Pocta Danielovi

Daniela som začal intenzívne vnímať krátko pred mojim vstupom do politiky. Keď som v roku 2012 stal poslancom Národnej rady a spoznal bližšie mnohých dlhoročných politikov, moja mienka o väčšine z nich sa skôr zhoršila. Niekedy ma až šokovalo, ako som mohol mať z toho alebo onoho poslanca dobrý dojem. Skutočnosť bola totiž podstatne horšia ako ich mediálny obraz. U Daniela to bolo naopak. Každým stretnutím, rozhovorom, spoluprácou sa môj dojem z neho zlepšoval. Jednoducho vysoko pozitívna osobnosť.

Je mi ľúto nehody, ktorá sa udiala v pondelok a pri ktorej vyhasol ľudský život. Je mi ľúto zosnulého i jeho rodiny. Úprimnú sústrasť! Je mi ľúto aj Daniela a jeho najbližších, že musia čeliť takejto tvrdej skúške. A je mi ľúto, že prídeme po zvyšok tohto volebného obdobia o tak skvelého kolegu, kompetentného odborníka a veľmi aktívneho a usilovného poslanca.

Zároveň som však hrdý, že som v partii s človekom a politikom takého formátu, akým je Daniel. Dnešným rozhodnutím to len potvrdil. Bol to akt nefalšovanej ľudskosti a dôkaz veľkosti ducha. Nie, nemusel to urobiť. Jemne, rešpektujúc jeho slobodu, sme ho od toho odrádzali. Podobne ako stovky ďalších ľudí. On sa však rozhodol takto, lebo to tak cítil. Uvedomujem si, že by som to v podobnej situácii pravdepodobne cítil tak aj ja. On však konal a urobil akt politickej kultúry, aký je na Slovensku výnimočný. Klobúk dole!

Daniel tak ukázal, akým spôsobom sa mení politická kultúra. Nie nezmyselnou novelizáciou rokovacieho poriadku, ale reálnymi krokmi odvahy, veľkodušnosti a zodpovednosti. Stovky ľudí vyzývali Daniela, aby neodstupoval a desaťtisíce ľutujú, že tak urobil. Sú tu však aj takí politici, ktorých naopak desaťtisíce ľudí vyzývajú, aby odišli. A oni, hoci sú vážne podozriví a zjavne zlyhali, ani okom nemihnú a zostávajú.

Neurobil som tak hneď po voľbách a tak to robím dodatočne dnes. Chcem vyzdvihnúť, že Daniel Lipšic bol najúspešnejším kresťanskodemokratickým lídrom v týchto parlamentných voľbách. Ján Figeľ, ktorý zostal jednotkou v KDH, napriek tomu, že Daniel ho vo voľbách v roku 2012 prekrúžkoval, získal v roku 2016 približne 49 000 preferenčných hlasov. Prišiel o kreslo v parlamente i o kreslo predsedu strany. Radoslava Procházku, ktorý nikomu nechcel robiť dvojku a pasoval sa za nového premiéra, krúžkovalo v marci asi 67 000 voličov. Premiérom sa nestal, skončil už aj ako predseda strany a onedlho pravdepodobne skončí aj v parlamente a nadobro na slovenskej politickej scéne.

Daniel Lipšic sa poučil z chýb a bol ochotný robiť dvojku Matovičovi (alebo s Matovičom). Áno, tomu Matovičovi, nad ktorým sa mnohí uškŕňajú! Voliči si ho však našli aj na štrnástom mieste na kandidátke a dôveru mu osobne vyjadrilo takmer 84 000 ľudí. Medzi kandidujúcimi kádehákmi a exkádehákmi sa stal suverénnym víťazom.

Takýmito postojmi – i tým dnešným – Daniel ukázal ďalším politikom, ako sa to robí. Snáď sa od neho niečo naučíme.

Daniela nezastavila politická neschopnosť, neúspech vo voľbách či nemorálne konanie. Daniela položila na kolená ťažká životná situácia, ku ktorej pristúpil s hlbokou pokorou a ako človek s veľkým Č. Ako veriaci kresťan som presvedčený, že pozícia na kolenách je dobrým východiskovým bodom. I keď ťažkým a vôbec nie príjemným.

Verím tomu a dúfam v to, že Daniela Lipšica, tohto mladého a neuveriteľne talentovaného politika, čaká veľký comeback. Som presvedčený, že Daniel odchádza  na prestávku „do šatní“ so vztýčenou hlavou. A že sa so vztýčenou hlavou aj v príhodnom čase vráti.