Ako súd zobral deťom šancu na maminku

Ako súd zobral deťom šancu na maminku

Ústavný súd v Českej republike svojím plenárnym nálezom rozhodol, že zákaz adopcií detí registrovanými partnermi je v rozpore s českou Ústavou. Registrovaní partneri v Česku tak majú otvorené dvere k osvojeniu dieťaťa.

Prológ

Všetko sa to začalo prijatím zákona umožňujúceho homosexuálnym párom uzavrieť registrované partnerstvo (2006). Zákon však obsahoval ustanovenie, podľa ktorého bolo trvajúce registrované partnerstvo prekážkou na osvojenie dieťaťa.

Problém spočíval v tom, že český Občiansky zákonník pripúšťa adopciu dieťaťa pre osoby, ktoré nie sú v manželskom zväzku, avšak takýmito osobami nemohli byť registrovaní partneri. Ústavný súd mal za to, že uvedený zákaz je iracionálny a vo vzťahu k registrovaným partnerom diskriminujúci. Toľko veľmi stručne z odôvodnenia.

Legislatívna tragédia

Každé rozhodnutie Ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu je istým spôsobom hanbou a fackou pre toho, kto protiústavný právny predpis pripravil. Je to ako dostať v škole „päťku“ za katastrofálne vypracovanú domácu úlohu a ako bonus k tomu 20-stranové odôvodnenie bolestivo preukazujúce, prečo ste to naozaj urobili tragicky.

Český parlament si za svoj „výkon“ zaslúži oprávnenú kritiku, a to najmä za tri veci. Za svoju politickú naivitu, právnu krátkozrakosť a slabú obhajobu v konaní pred Ústavným súdom.

Naivita českého zákonodarcu vychádzala z od samého začiatku chybného politického kalkulu, a síce povedať registrovaným partnerstvám „áno“, ale adopciám už „nie“. Vlk mal zostať sýty, aj ovca celá. Na jednej strane ústupok liberalizmu, na druhej strane podržanie tradicionalizmu. Českí poslanci jednoducho povedané obchodovali. S preferenciami.

Uzákonením registrovaných partnerstiev sa v Čechách prekročil rubikon. Niet cesty späť, obrana je ťažká. Zdieľať

K politickému obchodu sa pridala právna nedôslednosť a krátkozrakosť, výsledkom ktorej bol náraz na múr s názvom Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP). Z princípov práva Európskej únie a judikatúry ESĽP totiž vyplýva, že každý štát sa môže slobodne rozhodnúť, či registrované partnerstvá uzákoní alebo nie. Ak ich však štát uzákoní, nasleduje plošné odstraňovanie diskriminácie, ktorého konečným následkom môže byť až priznanie tých istých práv pre registrovaných partnerov rovnakého pohlavia ako majú páry opačného pohlavia. A to aj v otázkach adopcií. Uzákonením registrovaných partnerstiev sa v Čechách prekročil rubikon. Niet cesty späť, obrana je ťažká. Všetci rovnako, alebo nijako.

Českému zákonodarcovi zostalo už iba jedno, a to obhájiť zákaz adopcie a tradicionalistický koncept rodiny pred Ústavným súdom. Ako to však vyplýva z odôvodnenia nálezu, nebola to z jeho strany žiadna sláva. 

Jeden súd vládne všetkým

Český parlament si okrem kritiky za spôsobenie tejto šlamastiky zaslúži predsa len trochu podržať. Konkrétne v tom, že mu sudcovia Ústavného súdu bezdôvodne „vliezli do kapusty“. Ústavný súd totiž v rozhodnutí povedal o čosi viac ako mu prislúchalo povedať. Zahral sa tak trochu na „parlament“, záväzne vyslovil okrem právnych aj politické závery, ktorými otvoril dvierka akémusi „právu“ pre registrovaných partnerov, o pochybnosti ktorého existujú legitímne názory (1), a poslancom tým akoby nadiktoval znenie zákona. Ukážkový príklad sudcovského aktivizmu.

