Má Cirkev čo povedať k hazardu?

Vzťah Cirkvi k veciam verejným nedávno pekne vystihol emeritný biskup Ordinariátu OS SR mons. Rábek v homílii počas biskupskej vysviacky v bratislavskej Inchebe.

Novo-svätenému biskupovi adresoval o.i. slová (online záznam nie je), parafrázujem: „Niektorí hovoria: Cirkev sa nemá čo miešať do politiky. Áno. Cirkev nemá robiť politiku. Ale ak v politike ide o nejaký morálny princíp, vtedy Cirkev (biskup) musí pozdvihnúť svoj hlas a zastať sa pravdy.“

Takýto silný morálno-etický rozmer má bezpochyby aj nedávno schválený vládny návrh (doplnok) zákona o hazardných hrách. V zrýchlenom legislatívnom konaní bol schválený vo štvrtok 23. 10. a účinnosť nadobudne tiež rekordne rýchlo už od pondelka 27. 10. (niektoré časti).

Vox populi...

V posledných rokoch sa desiatky tisíc občanov Slovenska podpisovali pod petície proti umiestňovaniu herní alebo kasín na území svojho mesta či obce. V Bratislave to bolo vyše 100-tisíc podpisov, takmer štvrtina (!) obyvateľov hlavného mesta. Podobne v Nitre, Banskej Bystrici, Trnave a inde.

Tieto petície boli úspešné. Obecné či mestské zastupiteľstvá prijímali všeobecne záväzné nariadenia o zákaze hazardu.

Herňa alebo kasíno sa samozrejme nedá zatvoriť z večera do rána. Právne musí ešte dobehnúť určité obdobie (viažuce sa na platnosť licencie) a až potom dané zariadenie buď skončí, alebo sa presunie mimo obce.

Nuž a práve tu, zdá sa, tkvie pointa tejto novely: V týchto dňoch končia niektorým podnikom licencie a novoprijatý zákon im právnymi kľučkami umožní aj naďalej pokračovat v činnosti na území mesta.

Proti vôli občanov

Všeobecne je priama demokracia, keď sa občania priamo podieľajú na rozhodovaní o veciach verejných, považovaná za vyššiu, rýdzejšiu podobu demokracie v porovnaní so zastupiteľskou formou.

Petície a (miestne) referendá ako formy priamej demokracie nás aspoň trochu pripodobňujú Švajčiarsku. Hoci procesne máme ku nemu ešte ďaleko.

Pre porovnanie, na Slovensku treba na zvolanie národného referenda vyzbierať 350 000 podpisov a pre jeho platnosť je potrebná účasť viac ako 50 % oprávnených voličov. 

Vo Švajčiarsku môžu občania vyvolať hlasovanie (tzv. fakultatívne referendum) o novom zákone prijatom v parlamente, potrebných je na to 50 000 podpisov, pričom výsledok hlasovania je záväzný bez ohľadu na účasť.

Nová zmena zákona o hazarde z dielne ministra športu a cestovného ruchu ide v podstate v protismere masívne vyjadrovanej vôli občanov. Predstavuje tak hrubý a necitlivý zásah do niečoho veľmi jemného a vzácneho. Obrazne povedané, akoby niekto v gumákoch prišiel na reprezentačný ples.

Prečo taký silný tlak verejnosti proti hazardu?

Odpoveď nedávno výstižne, síce v trochu inom kontexte, ale priliehavo vyjadril pápež Lev XIV. [Vatican News, 20.10.2025]. Jeho slová rezonujú so zmyslom ľudí pre spravodlivosť, solidaritu a súcit: 

„Ako ďaleko je od Boha ten, kto utláča druhých až do ich úplného zotročenia! Ide o ťažký, niekedy veľmi ťažký hriech, pretože úžera (podobne aj závislosť od hazardu, pozn. autora) rozkladá rodiny, ničí myseľ i srdce a niekedy privádza ľudí až k myšlienkam na samovraždu.“

Dlhy a hazard bohužiaľ idú často ruka v ruke. A svoje obete vedia dotlačiť až na okraj.

