho.)
Do práce viac nechodia, ako chodia – zimné prázdniny vyše troch mesiacov, letné vyše štyroch.
Minule som napočítal, že z 18-tich mesiacov pracovali len sedem, jedenásť mali voľno.
V pléne celé týždne a mesiace nepočuť v rozprave jedného-jediného koaličného poslanca. Štandard.
Vôbec sa nevyjadrujú k prerokovávaným zákonom. Žiadne vystúpenia v rozprave. Nič. Nula.
Nepripravujú sa, nerozprávajú.
Do očí bijúci regres.
Oni hlúpnu tí poslanci.
Vystavujú svoj intelekt vážnemu riziku, prinajmenšom.
Ale čo je dôležitejšie: Javí sa to ako arogancia voči občanovi.
Od otázky: "Prečo nekomunikujú bežnému občanovi, kde je v tom všetkom nejaký benefit pre neho?" sme sa výrazne posunuli k inej: "Dokážu to vôbec ešte?" Komunikovať.
Občan (nie len volič) si ich predsa platí!
Ten večer priniesol v tomto smere pocit naozaj hlbokej skepsy a pesimizmu.
Na ukážku jeden dialóg, ale kľudne si pozrite ten večer hoc aj celý, ak si chcete rozbiť Advent.
Slovná výmena medzi poslankyňou a podpredsedom parlamentu (video, 6:24:10):
- Každý jeden z vás páni, čo ste tu, pán Podmanický, pán Danko, pán Kéry, máte krv na rukách z ktorej sa nevyspovedáte! Vy sa tu hráte dva roky na najväčších kresťanov a ochrancov Slovenska, ale vieru a hodnoty treba žiť, pán Danko.
- To čo si dovoľujete, aká krv na rukách? Krv na rukách máte vy možno. Každý mesiac. (zdroj)
Myslím si, že keby v mojej práci verejne medzi spolupracovníkmi nejaký vedúci toto povedal svojej podriadenej kolegyni, hneď na druhý deň by skončil. Reálne.
Aktualizácia 14.12.2025: A. Danko sa v relácii TV Joj v nedeľu na poludnie ospravedlnil verejnosti. Či aj poslankyni, neviem.
Ale nie o tom som chcel.
Mne, ako členovi Katolíckej cirkvi sa javí, ako keby biskupom a kňazom nebolo dovolené vyjadrovať sa k verejným a už vôbec nie ku politickým záležitostiam.
Naozaj to vyzerá tak, akoby to pre nich ani nebolo dôležité, nemalo to žiadny význam.
Alebo sa nechcú vmiešavať do „svetských“ záležitostí, zapodievať sa nimi. Sú to asi podradné veci. Ako sa hovorí, špinavá politika.
Celá politická sféra je a priori zlá. Či dokonca je v moci Nepriateľa, riadia ju temné sily.
Neviem, prečo majú takéto postoje.
Cirkev nereaguje ani na zjavné nespravodlivosti – vo verejnej sfére – či už na národnej alebo európskej úrovni.
Vyzerá to, akoby jej predstavitelia úplne rezignovali. Akoby ich už viacej nezaujímala kategória spoločného dobra.
Ani hodnoty ako právo, zákonnosť, spravodlivosť, ľudská dôstojnosť, znesiteľné životné podmienky, ochrana súkromného majetku, zdravia, životov spoluobčanov, ich práv a ľudskej dôstojnosti.
Dobre, občas sú nejaké záblesky. Ale mám z toho pocit, ako keby vo verejnom priestore boli dôležité len hodnota ochrany života nenarodených a odpor voči homo-manželstvám. A ešte podpora práva rodičov na výchovu vlastných detí.
Eh, v drvivej väčšine vlastne už ani tie nereflektujú.
Vari Cirkev považuje ustanovovanie práva v našej krajine resp. v EU za čosi bezvýznamné?
Vôbec sa ním nezaoberá.