Na problém prehnaného sudcovského aktivizmu a uzurpovania si úlohy zákonodarcu trefne upozornil vo svojom odlišnom stanovisku ústavný sudca Sládeček. Ústavné súdnictvo totiž sleduje princíp sebaobmedzenia (tzv. judicial self-restraint doctrine) (2), z ktorého vyplýva povinnosť Ústavného súdu zachovať zdržanlivosť v otázkach, ktoré spadajú do pôsobnosti zákonodarcu. Zaujímavosťou je, že v čase prejednávania veci na Ústavnom súde bol v Poslaneckej snemovni návrh novely zákona o registrovanom partnerstve, ktorý sa týkal práve posudzovanej otázky adopcií, a ktorý mal byť prejednávaný na najbližšej schôdzi. (3) Ako to správne píše ústavný sudca Sládeček vo svojom odlišnom stanovisku „Ústavní soud měl zaujmout vyčkávací postoj – jak již nezřídka učinil v minulosti – nebo návrh zamítnout.“ Nestalo sa. Ústavný súd sa nezdržal a kapustu kolegom z parlamentu predsa len ukradol.

Nepríjemný pocit v žalúdku z prehnaného sudcovského aktivizmu umocňuje aj fakt, že konanie na Ústavnom súde sa začalo na návrh iného súdu - Mestského súdu v Prahe. To už vyznieva snáď ako nejaká justičná konšpirácia. Kdeže! „Zachraňuje“ to verejná ochrankyňa práv, ktorá do konania na Ústavnom súde vstúpila s hrdo vztýčenou dúhovou zástavou.

Tradicionalistické chápanie rodiny je zatlačené do kúta a dostáva nakladačku. Najprv je predmetom politickej naivity, neskôr súdneho nápadu, po ktorom nasleduje silná argumentačná lavína, sudcovský aktivizmus a slabá obhajoba rodiny zo strany štátu.

Keď nevieme čo chcel básnik povedať

Pri čítaní nálezu sa nemožno zbaviť pocitu akoby ho písal politik. Zdieľať

Pri čítaní nálezu sa nemožno zbaviť pocitu akoby ho písal politik. Dávka opatrnosti, trochu veľkých a bezobsažných slov o tradičnom poňatí rodiny, ale bez skutočnej argumentačnej vyváženosti.

V konkrétnosti Ústavný súd uviedol, že si uvedomuje zmeny v spolužití osôb a odklon od tradičného poňatia rodiny a jedným dychom dodal, že „před těmito jevy nemůže „zavírat oči“, na druhé straně však zdůrazňuje, že nespatřuje sebemenší rozumný důvod, pro který by i on sám měl k erozi tradičního pojetí rodiny a její funkce jakkoliv aktivně přispívat.“ Paradoxom je, že práve výrok nálezu je sám o sebe príspevkom do „erózie tradičného poňatia rodiny“.

Ústavnému súdu možno vyčítať, že sa schoval za jednostranné a vskutku vecne bezobsažné konštatovania o tradičnej rodine a preferencii manželského zväzku, avšak reálne ich argumentačne nepodporil a svoje úvahy nevyvážil. A keď už tak s odkazom na inú judikatúru ESĽP urobil (4), keď uviedol, že ochrana tradičnej rodiny môže byť legitímnym cieľom ospravedlňujúcim rozdielne zaobchádzanie avšak odôvodnenosť rozdielneho zaobchádzania musí dostatočne preukázať vláda, chýbala podporná argumentácia českej vlády, resp. českého zákonodarcu. Nič z tohto neprišlo. A pritom argumentov a kvalitných sociologických štúdií preukazujúcich, že „pre ľudský vývin sú potrební rodičia odlišného pohlavia“ (5), je viac ako dosť.