Čítam práve staršie vydanie životopisu jedného stredovekého mnícha, sv. Bernardína Sienského (1380 - 1444), od Pietra Bargelliniho (vyd. Serafínsky svet, 1944). 

Slávny stredoveký františkánsky kazateľ sa počas svojho pôsobenia v talianskych mestách stretával a bojoval hlavne s dvoma veľmi rozšírenými morálnymi nešvármi: Úžera a hazard.

Počas jeho kázní sa stávalo to, čo sa prihodilo aj sv. Pavlovi, ako čítame v Novom zákone:

„Mnohí z tých čo sa zaoberali čarami, podonášali knihy a pred očami všetkých ich spálili; keď spočítali ich cenu, vyšlo im päťdesiattisíc strieborných.“ (Skutky apoštolov 19, 19)

Aj Bernardínovi poslucháči zasiahnutí Božou milosťou sa po vypočutí jeho kázní rázne rozhodli skoncovať s neresťou. V nejednom meste vo vreciach prinášali karty a iné hráčske predmety a pálili ich na kopách slamy na námestiach.

Historické okienko

Jeden z najväčších géniov kresťanstva Tomáš Akvinský (1224 - 1274) sa paradoxne o hraní hier vyjadruje pozitívne, resp. zaujíma vyvážený postoj. 

Vo svojom monumentálnom diele Suma teologická (pdf má skoro 7000 strán) si kladie otázku (q. 168), či môže byť hranie hier čnosť. 

Spomína príhodu zo života sv. Jána apoštola, ktorého raz niekto „pristihol“ pri hraní nejakej hry. Evanjelistovi vyčítal, že sa to nepatrí. Ten človek mal pri sebe luk a tulec. Ján mu odpovedal: A ty svoj luk nosíš stále napnutý alebo uvoľnený a napneš ho len vtedy, keď ideš strielať šípy?

Akvinský tiež spomína výrok Aristotela: V behu tohto života je aj istý druh odpočinku spájajúci sa s hraním hier. Je nevyhnutné niekedy takéto veci používať.

Prekvapujúco teda cirkevný učiteľ uvádza, že existuje dokonca čnosť týkajúca sa hrania hier, volá sa eutrapelia* [doslova z gr. dobré uvoľnenie/vypnutie, ale i duchaplnosť, vtip, prívetivosť, hravosť] a o takomto čnostnom človeku sa hovorí, že je príjemný tým, že má šťastnú myseľ, čím dáva svojim slovám a skutkom veselý nádych. 

Keďže táto čnosť takisto bráni človeku v nemiernej zábave, patrí pod skromnosť – v Tomášovom ponímaní čnosť majúca zmysel pre „zlatý stred“; schopnosť udržať balans, vedieť vycítiť správnu mieru medzi dvoma extrémami, ani príliš málo – ani príliš veľa.
_________
*Pozn.: Odvodené z gréckeho trepein [vypnúť], čím sa naznačuje dvojitý zmysel, že človek má niekedy vedieť „vypnúť“ aj od povinností, a zároveň má mať vedomie správnej miery, čiže vie potom vypnúť aj tú zábavu, hru.

Avšak hra môže byť i hriešna, a to nie len ak sa hrá o peniaze so zlým úmyslom alebo nemiernosťou – často sa k takej hre pridružujú hnev, rúhanie, zanedbávanie rodiny/povinností, ale i podvádzanie, chamtivosť, lenivosť, falošná prísaha – ale hazardná hra je nemorálna sama v sebe, lebo výhra pramení zo straty iného, ktorý nedostáva na oplátku nič, čo sa prieči čnosti spravodlivosti.

Uvediem ešte jeden historický pohľad Cirkvi na hazard. 

V 12. storočí sa udial významný počin v dejinách kánonického práva, zostavenie Decretum Gratiani (okolo r. 1140). 

V tomto diele mních Gratianus, taliansky učenec a právnik, otec kánonického práva ako vedeckého systému, zozbieral a systematizoval významné kánonické normy z predchádzajúcich storočí: vyhlásenia koncilov, dokumenty pápežov, cirkevných otcov i lokálnych biskupov.

Mimochodom od provopočiatkov dejín Cirkvi sa množstvo cirkevných snemov zaoberalo aj hazardom: Koncil v Elvíre (r. 305), v Kartágu (398), Trullo (692), Tours (567), Lateránsky koncil (12. st.) a mnohé iné.

Gracián ku gamblingu nebol až taký zhovievavý ako Akvinský. Nuž, právnik.

Cirkevné právo považovalo hazardné hry za morálne nebezpečné, hoci nie vždy úplne zakázané pre laikov. Avšak pre klerikov boli hazardné hry zakázané ako nezlučiteľné s ich dôstojnosťou a disciplínou.

Hazard bol chápaný v podstate ako protiklad kresťanskej čnosti charitas. 

Ako príklad možno uviesť kánon: „Prísahy zložené v hre nie sú záväzné, pretože hra v kocky je nezákonná. Preto je aj zisk z takejto hry nespravodlivý.“ (Decretum, Causa 14, q.4) 

Graciánovo dielo malo obrovský vplyv na kánonické právo v nasledujúcich storočiach. Ale aj občianske zákonníky stredovekej Európy často preberali jeho princípy, napr. neplatnosť dlhov z hazardných hier.

Záver

Záver je taký, že Cirkev k hazardu nikdy nemala indiferentný postoj.

Keď to prenesiem na náš v úvode zmienený partikulárny problém: Dobre, že sa biskupi ozvali k Druckerovmu diskriminačnému návrhu zákona o financovaní neštátnych škôl.

Lenže rovnako, ako keď išlo o peniaze, by sa mali vyjadriť aj vtedy, keď ide o princíp.

Pán Boh vo svojej múdrosti ustanovil pre človeka duchovné prostriedky nadprirodzenej pomoci, v našej katolíckej tradícii ich voláme sviatosti, ktoré voľnejšie povedané korešpondujú so základnými činnosťami resp. hmotnými skutočnosťami v živote človeka.

• Narodenie – sviatosť krstu,
• vstup do dospelosti – sviatosť birmovania,
• jedenie, pitie – sviatosť Eucharistie,
• dýchanie, resp. vydychovanie/vylučovanie – sviatosť pokánia, spoveď,
• rozmnožovanie – sviatosť manželstva,
• bolesť, choroba, smrť – sviatosť pomazania chorých (posledné pomazanie),
• napokon zostávajú ešte dve: práca-obeta-námaha a spánok – a jedna sviatosť, kňazstvo.

Neviem, ku čomu skôr túto priradiť. Možno podobne ako v atómovej fyzike poznáme vlnovo-korpuskulárny dualizmus (objekt mikrosveta napr. elektrón je súčasne aj častica aj vlna a záleží len na podmienkach experimentu, ako sa prejaví), tak i tuná môžu byť obe súčasne: niekedy sa javí pracovitosť, inokedy prispatosť.

Svätý Augustín povedal: Bdie pre Boha ten, kto zavrhuje skutky tmy.

Nie je to ľahké. 

A ak naviac prezident alebo predseda parlamentu udelí niekomu z biskupov ocenenie, ťažšie sa im bude potom slobodne hovoriť eventuálne proti vláde. 

Moja manželka to ocenenie vtedy nazvala „bobrík mlčanlivosti“. 

Prosím cteného čitateľa, nech v tom nevidí narážku na priezvisko ostatne oceneného. Dôraz je na slove „mlčanlivosť“, respektíve pre mnohých ono čarovné slovko „premlčanie“.