Vari ju nezaujíma, či právo chráni nejaké fundamentálne hodnoty? Nezaujíma ju snáď už viac kategória spoločného dobra?
Asi nie.
Zopakujem znova – tak sa to javí – Cirkev je ponad svetské záležitosti, celá oblasť politiky je zlá. Cirkev má snahu držať sa ďaleko od politiky, neangažovať sa, do ničoho sa nemiešať. Sú to „len“ svetské záležitosti...
No my „rádoví“ veriaci denno-denne žijeme týmito záležitosťami. Veď ich dôsledky aj na nás prakticky doliehajú, a niekedy naozaj ťažko.
Či hádam predstaviteľov Cirkvi vôbec nezaujíma, čím žijú im zverení veriaci?
Skrátka, pre nás laikov je tento prístup zatvárania si očí a umývania si rúk: „Nás sa nič z toho netýka! To je vaša vec!“, de facto ignoranciou kategórie spoločného dobra, ono neexistuje, ďalej že sféra politiky je úplne skazená a Cirkev s ňou nechce mať vôbec nič do činenia.
S jednou výnimkou, ktorá predstavuje to najnutnejšie minimum. Vieme ktorá, však? (Nápoveda: f.c.)
No dobre, radšej pre istotu, aby nedošlo k omylu so známym priezviskom: To samojediné minimum ich (v zásade unikátneho) akčnejšieho záujmu o politiku je samozrejme "financovanie cirkví".
Pripadá mi to celé už ako nejaká sorta manicheizmu.
V spoločnosti je skoro všadeprítomný tvrdý politický boj. Bojujú medzi sebou v podstate dve rôzne strany politických barikád a (akoby duchovní hovorili) Cirkev sa nechce a nebude zapájať do tohto politického zápasu.
Nemožno podporiť žiadnu stranu konfliktu, veď predsa kresťania sú rovnako v opozícii aj v koalícii.
To potom ale vyzerá tak, že Cirkev nevidí žiadny rozdiel medzi programami politických strán. Ani tými na papieri, ani tými realizovanými v praxi – reálnymi činmi. Najmä tými.
Naviac, (obávajú sa, že) politické strany môžu zneužívať podporu Cirkvi (okázalé slávnosti, návštevy Vatikánu a podobne).
Alebo sa môže stať (ak sa povolí uzda - nejaký interný nepísaný? kvázi-náhubkový zákon), že ak sa nejaký kňaz neprimerane/nevhodne zaangažuje, prirodzene to vyvolá v spoločnosti silné negatívne reakcie. A týmto sa predsa chceme vyhnúť.
To sú všetko falošné dôvody na seba-ospravedlňovanie.
Kvôli tomuto a podobným javom sa predsa Cirkev nemôže stiahnuť. En bloc rezignovať na vyjadrovanie sa k veciam vereným-politickým, prestať reflektovať dianie v spoločnosti.
U našich susedov sme mohli vidieť osobnosti, ktoré podľa mňa vcelku rozumne, dosť frekventovane a intenzívne vstupovali do verejného priestoru. V spoločnosti ich bolo vidieť, počuť.
Kardináli Vlk, Duka, Schönborn alebo dávnejšie Wyszyński svojim príkladom komentovania, vstupovania do spoločenského diania a konzekventne zastávanými postojmi ukázali, že Cirkev môže a má (prakticky je to súčasť jej misie) prispieť k spoločnému dobru celého národa.
Esenciou ich dlhoročného príkladu bola neustávajúca séria výpovedí, ktorými v podstate poukazovali na to, že zodpovednosť za národ je rovnako aj zodpovednosťou Cirkvi.
Nemožno sa donekonečna nechávať „zatlačovať do sakristií“. Mlčať. Ukrývať sa, k ničomu sa nevyjadrovať!
Vo svete sú rôzne politické sily, ktoré medzi sebou bojujú, konkurujú si a zároveň zastávajú postoje – vyjadrujú sa k najdôležitejším otázkam. Aj hodnotovým.
Ochrana života, zdravia, majetku, prosperity, práva všetkých obyvateľov krajiny.
