R. I. P. náš páter Ondrej Pešta SVD

Je zaujímave na čo si pamätáme a na čo rýchlo zabudneme. Raz sa ma niekto pýtal na dominikánskeho pátra Akvinasa Gaburu. Nevedel som pomenovať, čím bol výnimočný. Len som vnímal a vnímam, že stretnutie s ním bolo stretnutím so svätcom. Ani na to, čo mi raz povedal pri sviatosti zmierenia, som si nevedel spomenúť. A to som si svojho času myslel, že na to nikdy nezabudnem. Podobné to bolo aj pri spomienkach na Ondreja.

Naposledy sme spoločne sedeli pri spoločnom stole v septembri 2021 v Limbachu. U nás doma. Veru, ani na to som si nedávno nespomenul, že obed, ktorý bol pripravený, sa pokazil a ja som mu chystal na rýchlo “dinosaurov” - vyprážaný syr pre deti. A našťastie farníčka Ľubka a ďalší ešte dochystali ďalšie veci. Ondrej vtedy pokojne hovoril o tom, ako ho uštipol škorpión a ako sa pri nich “uhniezdili” včely. S vtedajším pánom farárom, včelárom, si rozumeli. Na otázku, či sa nebojí, pokojne odpovedal: “Veď aj tu sú medvede a stať sa môže čokoľvek tu, či v Bolívii.”

Ondrej bol flegmatik. Keď nás vyhadzoval šofér autobusu, lebo sme nastúpili zo zadu. My, v tom čase menší, sme sme sa v tlačenici skryli. On, v tom čase vysoký štvrták na gymnáziu, vystúpil a musel nastúpiť medzi poslednými. Zažili sme viacero pekných chvíľ na výletoch s farským spevokolom. Bol typický svojim stoickým pokojom. Pamätám si na nezabudnuteľné chvíle v Spišských Tomášovciach, ale i na iných miestach. S Ondrejom a Marekom sme sa vybrali aj na Oravský hrad, keď sa iným zo spevokolu už nechcelo objavovať pamiatky minulosti (počas sústredenia vo Vavrečke). Ondrej hrával (ak si dobre pamätám) na gitaru aj v spevokole.

Ondrej bol hĺbavý. S hlbokou úctou hovoril o dare svätého prijímania. Hovoril, ako išli so sestrou Betkou do Levoče, aby tam poďakovali za dar svätého prijímania. Prijali Eucharistiu tajne. Mamka bola učiteľka a v čase, keď mali vyrastať Husákove deti aj z Ondreja vyrastalo dieťa generácie Jána Pavla II. Tajne. Dieťa slobody. Stačilo, že len raz “omylom” bol v miništranskom a už išli sťažnosti na najvyššie stranícke miesta… Takú dobu sme žili a práve aj cez Ondreja som vnímal ako sa Boh dotýkal sŕdc rovnako tých, ktorí tajne sviatosti prijali, ako aj tých ktorí sa verejne hlásili k viere. Ondrej bol v hľbke človekom so zmyslom pre Božie veci. Tá jeho hĺbavosť bola očividná v mnohom. Zvlášť pri štúdiu. Objavovovaní krás prírody. V niečom bol ako sv. František z Assisi.

Ondrejovi išlo o podstatu. Pôsobil v bratislavskom UPC a chodil aj na misie do Rumunska. Obdivoval som tieto cesty. Venoval ľuďom čas. Nehovoril veľa a už vôbec nie o sebe. Keď sa hovorilo o nepodstatmých veciach, mlčal. A vedel prehovoriť, keď šlo o veci podstatné. Prekvapila ma jeho kázeň, ktorú mal na nedeľu Krists kráľa práve teraz. Hovoril o ľudskej dôstojnosti a slobode. Hovoril, aby ľudia neverili populizmu. Silné a aktuálne aj pre nás, no vravieť tieto slová v Bolívii pár týždňov pred voľbami a dať to ešte aj na facebook - tak to je odvaha, podobná odvahe kňazov, ktorí u nás čítali pastiersky list v 50tych rokoch.