Záver

Základný justičný princíp hovorí, že v súdnej sieni je spravodlivosť slepá. Nevidí účastníkov sporu, ich pôvod, moc, postavenie, či majetok, rozhoduje bez strachu a vidiny prospechu, vidiac iba konkrétny prípad. Faktom však je, že nikto z nás nežije v súdnej sieni. Sme tam vonku, v tom „normálnom svete“. Potýkame sa s okolnosťami našich životov a  v každom momente sa v našej najlepšej viere snažíme vydať zo seba dobro. Bolo ale v tomto konkrétnom prípade Ústavného súdu rozhodnuté o najlepšom dobre dieťaťa?

Od moderného Ústavného súdu sa očakáva, že vo svojej rozhodovacej činnosti bude presadzovať materiálne poňatie spravodlivosti a právneho štátu. Inak povedané, že jeho rozhodnutia nebudú formalistické, založené iba na znení zákona. Z rozhodnutia má byť viditeľné hľadanie účelu zákona, odkaz na materiálne pramene práva, ktorými sú nepochybne prejavy tradície, kultúrnosti a noriem formujúcich celospoločenskú identitu. Práve jednou z takýchto noriem je konzervatívne chápanie rodiny zloženej z otca, mamy a ich detí.

Sudca Najvyššieho súdu USA Robert Jackson (v rokoch 1941 – 1954) sa raz nechal počuť, že ústavní sudcovia nie sú konečnou inštanciou, pretože sú neomylní, ale sú neomylní, pretože sú konečnou inštanciou. Tak teda, sú omylní (6), ale s ich omylom už toho veľa nenarobíme.

Rozhodnutie Ústavného súdu je potrebné vnímať ako apel, memento ale aj ako povzbudenie. Apel na odborný, praktický a hodnotový prístup k vzdelávaniu mladých právnikov. Memento poukazujúce na to, že konzervatívne chápanie rodiny je terčom neutíchajúceho tlaku, ktorý nemožno podceniť. Povzbudenie pre všetkých tých, ktorí sú či už v rámci svojej profesie alebo priamo vo svojich rodinách, tými pravými svedkami toho, že je a vždy bude v najlepšom záujme dieťaťa, aby dostalo nezameniteľné dary výchovy od otca a mamy. (7) My všetci, celá naša spoločnosť, a možno aj náš Ústavný súd, budeme takýchto svedkov potrebovať.

 

Šimon Hudák

Autor je spolupracovník Inštitútu pre ľudské práva a rodinnú politiku

-----------------------------------------------
(1) Napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Fretté proti Francúzsku č. 36515/97.
(2) Napr. Ústavný súd Českej republiky, sp. zn.: PL. ÚS 11/16 „Pro výklad zákonných ustanovení, upravujících kompetence Ústavního soudu, má zásadní význam také vůdčí princip ovládající ústavní soudnictví v demokratických právních státech, kterým je princip zdrženlivosti (sebeomezení) soudní moci.“
(3) Poslanecká snemovňa 2014, tlač č. 320, prerokovanie na schôdzi 48. schôdzi začínajúcej 28.7.2016.
(4) Rozhodnutie ESĽP vo veci X. a ostatní proti Rakúsku č. 19010/07.
(5) Napr.: David Popenoe: Life withouth Father: Compelling New Evidence That Fatherhood and Marriage Are Indispensable for the Good of Children and Society. New York: Free Press, 1996, str. 146.
(6) Ústavný súd sa nestavia „do pozice neomylného vykladače práva, což mu jednak nepřísluší a jednak to ani není pravda.“ (Ústavný súd Českej republiky, sp. zn.: Pl. ÚS-st. 42/15).
(7) W. Bradford Wilcox: Reconcilable Differences: What Social Sciences Show about the Complementarity of Sexes nad Parenting. In: Touchstone 18, č. 9 (november 2005), str. 36.

Ilustračné foto: Flickr, Child od Jay, CC BY 2.0

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo