Pri pohľade z druhej strany – zomierame všetci naraz v jednom okamihu?

Intuícia (lat. in-tuitum, vhľad, náhľad) ako „tušenie“ odpovede, je podľa psychológov najbezpečnejšie nechať pracovať v prostredí informácií a podnetov, s ktorými sme sa už v minulosti stretli.

Naša myseľ bežne používa intuitívne vyhodnotenie ako efektívny spôsob riešenia situácie, ktorá obsahuje veľa vstupných informácií a zhodnotenie musíme spraviť rýchlo, sme v časovom strese.

Pri každom probléme je možné spoliehať sa buď na racionálnu analýzu alebo len na intuíciu. Alebo aj na obe súčasne. Intuícia a rozum sú navzájom komplementárne modely myslenia.

Tieto užitočné mechanizmy našej mysle majú žiaľ aj svoje úskalia. 

Transfer – prenášanie našej skúsenosti, poznania z oblasti, kde „niečo vieme“ do oblasti, o ktorej toho veľa nevieme, resp. máme malú skúsenosť – môže byť pre náš úsudok pomerne zradný proces.

Veľmi veľké

Vzdialenosti, rozmery, čísla, hodnoty... 

Hodnota majetku najbohatšieho človeka na svete v roku 2024 je viac ako 200 miliárd dolárov. Nevieme si to dobre predstaviť, keďže s takými číslami máme malú skúsenosť (aj s mnohokrát menšími číslami ☹).

Niekto spočítal, že keby sa táto hodnota mala vyčísliť v 100-eurových bankovkách voľne uložených na sebe, tak potom tento štós peňazí (preklopený do ležatej polohy) by siahal z Prahy do Paríža.

Naša intuícia sa môže cítiť trochu zaskočená.

Aktualizácia 1.12.2024: Stále mi to vŕtalo v hlave, či je to naozaj tak. Radšej som si to dnes nahrubo prepočítal na základe obrázku v tomto článku. 
100 tisíc eur je asi 20 cm → 1 mil. je 2 m → 1 mld. sú 2 km → 200 mld. je 400 km. Takže ten štós siaha z Prahy "len" do Frankfurtu približne. Ospravedlňujem sa za pôvodný nepresný údaj.

Alebo iný príklad – matematický, ale vystačíme pri ňom s vedomosťami zo základnej školy.

Predstavme si, že okolo našej Zeme (pre jednoduchosť akože dokonalej gule), ktorá má polomer 6378 km, natesno omotáme povraz, jeden-krát. 

O koľko by sme museli tento povraz predĺžiť, aby sa nad zemou vznášal jeden meter?

Nemáme priamu skúsenosť s takými veľkými rozmermi, ako je priemer zemegule. Aj preto je naša intuícia prekvapená správnou odpoveďou: Je to 6 metrov a 30 centimetrov.

Keď ten špagát predĺžime len asi o šesť metrov (presnejšie 2π metrov), tak sa po natiahnutí bude vznášať nad povrchom Zeme až jeden meter. 

Prekvapujúce a nečakané je tiež to, že tento výsledok platí pre akúkoľvek guľu s priemerom aspoň dva metre.

Vždy musíme ten povraz predĺžiť o 2π metrov, aby bol 1 m nad povrchom danej gule. Bez ohľadu na veľkosť jej priemeru. Je to nejaké čudné, však?

V matematike nájdeme viacero podobných „intuitívnych prepadlísk“. (Celkom pekný prehľad: Video)

Veľmi malé

Pri pohľade do mikrosveta sa naša ľudská intuícia teda dostáva poriadne do rozpakov. 

Kým bol 2. decembra 1942 Enricom Fermim spustený prvý atómový reaktor (obrovský experiment čo do významu i realizácie: Na zažatie jadrovej reakcie použil 40 ton oxidu uránu a 330 ton grafitových blokov), museli vedci dostatočne presne zistiť odpoveď na otázku: Ako vyzerá atóm?

Hľadanie (vrátane technicky náročných experimentov a solídnej matematiky) trvajúce niekoľko desaťročí bolo plné objavov, ktoré sa nezriedka priečili ľudskej intuícii.