Ondrej miloval a bol milovaný. Jeho gestá, postoje boli jednoduché a veľke. Na jednej fotografii je s Kristom (sochou) a on pod Ním s rozprestretými rukami ako Ježiš. Rozdal všetko. Aj tričko, čo mal na sebe. Všetko do posledného by dal človeku. Tak to bolo na Slovensku. “Páčila sa mi jeho čiapka z Bolívie, pred odchodom na misie mi ju venoval,” spomína jeho rodáčka Martinka. A v Bolívii? Množstvo ľudí v Bolívii sa chystalo na zádušnu sv. omšu, no v krajine je z dôvodu volieb zákaz cestovať, a tak nemohli prísť, no on line to sledovalo cez 300 ľudí a za 24 hodín mala zádušná sv. omša cez 30 000 pozretí. Tie krásne kytice… Svedectvá a komentáre… hovoria za všetko. Aj v jeho rodnej obci asi 150 ľudí v kostole sledovalo on line sv. omšu a modlilo sa. V blízkosti Ondrejovej mamky, sestry, blízkych… A zádušná svätá omša tu bude 30. januára o 13 hod.

Ondrej bol Pešta. Bol z rodiny, ktorej príbuzným bol biskup - mučeník Štefan Barnáš. Bol formovaný rodinou, rodičmi i rehoľnou sestrou Pavlou Peštovou SSpS - jeho tetou, no aj farnosťou Slovenská Ves, ktorá dala Cirkvi dve mužské rehoľné povolania: pátra Petera SVD. pátra Ondreja SVD, no rovnako aj Misijné sestry služobnice Ducha Svätého (štyri pochádzali zo Slovenskej Vsi, sestra Mária pôsobí v Argentíne, sestra Agáta v Rusku). Bol formovaný goralskou kultúrou, ktorej naturel mi pripomína dielo Jozef Mak. Parafrázujem: “Keď sa modlia, tak sa modlia. Keď pijú, tak pijú. Keď rúbu drevo, tak rúbu drevo do úmoru.” Na Ondreja sa nalepila tá dôslednosť. Potiahnúť ešte o kúsok ďalej, aj keď sily nestačia.

Ondrej bol skromný. Bol pokorným, slúžiacim. Bol otvorený neustálej formácii. O sebe hovoril, že sa len učí byť misionárom. A začiatky v Bolívii boli extrémne náročné… menšia znalosť jazyka, misonár, ktorý mu mal pomáhať sa nevrátil z Európy…. “Áno, aj som si neraz poplakal…” spomínal po rokoch v čase, keď sa mu už náročnejšie hľadali slovenské slová, španielčina sa stáva jeho “materským jazykom” … a mal jasno i v tom, že chce byť pochovaný v Bolívii, lebo tam je už jeho domov.

Ondrej listoval v Biblii. To bolo to najpodstatnejšie. Vietor v Biblii zalistoval aj na zádušnej sv. omši. Bolo to silné a symbolické (rovnako sa to stalo na pohrebe sv. Jána Pavla II.) Ondrej miloval Písmo. Vedel v ňom objavovať nebo a o ňom hovoriť iným. A či skôr cestu do neba. Ukázať na Krista a poukázať na jeho ľudskú blízkosť. Objaviť radostnú zvesť a zvestovať ju v krajine, ktorú z 55% tvoria pôvodní Indiáni. Čas jeho odchodu ukazuje aj ďalšiu rovinu: “Myslíš, že si opäť zamilujem Sväté Písmo?” spýtala sa ma jedna rehoľníčka premýšľajúca nad Ondrejom, ktorého tak často videla s Bibliou v rukách. “Pomôže mi v tom Ondrej?” “Už to, že o tom uvažuješ je svedectvo, že Ti pomáha,” odpísal som jej a aj doma som na stôl položil Bibliu. 

