Fenomén národného sebectva ako nebezpečná edukačná metóda súčasnej vlády

Spomeňme si na ťažké roky v dobe komunizmu a na hrdinskú obetavú pomoc západných krajín. Vieme si predstaviť pád zločinného komunistického režimu bez pomoci zvonka? Ak je nám otázka obetavosti druhých jasná, o čo viac musíme pochopiť krvácajúcu Ukrajinu a utrpenie nevinných bezbranných obetí, ktoré dennodenne eviduje a zaznamenáva Pán času.

Strata súcitu s trpiacimi je prejavom sebectva

Tvrdá realita trpiaceho národa však pre nás zovšednieva a pohľad na zničenú krajinu prestáva vzbudzovať súcit a porozumenie. Ak k tomu pridáme nepomenovanie vecí pravým menom a politickú schizofréniu našich vládnych predstaviteľov, stáva sa podsúvanie falošných predstáv o pravde a spravodlivosti deformačným faktorom občianskeho povedomia. 

Sme svedkami toho, ako sa postupne vytráca úcta k pravde a spravodlivosti a výroky o mieri ani v najmenšom nenaznačujú, že mier neznamená stav iba bez napätia, ale to, keď zavládne spravodlivosť. Je slušné vydávať lož za pravdu, používať klamstvo na dosiahnutie vlastných cieľov? 

Ak mladý študent preukáže citlivosť voči pravde a preukáže to jemu možným spôsobom, pohoršuje nás neslušnosť nepodania ruky prezidentovi. Nepripomína nám mladý študent propagované lži a klamstvá ako príčinu, ktorá predchádzala jeho osobnému protestu?

Hľadať správny spôsob komunikácie a spoločné dobro

Výrok profesora pražskej univerzity Bernarda Bolzana o spôsobe komunikácie tak, aby zo všetkých  možných spôsobov jednania sa vybral vždy ten, ktorý po uvážení všetkých dôsledkov najviac prispeje k blahu celku, je v súčasných reakciách vládnych predstaviteľov neuskutočniteľným ideálom. 

Nedostatok zmyslu našej krajiny pre spoločné dobro, ako v rozhovore pre Postoj spomenul bývalý poľský veľvyslanec, je dôsledkom túžby súčasnej garnitúry po moci, pričom vnucujúci sa falošný dojem o pravde a spravodlivosti kriví charaktery a zabraňuje kultúrnemu rastu národa.

Národné sebectvo ako nebezpečný precedens

Nadovšetko však povyšovanie národných záujmov nad hodnotu ľudského života, nech by boli akokoľvek opodstatnené, je nebezpečným precedensom pre budúcnosť našej krajiny. Pomenovať hrdinskú snahu o záchranu Ukrajiny pred svojvoľnými nárokmi okupanta ako „žobranie o pomoc“ sa dá vyhodnotiť iba ako absolútny prejav cynizmu a bezbrehej necitlivosti voči utrpeniu druhých. 

Uvedomme si, že tragédiou celého ľudstva bude Ukrajina, ktorá sa stane obeťou následkom národného sebectva ostatných krajín, ako sme to počuli z úst ukrajinského občana.

Naša krajina potrebuje viac ako predtým odvážneho občana, ktorého politika zaujíma a cíti sa byť svojimi postojmi súčasťou politického diania. Ba čo viac, obetavé gesto povýšenia spoločného dobra nad svoje vlastné môže byť hrdinským činom v našom konzumom a sebectvom poznamenanom svete. (Viac o národnom sebectve v komentári T. Rončákovej.)