V roku 1905 Einstein vysvetlil fotoelektrický jav (jeho aplikácia napr. solárne panely). Postuloval, že svetlo je prúd častíc, ktoré nazval fotóny.

Po ňom dánsky vedec Bohr navrhol model atómu, v ktorom sa obiehajúce elektróny okolo jadra atómu podobajú planétam obiehajúcim okolo Slnka. Avšak môžu preskakovať z jednej obežnej dráhy na druhú. Ako keby Jupiter preskočil na dráhu Marsu, Venuša na dráhu Zeme...

Pri týchto preskokoch je atómom emitovaná (skok „dolu“) alebo absorbovaná (skok „hore“) energia žiarenia v diskrétnych množstvách, kvantách. 

Inak povedané: Ak preskočí elektrón z väčšej kružnice na menšiu, vyžiari dávku energie – fotón. Ak zasa absorbuje príslušnú dávku energie, preskočí z menšej kružnice na väčšiu. 

Pre rôzne atómy v periodickej sústave prvkov, sú tieto vyžarované/absorbované energie rôzne, presne definované a typické. Disperzné spektrá atómov mnohých látok boli už známe, len ich nevedeli vysvetliť.

Následne, presne pred sto rokmi, francúzsky fyzik vojvoda de Broglie navrhol, že toto správanie elektrónov môže byť vysvetlené aj tak, že elektróny nie sú častice (kvázi planéty v planetárnom modely atómu), ale vlny.

Krátko na to (r. 1926) Rakúšan Schrödinger aj opísal elektrón matematickou vlnovou funkciou.

Fyzik Max Born túto teóriu ďalej rozvinul (samozrejme aj matematicky) tak, že elektróny môžu byť súčasne (!) aj častice aj vlny. 

A navrhol interpretovať riešenia Schrödingerovej rovnice ako pravdepodobnosť experimentálneho nájdenia častice v danom mieste X a čase t.

Takto sa postupne rodila Kvantová mechanika, podľa ktorej je najlepšie opisovať fotóny, elektróny a iné objekty mikrosveta v subatomárnych rozmeroch, ani nie ako častice, ani nie ako vlny, ale ako abstraktné „vlnové funkcie“, ktorých riešenia vyjadrujú hustotu pravdepodobnosti výskytu danej „častice“ v priestore. 

Kvantový objekt opisuje Schrödingerova rovnica. Jej riešením je pravdepodobnostná vlna - hustota pravdepodobnosti predpovedajúca všetky možné výsledky merania stavu objektu.

Objekt mikrosveta jestvuje v nelokalizovanom stave. Napríklad elektrón v okolí jadra atómu vodíka je všadeprítomný naraz, tu a tam s väčšou či menšou pravdepodobnosťou.

Nuž a experimentálne pozorovaná elementárna „častica“ je len akýmsi kolapsom vlnovej funkcie pre daný časový okamih pozorovania. Príčina tohto kolapsu je dosiaľ vedcom neznáma.

Mohla by to byť gravitácia. 

Experiment GERDA skúma kolaps kvantových možností do jednoduchej klasickej reality na pozorovaní anihilácie neutrína a jeho antičastice.

Z teórie tiež vyplýva schopnosť kvantových systémov existovať vo viacerých stavoch súčasne. 

Lenže ak systém môže jestvovať v dvoch alebo viacerých stavoch naraz, potom môže existovať aj v superpozícii týchto stavov.  

Pričom neexistujú žiadne význačné stavy kvantového objektu. Každý jeden stav môžeme vybrať ako „základný“ a naopak, každý jeden stav je iba superpozíciou iných stavov.

Predpokladáme existenciu všetkých možností súčasne, a konkrétne meranie nám len vyberá jednu možnosť.

Kvantový objekt takto jestvuje v superpozícii stavov a každý stav "cíti" tie ostatné (tzv. previazanosť stavov) prostredníctvom ich vzájomnej gravitačnej interakcie.

Uff, radšej zmeňme tému.

Čas

Čas je zvláštna veličina. Nevieme, čo je to čas. Ale niečo o ňom povedať vieme. 

Odhliadnime teraz od početných traktátov filozofov ako napríklad Heidegger (čas je jednosmerný a nezvratný sled prítomných „teraz“; die Jetztfolge) a zostaňme naďalej v prírodovedeckej rovine.