“Ondrej tu nikdy nezomrel!” tieto slová si požičiavam od kostolníka Róma na Poštárke pri Bardejove (povedal to o zosnulom Dodovi Gavendovi SDB). Takto to iste budú vnímať a vnímajú mnohí. A iste… tá otvorená náruč… už nebude rozdávať všetko to ľudské tu a teraz. Bude nastavená inak, smerom k objatiu. Večnosť nás môže len objať. Ondrej s Kristom majú otvorenú náruč a je na nás, či sa necháme objať. Ako? Jednoducho… začnime túžbou mať srdce čisté…aby sme uvideli Lásku - Boha. A v tej láske uvidíme viac, hlbšie. 

Ondrej nám dal príklad. Tak ako sv. Ondrej pozval svojho brata k dialógu s Ježišom. Tak aj my sme pozvaní k dialógu… možno aj s priateľmi v Bolívii…. A budeme poznať mesto Cochabamba, kde je Ondrej pochovaný…. A bude premýšľať o ich kultúre…. A budeme na nich myslieť. Myslím, že v Slovenskej Vsi už budú navždy vedieť, že keď je v Bolívii 10 hodín, u nás je 15 hodín. V chráme Obetovania Pána počúvali, ako páter Venansius Mulyadisa SVD v homílii v Cochabanbe ďakoval mamke Betke za obetovanie Ondreja pre kňazský život v misijnej kongregácii Spoločnosti Božieho Slova (SVD). Poukázal na Pannu Máriu ako Matku, ktorá obetovala svojho Syna a stála pri ňom. Ondreja vyzdvihol ako človeka, ktorý Božie slovo nie len ohlasoval, ale ho aj potvrdzoval svojim svedectvom života do úplneho rozdania sa. Páter Venansius, regionálny predstavený,  sa ďalej v homílii podeli aj s tým, že pred pár týždňami za ním prišiel páter Ondrej a zaujímal sa o to, kto z verbistov by mohol pokračovat v biblickej animácii, ktorú tu Ondrej viedol 9 rokov. Svätú omšu celebroval páter Marcin Domanski a koncelebrovalo 10 kňazov.

Ondrej v nás otvára toto bratstvo. A pozývajú nás k nemu aj sestra Sára a kňaz Ján, rodáci zo Spiša, na misiách v Bolívii. Ako tvorivo naň zareagujeme - na toto pozvanie? To ukáže čas. Každý z nás smieme venovať lupienky z kvetín (ako to robili po zádušnej sv. omši veriaci v Bolívii) ako symbol vďaky za dar spolužiaka, rodáka, spolubrata… jednoducho nášho Ondreja. A cítili ste aj Vy tú hrdosť na Slovensko ako ja, keď sme videli v Bolívii slovenskú vlajku? Tú hrdosť si nenechajme vziať. Vzbudzjú ju v nás šampióni. A Ondrej ním bol, je a bude…. “lebo dobrý boj som bojoval, beh som dokončil…”

Ondrej, náš priateľ v nebi, oroduj za nás.

PS: Ondrejova posledná homília:

ZNAMENIE ĽUDSKEJ DÔSTOJNOSTI (1. adventná nedeľa)

V našom každodennom živote majú niektoré značky význam. Napríklad dopravné značky, ktoré nás varujú pred určitými nebezpečenstvami a prekážkami alebo jednoducho organizujú dopravu, aby bola naša cesta bezpečnejšia.

Sú však ľudia, ktorí ignorujú znamenia.. Niektorí ich nechcú vidieť naschvál, iní si ich nevšímajú, pretože sú rozptýlení inými vecami. V mestách rastie počet ľudí s nejakým typom úrazu z jedného jediného dôvodu a tým je mobil.