Niektorí veriaci sú zvlášť citliví na to, ak napríklad pred voľbami v kostole z úst duchovných zaznejú slová podpory (resp. odmietnutia) niektorej konkrétnej politickej strany.
Kňazi i otcovia biskupi sa takejto konkretizácii radšej vyhýbajú, lebo nechcú medzi veriacich vnášať rozdelenie. Myslím si, že nezriedka ľudia takto sami oberajú svojich kňazov a biskupov o slobodu povedať, čo chcú.
Nuž táto rezignácia na otvorenú (ne)podporu kohokoľvek, či to cirkevní predstavitelia chcú alebo nie, prakticky znamená podporu najsilnejšieho. Vieme koho.
Iný príklad. Ak niekto v kostole z ambony povie, že život človeka je nedotknuteľný od jeho počiatku až po prirodzený koniec, že nemôže byť zabitý v lone matky – už sa to považuje za politické stanovisko, dokonca niektorí veriaci asi majú pocit, že v kostole ide o nenáležitý „politický angažmán“.
Jestvuje určitý vonkajší tlak na spolitizovanie poslania Cirkvi, keď je považovaná iba za politickú entitu.
A jej vyjadrenia ku hodnotovým otázkam, bývajú v tomto kontexte chápané (bohužiaľ i niektorými veriacimi) iba ako politické gestá, signály.
Prirodzená autoimunitná reakcia Cirkvi potom je, že sa vyhýba takejto dezinterpretácii (a tomu, čo ju podnecuje), pretože je nepravdivá.
Lenže Cirkev by nemala podliehať ani tomuto tlaku.
Otázky týkajúce sa morálky/etiky spoločenského života, prirodzeného zákona, ľudských práv a podobne sú veľmi dôležitými.
Spoločné dobro nemôže úplne zmiznúť z jej horizontu.
Znamenalo by to svojim „tichým súhlasom“ byť na strane bezprávia, nezákonnosti, spoločenských nešvárov...
Lebo aj neangažovanie sa už vlastne je angažovaním. Ale v prospech tých síl, ktoré v reálnom čase majú politickú, mediálnu i finančnú moc.
A tieto sily, zdá sa, chcú, aby Cirkev zostala paralyzovaná, zmizla z verejného priestoru, možno celkom zanikla ako hodnotová mienkotvorná inštitúcia, ktorá by mohla mravne pozdvihnúť človeka.
Želajú si prenechať manipulovanie verejnej mienky výlučne „v profesionálnych rukách“, aby si oni mohli nerušene robiť, čo chcú.
Zdá sa, akoby dnes Cirkev totálne rezignovala z veľmi dôležitej funkcie, ktorú v dejinách často plnila – byť v službe svedomia nie len jednotlivých ľudí, ale aj národa ako celku.
Byť akýmsi externým svedomím obzvlášť pre mocných tohto sveta, ktorí svoje vlastné svedomie neraz potierajú, otupujú alebo celkom zahlušia.
Cirkev, ako učiteľka ľudí vo veciach týkajúcich sa mravného úsudku, má byť akýmsi zosilňovačom svedomia, ktorého signál má každý z nás, len niekedy býva oslabený.
Veľké spoločnosti (technologické, finančné, výrobné) často využívajú služby tzv. tretích strán.
Tieto sa úzko špecializujú iba na istú čiastkovú vec, vedia ju oveľa lepšie zabezpečiť.
Vedia zefektívniť procesy. Priniesť iný uhol pohľadu, nezávislý, nestranný, realistický pohľad. Nové riešenia. Lacnejšie a kvalitnejšie.
Títo „ľudia zvonku“ často dokážu vniesť svieži vietor, ozdravovať firemnú kultúru. Čo je potenciálne veľmi obohacujúce.
Podľa mňa by sa dalo na službu Cirkvi pre spoločnosť nazerať obdobne: Aj ako na podporu (suport) pre politikov – špecializácia – ľudské svedomie.