Bežne meriame čas odvodený od pohybu Zeme. Lenže Zem spomaľuje svoju rotáciu okolo vlastnej osi.

V dôsledku toho sa aj svetový koordinovaný čas UTC určovaný ako priemer údajov siedmych najlepších časomerných laboratórií sveta, ktoré disponujú céziovými atómovými hodinami, a náš pozemský čas rozchádzajú približne o jednu milisekundu každých 24 hodín. To je jedna sekundu asi za 3 roky.

Preto sa od roku 1972 zaviedli tzv. prestupné sekundy ako korekcia tohto rozdielu, raz alebo dva-krát v roku. Dodnes ich bolo postupne pridaných 27. Nakoľko to spôsobovalo problémy v IT systémoch,  nedávno sa rozhodlo robiť túto korekciu iba raz za niekoľko desaťročí – pridá sa minúta.

Čas plynie len jedným smerom. To súvisí s entropiou (mierou neusporiadanosti, neporiadku, chaosu). Tá môže v uzavretom systéme iba rásť. Ilustratívny príklad: Vo vašom byte (bez poriadkumilovného zásahu „zvonka“) bude neporiadok iba narastať.

Pri vyšších rýchlostiach sa čas spomaľuje. Reálne, tvrdí Einsteinova Špeciálna teória relativity. 

Experimentálne bola potvrdená v roku 1971, keď vedci Hafele a Keating porovnávali čas troch atómových hodín. Pred experimentom ukazovali všetky úplne rovnaký čas. Potom obleteli Zem v dvoch lietadlách. Jedny hodiny leteli východným smerom (rýchlosť lietadla plus rýchlosť rotácie Zeme) a druhé leteli západným smerom (rýchlosť rotácie Zeme mínus rýchlosť lietadla). Tretie neleteli, referenčné hodiny zostali v laboratóriu na Zemi. 

Po experimente všetky super presné hodiny ukazovali rôzny čas. Rozdiely súhlasili s hodnotami vopred vypočítanými podľa teórie.

Gravitácia spomaľuje čas, tvrdí Einsteinova Všeobecná teória relativity. Experimentálne to potvrdili vedci Pound a Rebka meraniami vo vnútri len 22 metrov vysokej veže. V roku 1960 to bol dovtedy najpresnejšie vykonaný experiment v dejinách ľudstva.

Čiže na GPS satelitoch plynie čas rýchlejšie ako na povrchu Zeme. Rovnaké atómové hodiny sú na zemi pomalšie, ako tie na družici. 
Keby túto skutočnosť pri prepočtoch GPS navigácia nezohľadňovala, pomýlila by sa v udávaní polohy každých 24 hodín asi o osem kilometrov.

Nedá sa oddeliť priestor a čas (→ priestoročas), opäť Všeobecná teória relativity. Gravitácia zakrivuje priestoročas.

Gravitácia

Ako prvý experimentálne systematicky skúmal gravitačné pôsobenie Galileo Galiley vraj na šikmej veži v Pise. Z jednotlivých poschodí hádzal rôzne predmety a meral čas ich voľného pádu. Dospel k pomerne neintuitívnemu záveru: Čas voľného pádu nezávisí od hmotnosti padajúceho predmetu.

Ak teda súčasne pustíte z balkóna šálku a kvetináč, súčasne aj dopadnú.

To preto, ako povedal Einstein, že gravitácia je vlastne len geometrický jav – zakrivenie časopriestoru. 

A najpriamejšia dráha časopriestorom prirodzene nijako nezávisí od hmotnosti. Veď prečo by aj mala?

Iný ilustratívny príklad: Predstavme si dvoch mravcov. Sú na glóbuse na rovníku asi 1 cm vedľa seba. Nech sa vedia pohybovať len priamo. Súčasne vyrazia rovnobežne na sever. Postupne sa ich vzájomná vzdialenosť bude zmenšovať a na póle sa stretnú. Nie preto, že sa priťahujú (hoci im sa to tak javí), ale preto, že ich priestor (dvojrozmerný povrch gule) je zakrivený.

S gravitáciu je spojená ešte jedna zvláštnosť: Princíp ekvivalencie. Nie je možné rozlíšiť, či je objekt v stave bez tiaže alebo voľného pádu.

Predstavte si samých seba v kabíne výťahu, ktorá sa nedajbože odtrhla a voľne padá. A teraz inú situáciu, že tá kabína s Vami vo vnútri je voľne umiestnená na vesmírnej stanici v stave bez tiaže. Pre Vás ako pozorovateľa vo vnútri to je úplne identické. Nijako, žiadnym experimentom vo vnútri kabíny nie je možné tieto dve situácie rozlíšiť.

V prírode rozpoznávame štyri základné druhy fyzikálnych síl, ale gravitačná sila má medzi nimi celkom zvláštne postavenie. Na rozdiel od ostatných pôsobí úplne na všetko. 

Dokonca aj na nehmotné "objekty" (tie čo nemajú hmotnosť), napríklad fotóny. Preto, hoci sa svetelný lúč (prúd fotónov) šíri po priamke, táto sa zakriví, ak prechádza okolo veľmi ťažkého objektu.

Ten ťažký objekt vlastne len zakrivil časopriestor vo svojom okolí, a lúč šíriaci sa popri tomto objekte vhupne do tohto zakrivenia. Čo sa nám javí, že naň pôsobí gravitačná sila.

Dvojrozmerný model zakriveného časopriestoru v okolí Zeme.

Čierne diery (gravitačné kolapsary) sú objekty s takou veľkou gravitáciou, že z nich nič neunikne, ani fotóny akéhokoľvek žiarenia, žiadna informácia. Sú pre nás absolútne neviditeľné. 

Keďže s narastajúcou gravitáciu sa čas spomaľuje, v čiernych dierach čas zastal. Neplynie. Nie je.

Z takejto širšej prírodovedeckej perspektívy sa javia veľmi zaujímavo niektoré tvrdenia katolíckej náuky o večnosti. (poz. Katechizmus, článok „Verím v život večný“)

Večnosť

Neplynie tam čas.

Slovo „tam“ je vlastne nenáležité, pretože čas a priestor sú neoddeliteľne spojené. Ak nie je čas, nie je ani priestor. Čiže večné je aj všadeprítomné.

Viera nie je len nejaké subjektívne zameranie sa na veci, ktoré majú prísť, ale momentálne ešte úplne absentujú. Viera nám niečo dáva. Dáva nám už teraz niečo z očakávanej skutočnosti a táto prítomná skutočnosť je pre nás „dôkazom“ toho, čo ešte nevidíme. Budúcnosť vťahuje do prítomnosti, preto toto „budúce“ nie je už čisté „ešte nie“. Skutočnosť, že toto budúce existuje, mení aj prítomnosť. Prítomnosti sa dotýkajú budúce skutočnosti, a tak sa budúce veci vlievajú do prítomných a prítomné do budúcich. (Spe salvi, 7)

Boh je večný. Jeho existencia nemá počiatok ani koniec. On jestvuje ponad (poza, gr. meta) časopriestor a zároveň i v ňom. Je transcendentný. 

Večnosť sa vzťahuje len na Boha, lebo on je Bytie. On „Je, ktorý je“.

Boh je večný. Existencia človeka je "len" večitá, má začiatok a nemá koniec.

Boh postupne vkladá svoje stvorenia do časopriestoru. Povoláva k bytiu. Prijíma konkrétneho človeka. Akt (s)tvorenia stále trvá. Čas je mierou tohto zemského trvania.

V biblickej hebrejčine slovo ólam (vek, večnosť, svet) znamená tiež trvanie, ktoré presahuje ľudskú mieru. EL OLAM - Boh Večný, žijúci „navždy“, na veky vekov. 

Človek žije v čase, avšak Boh „je“ vo večnosti, má neustále teraz.

Tomáš Akvinský (+1274) učil, že večnosť a čas nie sú miery toho istého druhu. Večnosť a čas sú podstatne odlišné kategórie. (porov. Teologická Suma I)

Večnosť nie je nekonečne dlhý rad časových úsekov. (K. Rahner)

Čas ako Božie dielo slúži za rámec dejinám. V nich sa nachádza ľudstvo a Boh má centrálnu rolu: ako Stvoriteľ, vtelený permanentný Vykupiteľ a Zavŕšiteľ (pri parúzii). Kvôli tejto svojej podstatnej v čase a priestore rozprestretej úlohe je Kristus pánom času par excellence.

Večnosť teda nie je časová miera, je to „vykúpenie“ stvorenia z ohraničenia času. Každý hriech vydáva človeka viac a viac „moci času“, v ktorom ľudia kvôli hriechu trpia. Presvätá Mária nebola vydaná „moci času“. (J. Ratzinger)

Večný život je stav/situácia, v ktorom/ktorej je svätý Boh všetko vo všetkom. (por. 1 Kor 15, 28)

Smrť  

Úplné a nezvratné zastavenie mozgovej aktivity. 

Strata integračnej schopnosti organizmu spájať dušu i telo v jeden celok.

Ontologický deficit. Čosi neprirodzené.

Čo sa deje po smrti?

Duša - duchovný element obdarený vedomím a vôľou, najvlastnejšie ľudské "Ja", jestvuje naďalej.

[Sväté písmo] poukazuje na skutočnosť Božieho súdu nad človekom podľa jeho stavu. Robí tak za pomoci obrazov, ktoré chcú istým spôsobom vyjadriť neviditeľné, aj keď tieto obrazy nemôžeme previesť na pojmy, pretože jednoducho nemôžeme nahliadnuť do sveta za smrťou, ani z neho nemáme žiadnu skúsenosť. (Spe salvi, 46)

Každého človeka hneď po smrti čaká odmena alebo trest.

Dušiam zosnulých možno poskytnúť „občerstvenie a posilu“ prostredníctvom Eucharistie, modlitby a almužny. Skutočnosť, že láska môže zasahovať až na druhý svet, že je možné vzájomné obdarovanie a prijatie, pri ktorom zostávame spojení jedni s druhými citovým putom aj ponad hranicu smrti (akási previazanosť stavov, pozn. autora), bola základným presvedčením kresťanstva počas všetkých storočí. (Spe Salvi, 48)

Katolícka náuka učí, že každý človek sa hneď po smrti ocitne na osobnom súde: 
-    alebo prejde očisťovaním, 
-    alebo hneď vojde do nebeskej blaženosti,
-    alebo sa hneď naveky zatratí.

Ohľadne osobného súdu vyzdvihoval Benedikt XVI. jeho pozitívnu črtu: Boží súd je nádejou. Jednak preto, že je spravodlivosťou, ale aj preto, že je milosťou.

Očistec

Tento výraz evokuje „miesto“. Preto, aj v súvislosti s vyššie uvedeným, je lepšie nahrádzať ho výrazmi ako stav očisťovania, dozrievania, situácia prerodu.

Táto idea prechodného stavu, živá už v starom judaizme, zahŕňa názor, že duše sa jednoducho nachádzajú v akomsi provizórnom väzení, ale už nesú trest, ako to ukazuje podobenstvo o boháčovi, alebo, naopak, už sa tešia provizórnej podobe blaženosti. A napokon nechýba myšlienka, že v tomto stave je možné aj očisťovanie a uzdravenie, ktoré pomáha duši dozrieť pre spoločenstvo s Bohom. Prvotná Cirkev prevzala toto chápanie, z ktorého sa potom v západnej Cirkvi vyvinula náuka o očistci. (Spe salvi, 45)

Podľa teológov nie je vylúčené, že proces očisťovania prebehne v jedinom okamihu a časová dĺžka očisťovania môže byť nahradená intenzívnosťou.

Je jasné, že „trvanie“ tohto premieňajúceho horenia nemôžeme merať chronologickými mierami tohto sveta. Pretvárajúca „chvíľa“ tohto stretnutia sa vymyká pozemskému plynutiu času. Je to čas srdca, čas „prechodu“ do spoločenstva s Bohom v Kristovom tele (Spe salvi, 47)

Nebo

Katechizmus hovorí, že nebo je stav vrcholnej a definitívnej blaženosti. Nehovorí o ňom ako o nejakom mieste „niekde tam“.

Je to stav šťastného videnia Boha „z tváre do tváre“ intuitívnym videním, vliatym nazeraním Božej podstaty. Naša duchovná schopnosť intuície tak zohráva úlohu nielen v živote, ale i po smrti.

Je zaujímavé, že podľa Katechizmu svätí v nebi zároveň žijú aj v určitom previazaní s časnosťou: „...svätí v nebeskej sláve naďalej radostne plnia Božiu vôľu týkajúcu sa ostatných ľudí a celého stvorenia. Už kraľujú s Kristom vo večnej blaženosti.“ (Katechizmus, b. 1029)

Peklo

Ježiš v podobenstve o boháčovi a biednom Lazárovi (Lk 16, 19n) predstavil na našu výstrahu obraz takejto duše, zdevastovanej aroganciou a blahobytom, ktorá sama vytvorila neprekročiteľnú priepasť uzavretosti v hmotných rozkošiach, priepasť zabúdania na druhého, neschopnosti milovať, ktorá sa teraz mení na pálčivý a nikdy neuhasiteľný smäd. (Spe salvi, 44)

Eschatológia

Nepoznáme čas zavŕšenia existencie zeme a ľudstva, okamih parúzie. 

Budú mu predchádzať rôzne znamenia.

Sväté písmo spája ideu Božej transcendencie s istotou, že Boh robí zásahy do dejín a je jediným Pánom času. Preto je čas (história, dejiny jednotlivého človeka i sveta) akousi Božou knihou.

Táto kniha Božích znamení je tiež priestranstvom, v ktorom možno nájsť zjavujúceho sa a konajúceho Boha. Umenie „čítať“ v tejto knihe (aktuálne, in real-time, presne, „medzi riadkami“ i „zašifrované state“) je úlohou a výsadou múdreho človeka (porov. Katechizmus; body 44, 1706)

Cirkev sa do parúzie nachádza v trojakom stave: 
- stav putujúcich, 
- stav očisťujúcich sa,
- stav blažených, oslávených.

Cirkev ako božsko-ľudská ustanovizeň presahuje hranice času a priestoru. Vždy ide o jednu Cirkev, ktorá je v troch stavoch naraz: bojujúca, trpiaca a víťazná. 

Všetci totiž – či živí alebo už zosnulí – tvoria jedinú Cirkev a sú navzájom spojení v Kristovi (previazanosť). Ich vzájomné spojenie sa upevňuje spoluúčasťou na duchovných dobrách.

Nebeskú Cirkev predstavujú počas trvania tohto sveta dva eschatologické stavy:

1. Očistec: prechodná skutočnosť (nie nutne časovo, ale stavovo; medzistav).
   Očistec trvá len do (časovo? stavovo?) parúzie, potom zanikne. Na konci čias dosiahne Božie kráľovstvo svoju plnosť a všetci spravodliví budú naveky kraľovať s Kristom; vtedy bude Boh „všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28)
2. Nebo: stála ponad-časo-priestorová skutočnosť.

Naše životy sú medzi sebou v hlbokom spoločenstve a prostredníctvom mnohotvárnych vplyvov sú jeden s druhým spojené. Nikto nežije sám. Nikto nehreší sám. Nikto nie je spasený sám. Do môjho života neustále vstupuje život tých druhých, v dobrom i v zlom. (Spe salvi, 48)

Posledný súd (všeobecný, spoločný) nastane vo chvíli slávneho Kristovho návratu. Podľa Evanjelia iba Boh Otec pozná ten deň a tú hodinu, len on rozhoduje o jeho príchode. Vtedy skrze svojho Syna vynesie svoj definitívny rozsudok nad celými dejinami.

Keďže večnosť má atribút stavu neustáleho teraz (jeden donekonečna natiahnutý okamih?) núka sa nasledovná otázka:

V našom pohľade v časopriestore vidíme smrť ľudí v rôznych okamihoch. Ako to je pri pohľade "z" večnosti?

Pri "pohľade z druhej strany" vstupujeme do večnosti všetci spolu naraz v jedinom večnom okamihu? 

Tomu ekvivalentná otázka: Stávame sa účastnými slávneho momentu druhého Kristovho príhodu hneď v okamihu nášho prechodu do večnosti (bez-časo-priestorovosti)? 

Podľa Dikastéria pre náuku viery (Vyhlásenie z r. 1979) je teória, ktorá situuje zmŕtvychvstanie človeka do okamihu jeho smrti, nesprávna. 

Ani Kristus v smrti nevstal; akýsi "čas" existuje aj po smrti.

Keď otvoril piatu pečať, videl som pod oltárom duše zabitých pre Božie slovo a pre svedectvo, ktoré vydali. A zvolali mohutným hlasom: "Dokedy, Pane, svätý a pravdivý, nebudeš súdiť a pomstiť našu krv na tých čo obývajú zem?" Každý z nich dostal biele rúcho a povedali im, aby ešte krátky čas odpočívali, kým sa nenaplní počet aj ich spoluslužobníkov a ich bratov, ktorí majú byť zabití ako oni. (Zjv 6, 9-11)

U Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň. (1 list Petrov 3, 8)

Hneď po smrti môže dospieť k zavŕšeniu len duša (prvá fáza) a telo až na konci dejín po vzkriesení (druhá fáza). Táto náuka sa volá dvojfázová (dvoj-stavová) eschatológia.

Vzťah medzi oboma súdmi sa javí ako vzájomné doplnenie sa (J. Ratzinger)

Podľa katolíckych teológov človek smrťou začne exitovať v medzistave medzi osobným súdom a parúziou (posledným súdom, už aj s telom) v definitívnej večnosti.

Kristovým druhým príchodom sa skončí terajší časopriestor v celom kozme a začne kozmická eschatológia s jej skutočnosťami (posledný súd, vzkriesenie mŕtvych, nové nebo a zem).

Môžeme sa len pokúšať vyjsť naším myslením z časovosti, ktorej sme väzňami, a nejakým spôsobom zakúsiť predchuť toho, že večnosť nie je nekonečným striedaním sa dní v kalendári, ale niečo ako okamih (!) plného uspokojenia, v ktorom nás objíma totalita bytia a my ju objímame. To znamená ponoriť sa do oceánu nekonečnej lásky, v ktorom čas – chápaný ako „predtým a potom“ – už viac neexistuje. Môžeme sa nanajvýš snažiť myslieť si, že tento okamih je život v plnom zmysle, stále nové ponáranie sa do šírky bytia, pričom sme jednoducho preniknutí radosťou. Tak to vyjadruje Ježiš v Jánovom evanjeliu: „ale zasa vás uvidím a vaše srdce sa bude radovať. A vašu radosť vám nik nevezme“ (Jn 16, 22). (Spe salvi, 12)

Záver

Moderná kvantová veda (kv. mechanika/elektrodynamika, kv. chémia, IT nanotechnológie...) a teológia v náuke o posledných veciach človeka a sveta majú, povedané s istou nadsádzkou, aj niečo spoločné. 

Predmet ich skúmania sa úplne vymyká našej skúsenosti. V časti univerza, na ktoré sa zameriavajú, platia úplne iné zákonitosti, než v našom svete. Čas nehrá skoro žiadnu rolu, nie je podstatný. Obe používajú podobné pojmy: stav, previazanosť, superpozícia - jestvovanie vo viacerých stavoch naraz... 

Nedá sa povedať, že by bol medzi nimi rozpor. Skôr naopak, je možné vnímať ich súzvuk.
 

Použité zdroje:

• prof. P. Kulhánek: Čas v nás i kolem nás (youtube) a iné.
• dr. M. Chovanec: Eschatológia (pdf)
• prof. J. Ratzinger: Eschatológia; Dobrá kniha Trnava,  2011
• Benedikt XVI. Encyklika Spe salvi (kbs.sk)

Aktualizácia 1.12.2024: Otázka v nadpise je zlá. 
Podobne ako pri úvahe o očistci, výraz "z druhej strany" môže evokovať miesto, čo je nesprávne. Nedá sa lokalizovať, je to stav. Je v strede Zeme? Áno, je/môže. Má možnosť jestvovať v mnohých lokalizáciách, resp. mnohé jeho možnosti lokalizácie jestvujú naraz. Podobne je to aj s Božím kráľovstvom. "Božie kráľovstvo je vo vás/medzi vami." Veľmi pekne túto úvahu rozvíja J. Ratzinger v uvedenej knihe. Opäť možno cítiť ako sa tu teológia a moderná veda (kvantovka + všeob./špec. teória relativity) jemne navzájom dotýkajú.