O sexuálno-vzťahovej výchove v novele ústavy

Pred krátkym časom bola schválená novela ústavy, okolo ktorej sa už veľa popísalo. Vyjadrím sa len k bodu, ktorý sa mojej práce bezprostredne týka.

Do ústavy sa doplnilo:

„Výchovu a vzdelávanie detí v oblasti formovania intímneho života a sexuálneho správania možno poskytovať len so súhlasom zákonného zástupcu. Vzdelávanie zamerané na ochranu zdravia, telesnú integritu a prevenciu zneužívania tvorí súčasť všeobecného vzdelávania detí v podobe primeranej ich veku.“

Komora Slovenských učiteľov sa k tomuto bodu vyjadrila v tóne paniky a silného odporu. Úprimne, prekvapilo ma to. Ja a môj tím chodíme po celom Slovensku a rozprávame sa s deťmi o sexe, vzťahoch, intimite a porne už viac ako 5 rokov. Prehlasujem, že v podstate sa nič moc nezmení, teda aspoň nie pre nás, pretože školám od začiatku odporúčame informované súhlasy od rodičov pýtať.

Za niekoľko rokov mojej práce a mnohých rozhovorov so žiakmi, rodičmi a učiteľmi mi vychádza jasná skutočnosť - všetci sexuálnu/vzťahovú/citovú výchovu chcú!
Napriek tomu, že ju chcú, nedeje sa ani doma, ani v školách, alebo skôr výnimočne.

Chcú deti sexuálnu výchovu? Od koho?

V rokoch 2022/23 sme si robili prieskum o tom čo si myslia deti, kto by ich mal prioritne informovať o sexuálnych témach.

• 66% detí odpovedalo, že by to mali byť ich rodičia, avšak pokiaľ to zvládnu tak, aby im (deťom) to nebolo nepríjemné,
• 13% detí odpovedalo, že by to mal byť niekto v škole,
• 12% odpovedalo, že by to mal byť nejaký odborník,
• len 5,5% si myslí, že by to mali byť voľne dostupné online zdroje.

Rodičia, tieto dáta by vám mali dať vietor do plachiet, pretože až 2/3 detí chcú sexuálnu výchovu práve od vás! Poškrabali ste sa po hlave pri čítaní „pokiaľ to rodičia zvládnu tak, aby to deťom nebolo nepríjemné“?  Vedela by som vám prezradiť, čo tým deti presne myslia alebo čo  zvyknú povedať o tom, aký rozhovor s ich rodičom o sexe by bol príjemný, alebo nepríjemný, ale na to tu teraz nemám priestor. Dočítate sa však o tom v knihe Láska žije offline, kde to detailne rozpisujem.

Aj keď deti by takýto rozhovor s rodičom uvítali, realita je taká, že rodičia sa so svojimi ratolesťami o týchto témach nebavia. Keď sa v triede spýtame, kto sa doma už na tieto témy s rodičmi rozprával (a to sa pýtame stredoškolákov) v triede sa väčšinou zdvihnú tak 2-3 ruky.

Ak by sa dieťa potrebovalo s niekým porozprávať o sexuálnych témach, v drvivej väčšine by nevyhľadalo rodiča, teda aspoň nie otca. Je to práve preto, že predpokladajú, že rozhovor s rodičom by bol vcelku nepríjemný. Viete za kým by teda najskôr šlo? Vieme. Za kamarátom.

Na otázku, „Keby si sa potreboval/a s niekým rozprávať o sexe a pornografii, za kým by si išiel/išla?“  deti odpovedali takto:

• 34 % kamarát/ka,
• 19 % matka,
• 17 % hľadal/a by som na internete,
• 9 % otec,
• 9 % súrodenec,
• 2 % učiteľ/ka, vychovávateľ/ka.

Rodičia, chcete sexuálnu výchovu pre svoje deti? Od koho prioritne?

V prieskume medzi rodičmi sme sa pýtali: „Kto by mal vaše dieťa/deti prioritne informovať o sexuálnom dozrievaní (pohlavný vývin, sex, masturbácia, menštruácia, polúcia, atď.)?“ 87 % rodičov odpovedalo, že oni! To je krásne, tak to prosím vás aj robte!

Keďže som pre vás, rodičia, urobila už mnoho seminárov, rozumiem dôvodom, prečo váhate. Ak sa však k rozhovoru so svojim dieťaťom neprekonáte a o tejto téme u vás doma ostane ticho, o slovo sa musí hlásiť škola. Musí. Pretože inak jediný, kto sa o slovo prihlási, a to veľmi skoro a veľmi ochotne, bude porno-priemysel a to je preveľká škoda. Poprípade nejaké „pseudovzdelávacie“ podcasty ako napríklad Sexuálna výchova.

Čo rodičov brzdí dať škole informovaný súhlas?

Keďže sa väčšina detí doma o sexuálnych témach nerozpráva, absenciu informácií vypĺňajú prevenčné programy, ktoré ponúka škola. A tu sa to začína zamotávať! Z týchto programov zvyknú mať rodičia totiž obavy. Boja sa, že ich deti v škole uveria niečomu, čo im potom následne už doma nebudú vedieť vyvrátiť. V matike síce platí 2+2=4, v sexuálnej morálke však nič tak zrejmé neplatí. Máme medzi sebou rodiny, kde 15-ročnej dcére odporučia antikoncepciu pre jej vlastné dobro, zatiaľ čo v inej rodine by to bolo považované za veľké zlo. Máme rodiny, kde sa sledovanie pornografie berie ako normálna súčasť dospievania, zatiaľ čo v iných rodinách je francúzsky bozk na obrazovke hoden studenej sprchy. Tých rozdielov a mini rozdielov je medzi nami naozaj veľa… avšak pridajme ešte – existujú rozdiely aj medzi prevenčnými programami a organizáciami, ktoré ich lektorujú. Niektorí lektori tvrdia, že sex je OK vždy, pokiaľ človek s ním súhlasí a je bezpečný. Iní lektori zasa tvrdia, že „súhlas“ a „bezpečie“ je len základ, ale od zodpovedného sexuálneho správania je to stále veľmi ďaleko. A to sme len niekde pri povrchu mnohých rozdielov a názorov na to, čo a ako žiakom v intímnych témach komunikovať.

Zopakujem teda - rodičov predovšetkým brzdí strach, že ich deti v škole uveria niečomu, čo im potom následne už nebudú vedieť vyvrátiť. Majú strach, lebo neveria škole a neveria ani samým sebe. 

Čo rodičom naopak pomáha dať informovaný súhlas?

Keď je ich zvedavosť nasýtená, ich obavy vyvrátené, keď sa necítia bezmocne. Keď nemusia konšpirovať o tom, kto a ako sa s ich dieťaťom rozpráva o intimite. Keď môžu škole veriť, že je v týchto dôležitých témach transparentná a rodičov naozaj informuje. Ja ako matka totiž nemám od školy očakávania, že si do triedy k deťom zavolajú presne takého lektora, ktorý vyznáva presne také hodnoty v sexuálnom správaní ako ja. Ak by moje deti navštevovali cirkevnú školu, tieto očakávania by možno boli opodstatnené, inak ani veľmi nie. Čo ja viem, či riaditeľ, vedenie školy, psychologička a učiteľka vyznávajú v sexualite také hodnoty ako ja? Nikdy som sa ich na to nepýtala, oni mňa tiež nie. Urobia ako najlepšie vedia a pozvú takých lektorov alebo zvolia takú metodiku, akú uznajú za najvhodnejšiu. Ako rodiča by ma teda veľmi povzbudilo a brala by som to ako povinné gesto dôvery (po novom v ústave ako povinnosť), že ma nechajú nahliadnuť do toho, čo sa pre moje dieťa chystá, a finálne rozhodnutie, či sa moje dieťa zúčastní, alebo nie nechajú na mňa.

Úprimne, za celé roky a tisícky detí, pre ktoré sme program doposiaľ urobili, sa len malá hŕstka rodičov rozhodla, že svoje dieťa na náš program nepustia. Mali na to svoje mne neznáme dôvody.

Jediný vyslovený  “prúser” u rodiča sme zažili práve vtedy, keď škola zahmlievala. Pani učiteľka sa bála na rovinu rodičom napísať, že program bude o porne, tak im napísala, že sa to bude týkať vzťahov všeobecne. Nestihli sme dokončiť ani len prvý program a už bolo zle. Zástupkyni volal rozčúlený otec prítomnej žiačky: „Ako to, že sa s jeho dcérou niekto rozpráva o porne?“ Začal sa cirkus. Bolo to nepríjemné a hlavne úplne zbytočné. Škola mala s rodičmi komunikovať otvorene, predísť tak konšpiráciám rodičov o tom, čo je deťom počas program podsúvané.

Rodičia, predovšetkým, verte si!

Ak by sa aj stalo, že vaše dieťa absolvuje program, ktorý možno nesúladí s vašimi hodnotami, nič nie je stratené. Pokiaľ sa viete dostať k informáciám o tom, aké témy a akým spôsobom sa v triede otvárali (preto je informovaný súhlas fakt dobrý nápad), môžete doma rozvinúť siahodlhú diskusiu. Ak máte doma stredoškoláka povedala by som, že kľudne aj na pokračovanie na niekoľko dní až rokov.

Môžete sa spýtať, čo si dieťa o tom, čo sa povedalo v triede, myslí, doplniť, prečo podľa vás lektorka nemala pravdu, keď povedala „A“, a prečo si myslíte že „B“ je lepšie. Výsledok možno bude, že vaše dieťa si napokon osvojí nejaké absurdné „D, F, Z“. V každom prípade však platí, že pri večeri nebude ticho, že nad tým budete rozmýšľať, že budete hľadať spôsoby, ako tieto témy komunikovať a ako bude vaše dieťa zrieť, možno sa napokon aj vráti k tomu vášmu krásnemu „B“.

Nech je ako je, aj tak je najlepšie, ak viete byť živým príkladom. Nie so zaťatými zubami a päsťami, kde sa neha, úcta, sloboda a sexualita len nejak ticho pretrpí na niekoho úkor a je vnímaná ako niečo riskantné. Ale skôr ako príklad, kedy vám život a všetka jeho intimita prináša radosť a posilu, pretože viete, ako ju správne žiť.

Rodičia, predovšetkým, verte si!

_____

Autorkou blogu je Lívia Halmkan, riaditeľka organizácie Tlakový hrniec, n. o.