Ak si človek nedáva pozor na to, čo sa deje okolo, môžete sa ľahko potknúť a spadnúť.. Ešte horšie to môže dopadnút, ak šoféruje motorku alebo auto.

Ježiš nám v dnešnom evanjeliu hovorí, aby sme venovali pozornosť znameniam okolo nás, v našich životoch, vo svete, v ktorom žijeme.

Určite existujú aj strašidelné znamenia… ale je jedno znamenie, ktoré je dôležitejšie od všetkých ostatných - vzkriesenie. Prítomnosť Ježiša Krista vzkrieseného. A nielen to! My kresťania sme pozvaní, aby sme boli tým veľkým znamením pre ostatných.

Na úvod tohto nového liturgického cyklu, v ktorom nás bude sprevádzať evanjelista Lukáš, nám je predstavený text patriaci k úryvku, ktorý nazývame „eschatologická reč“. Lukáš, rovnako ako ostatní dvaja synoptickí evanjelisti, pripomína Ježišové slová vo svetle udalostí, keď písal svoje evanjelium na podporu prenasledovaných kresťanských spoločenstiev. Výrazný a bojazlivý jazyk zároveň znamená jednu vec: “Všetko je v Božích rukách, aj keď sa zdá, že celý svet padá…”

Biblický text nám hovorí o znameniach (porovnaj. v. 25), ale najväčším znamením je „Syn človeka prichádzajúci na oblaku, plný moci a slávy.(v. 27).” Uprostred prenasledovania a ťažkostí sú kresťania pozvaní objaviť znamenie Zmŕtvychvstalého Krista a byť premenení na Jeho znamenie svetu. Ako? 

Ježiš nám hovorí dve veci.

Tou prvou je mať odvahu a zdvihnúť hlavu (porov. v. 28). Nejde o jednoduchý emocionálny stav, ale o trvalý postoj, ktorý má veľa spoločného s našou dôstojnosťou ako ľudí. Korunou ľudskej dôstojnosti je sloboda. Zotročený človek nedvíha hlavu, žije zakrivený...

A s týmto prichádza aj druhá rada: "dávajte si pozor a modlite sa bez prestávky" (v. 36). Je to stav bdelého ducha, srdca, ktoré nestráca svoju slobodu, nezaťažuje sa neresťami a starosťami života.

Adventný čas, ktorý dnes začíname, môže byť príležitosťou pre každého z nás. Pán nás pozýva, aby sme venovali pozornosť znameniam Jeho prítomnosti a lásky v našom živote.

Musíme zdvihnúť hlavu a žiť svoju slobodu synov a dcér Boha! Je to opak sklonenej hlavy, ktorá je symbolom otroctva, sústredenia len na náš malý sebecký svet, na naše potreby, neresti, obavy.

Kresťania musia žiť so vztýčenou hlavou, dôstojnosťou a slobodou.

Kresťan musí byť vytvorený, premenený na signál pre iných proti všetkým druhom otroctva: proti osobným závislostiam, a proti spoločenskému a sociálnemu otroctvu – ako sú ideológie, ktoré nás nútia ohýbať hlavy manipuláciami a hrozbami, ktoré zasievajú strach.

Adventný čas je časom príprav na Vianoce, narodenie Ježiša.. Ale toto obrovské znamenie Božej lásky k ľudstvu môže zostať bez povšimnutia, bez povšimnutia a stratené medzi toľkými vecami, ktoré chcú naplniť srdcia každého z nás.

Preto je vhodné položiť si úprimnú otázku: čo je "cenné" v mojom srdci? Naozaj žijem dôstojne a slobodne? Neexistujú veci, situácie alebo ľudia, ktorí chcú "okrádať" môjho ducha?

Čo mi môže tento adventný čas, ktorý začíname, pomôcť k plnšiemu životu slobodných Božích detí?

Pane Ježišu, pomôž nám naplno žiť našu ľudskú dôstojnosť. Amen.