Spiš, spíš? Ešte k tragédii pri Sp. Kapitule

Správa o nešťastnej udalosti na stretnutí mládeže v Spišskej kapitule ma zasiahla krátko po návrate z celonočnej adorácie v neďalekej bazilike. Mám deti vo veku obetí. Neubránil som sa slzám...

K tomu, čo už bolo napísané a povedané, si dovolím doplniť tri poznámky.

Nepriateľ

Tá prvá je úplne elementárna vec, ale chcem ju spomenúť.

Keď som sa v mladosti zúčastňoval na príprave rôznych evanjelizačných podujatí, vždy sme vyčlenili malú skupinu, ktorá sa pred a počas akcie „iba“ modlila. Samozrejme, všetci sme sa modlili, ale táto skupina nám robila neustále „modlitebné krytie“. Hovorili sme tomu backup (angl. záloha).

Vo všetkých úvahách, ktoré som k danej udalosti počul, resp. čítal, som ani raz nezachytil slovo: Nepriateľ. 

Som katolík, a teda verím, že Pán Boh je náš Stvoriteľ a Otec, ktorý nás miluje. Že Pán Ježiš, Boží Syn, ktorý nás vykúpil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním, je tu neustále s nami osobitne prítomný vo sviatostiach. Že Panna Mária je naša nebeská Matka. Že svätí v nebi nám pomáhajú a prihovárajú sa za nás...

A tiež verím, že je tu Nepriateľ, ktorý chce zničiť Božie dielo. Rozvracať, klamať, zabíjať a ničiť.

Preto treba osobitne podujatia tohto typu neustále „kryť“ modlitbou. Neviem, nezabudlo sa na to trochu?

Kristocentrizmus

Už dlhšiu dobu občas premýšľam nad slovami sv. Pavla v Prvom liste Korinťanom: „Preto je medzi vami veľa slabých a chorých a mnohí umierajú.“ (11, 30) Voľnejšie povedané, v druhej polovici tejto kapitoly sv. Pavol hovorí o úcte k Eucharistii. Ak je táto úcta nedostatočná, má to svoje dôsledky.

Ako čítame v evanjeliu, Ježiš dva-krát vyháňal z chrámu kupujúcich a predávajúcich, peňazomeňcov, ovce a dobytok: „Môj dom sa bude volať domom modlitby!“

Ide tu o také naše vnútorné nastavenie, pri ktorom je v centre Boh. Opravdivý kristocentrizmus má mnohé praktické dôsledky a prejavy.

Ale ak sa stavia do centra niekto alebo niečo iné, tak tiež to má svoje dôsledky. Len Boh je hoden najvyššej úcty a poklony. Jemu patrí česť a chvála.

Ani žiaden kňaz, ani biskup, ani pápež v tomto zmysle nie je centrom (miestnej) Cirkvi, ale Kristus.

Ak to tak nie je, sme vyosení, excentrickí. Je to ako jazda na bicykli s krivým kolesom. Musí sa vycentrovať.

„Keby sme súdili sami seba, neboli by sme súdení. Ale keď sme súdení, Pán nás napráva, aby sme neboli odsúdení s týmto svetom“, pokračuje sv. Pavol.

Praktickým a jednoduchým meradlom kristocentrizmu je Eucharistická úcta. 

Úcta k Ježišovi v Eucharistii je ako frekvencia-vlnová dĺžka, na ktorú keď sa naladíme, tak toto vlnenie preniká všetko, celý náš (kresťanský) život. Predstavuje zdroj sily a dáva životu novú jemnú príchuť, zvláštnu pridanú hodnotu, dodatočný zmysel, usporiadanosť, napomáha rast čností.

Veriaci človek „nesúci sa na tejto vlne“ zároveň veľmi citlivo vníma, na akých frekvenciách sú naladení iní ľudia, aj veriaci.

Je to niečo podobné ako pri kolektívnom športe. Keď napríklad idete hrať hokej s nejakou neznámou partiou, stačia vám tri minúty na to, aby ste odhadli jednotlivých hráčov, kto ako na tom je. Podľa toho, ako hráč korčuľuje, podľa jeho spôsobu vedenia puku, pohyblivosti na ľade, prihrávok... A mnoho ďalších detailov vám rýchlo napovie, že niekto je veľmi dobrý hráč, na neho sa môžete spoľahnúť (ak je vo vašom teame), resp. musíte na neho dávať lepší pozor (ak je v inom teame), alebo niekto je naopak slabší.

Myslím si, že sú duchovní, ktorí bohužiaľ majú malú úctu k Eucharistii. Respektíve ju nemajú a preto k nej ani nevedú iných.

Obrátiť sa k Bohu, vrátiť sa k Ježišovi v Eucharistii, je (možno nie jediná, ale asi) najjednoduchšia cesta, ako sa (nechať) vycentrovať – aby bol Kristus centrom nášho života, aby sme žili v blízkom dôvernom vzťahu s Ním.

Ježiš sa pred dôležitými rozhodnutiami-udalosťami v svojom živote dlho modlieval, niekedy aj celú noc. Podľa mňa to treba aj trénovať. Napríklad taká celonočná adorácia je na to dobrou príležitosťou.

Bohužiaľ, teda taká je moja dlhodobá skúsenosť, toto „sladké bremeno“ zotrvávania s Eucharistickým Ježišom spočíva výlučne na pleciach laikov. Česť pár výnimkám.

Teda aspoň v našej diecéze, neviem ako na Spiši. Len tak mimochodom: Priatelia, bratia, milí pastieri, vy ste ako strávili onú noc z prvého piatka na prvú sobotu?

Ďalšie kroky

Podľa svedectiev, ktoré odzneli počas pohrebných obradov, sa zdá, že Katka, Lucia a Sofia žili v priateľstve s Ježišom a boli blízke Bohu i ľuďom. Svoj vzťah s Bohom žili aj prakticky, čo si v dnešnom svete niekedy vyžaduje až hrdinský stupeň viery, dôvery a lásky a ďalších čností.

Nebolo by od veci – som o tom presvedčený – samozrejme po rozumnom posúdení a zvážení kompetentnými osobami, urobiť prvé kroky k otvoreniu ich beatifikačného procesu. Asi to nie je pre diecézu lacná záležitosť, ale táto investícia by rozhodne stála za to. 

Ak niekoho Cirkev vyzdvihne na oltár, má to v zásade dva významy. Božiemu ľudu sa tým dáva (1) orodovník v nebi, ku ktorému sa „aj oficiálne“ (verejne, v spoločenstve Cirkvi) môžeme modliť a tiež (2) príklad hodný nasledovania.

Úprimne, zohľadniac oba tieto významy, blahorečiť ďalšieho biskupa v rade je také... Nevyvážené? Klerikálne? 

Keď uvážime, že na Slovensku žije v súčasnosti asi 30 biskupov a blahorečení už boli v nedávnej minulosti aspoň traja biskupi (štvrtý je v procese) a na druhej strane žijú v našej krajine státisíce mladých veriacich, ktorí to naozaj nemajú ľahké a neraz musia zápasiť za svoju vieru, tak títo mladí ľudia by potrebovali nasledovania hodné príklady zo súčasnosti viac ako soľ.

Nuž a fakt, že k beatifikácii je potrebný aj nejaký zázrak na príhovor Božích služobníkov/služobníc, tak vystavenie tohto „dodatočného potvrdenia“ by som v tomto prípade spokojne ponechal na Pána Boha.