Nie sme votrelci

V posledných dňoch sledujem diskusiu o zákone, ktorý umožňuje vstup duchovného za pacientom v nemocnici. Niektorí tvrdia, že kňaz sa môže objaviť pri lôžku bez pozvania. Iní hovoria o ohrození súkromia, dokonca o predátorskom riziku. Ako kňaz a človek, ktorý dlhé roky slúži pri nemocničných lôžkach, nemôžem zostať ticho. Lebo nejde len o mňa. V tejto debate sa pomaly, ale isto stráca to najdôležitejšie – človek, ktorý trpí, a ten, čo pri ňom stojí.

Nie sme narušitelia, sme pozvaní

Duchovný prichádza do nemocnice len vtedy, keď si to pacient praje. V praxi vždy rešpektujeme vôľu pacienta, nemocničný režim aj dôstojnosť prostredia. Nie sme inkvizítori so spisom, nie sme ani ideologickí pracovníci v zvláštnych odevoch. Sme sprievodcovia. Tichý hlas nádeje pri slabnúcom dychu. Kňaz je ten, koho človek volá, keď sa mu zlomí svet.

Niekedy nestačí otvoriť dvere. Musíme si získať dôveru. Byť potichu. Byť prítomní. A niekedy sa k sviatostiam ani nedostaneme. No úspechom je aj to, že sme tam, kde nik iný nie je – a v mnohých prípadoch ani nechce byť. Tichá prítomnosť je najvyššou formou úcty. Prítomnosť bez programu, blízkosť bez slov.

Podozrievanie tých, čo slúžia

Obavy o súkromie sú prirodzené. Ale keď sa opatrnosť zmení na nedôveru – alebo, ako to vidíme v niektorých aspektoch súčasnej diskusie, doslova paranoju – vzniká nebezpečenstvo generalizovania. A to je zničujúce. Za mnohými výkrikmi na sociálnych sieťach sa skrýva jednoduché posolstvo: „Neveríme vám.“

Zlyhania niektorých sa nesmú stať rozsudkom nad všetkými. Nie som podozrivý len preto, že som kňaz. Moje povolanie nie je riziko. Je to služba. Keď stratí dôstojnosť v očiach verejnosti, stratí spoločnosť jeden z pilierov nádeje. Čo sa stane so svetom, ktorý prestane veriť tým, ktorí slúžia bez nároku na odmenu?

Skúsenosť, ktorá nemá hlas – len tvár, slzy a ruky

Za 25 rokov duchovnej služby boli zariadenia, do ktorých som chodil pravidelne a dlhodobo, a boli aj pacienti, ktorí ma spočiatku odmietali. Len som sa zastavil, prehodil pár slov. Nikdy som nerobil nábor. Po týždňoch, po mesiacoch, niekedy po roku sa aj od týchto ľudí ozvalo: „Potrebujem kňaza.“ Vtedy som neprišiel ja. Prišiel Boh. Ja som len držal dvere.

Navštevujem aj deti – v mnohých prípadoch ťažko choré, niektoré onkologicky. Viaceré z nich som pochoval. Ich rodinám som ostal nablízku. Smrť nevypína vzťahy – často ich ešte prehĺbi.

V nemocniciach a sociálnych zariadeniach sa často stretávam s ústretovým a milým personálom, ale zažil som aj opak. Boli prípady, keď som zostal pred zamknutými dverami oddelenia, hoci pacient ma čakal. Neberiem to v zlom – nemocnica má svoje pravidlá a nikoho za to nebudem démonizovať. Ale prečo sa deje opak?

Poznám mnohých kňazov slúžiacich chorým. Sú to tichí spoločníci, sprievodcovia nádeje – a nebojím sa povedať, že aj uzdravovatelia. Prečo ich niektorí politici a médiá démonizujú? Namiesto toho by som čakal vecnú diskusiu – napríklad o tom, či kňaz, ktorý pracuje v nemocnici, môže byť zdravotníckym pracovníkom a za akých podmienok.

Namiesto toho: panika. Priznám sa, že by mi ani na um neprišlo chodiť na gynekológiu a presviedčať ženy, nech nejdú na potrat – alebo, ako vraví pani Cigániková, kontrolovať jej menštruačný cyklus. V hlave akého človeka vzniká také podozrenie?

Nedovoľme, aby strach prehlušil nádej

Zdravotníctvo dnes nesie ťažkú záťaž. A keď z neho vytlačíme tých, ktorí prichádzajú s poslaním, oberáme pacienta o viac než len možnosť rozhovoru. Oberáme ho o nádej.

Jasné, že som proti rýchlym a nekoncepčným riešeniam. Spusťme konečne diskusiu o úlohe kňaza v nemocnici – aj v spoločnosti, aj kdekoľvek inde. Viera totiž nie je „náboženský sentiment“ ani blud. Je prirodzenou súčasťou života každého jednotlivca. Veď na to sú výskumy. To sme naozaj takí zaostalí, že na to nereflektujeme?

Potrebujeme pravidlá, ktoré chránia. Ale aj jazyk, ktorý neuráža. Kritika je zdravá. Paranoja ničí. V srdci nemocnice nejde o právo na vstup. Ide o právo na ľudskú blízkosť.

A niekedy práve prítomnosť lásky dokáže to, čo medicína už nedokáže.