Čo skutočne naše deti potrebujú

Čo skutočne naše deti potrebujú

Janka sa ako osemmesačné bábätko dostala do nemocnice. Mama nemohla byť s ňou, tak ju každý deň chodili navštevovať. Prvý deň plakala. Druhý deň bola smutná a apatická. Tretí deň sa na nich už ani nepozrela. Okamžite ju zobrali so sebou domov.

Ešte v prvej polovici 20. storočia prevládal názor, že dieťa potrebuje v prvom rade dobrú hygienu, dostatok jedla, strechu nad hlavou a výchovu s dobrými morálnymi základmi. Ak sa objavilo dieťa s poruchami správania, príčiny sa hľadali v týchto oblastiach. 

V štyridsiatych rokoch prišiel anglický psychológ a psychiater John Bowlby s prevratnou teóriou attachmentu (citového puta alebo aj vzťahovej väzby). Tvrdil, že naše deti nepotrebujú ideálne materiálne zabezpečenie. Príčiny porúch správania hľadal v oblastiach ako dlhodobý pobyt matky v sanatóriu keď malo dieťa dva roky, tragická smrť blízkej osoby, matka uvažovala o potrate, a podobne. Jeho teória sa neskôr stala základom modernej vývojovej psychológie.

Bezpečné citové puto

Bowlby za rozhodujúce pre zdravý vývoj dieťaťa považoval bezpečné citové puto k blízkemu človeku (najčastejšie je to práve mama), ktorý s ním trávi veľa času a napĺňa jeho potreby. Dieťa túži po jeho blízkosti a tento vzťah je charakterizovaný vzájomným porozumením, prijatím, láskou, trvalosťou a bezpečím. Dieťa sa môže v takomto vzťahu uvoľnene a bezpečne rozvíjať a veriť, že svet je dobrým miestom pre život.

Bezpečné citové puto sa buduje v akomsi stále sa opakujúcom kolotoči dôvery – 1. dieťa má potrebu, 2. rodič túto potrebu naplní, 3. dieťa pociťuje úľavu, 4. dieťa dôveruje rodičovi. Môžeme si to predstaviť aj takto: dieťa plače pretože je hladné. Mama vníma plač dieťaťa a snaží sa zistiť, čo dieťa potrebuje. Skontroluje, či má suchú plienku, či nepotrebuje jej blízkosť, kedy naposledy jedlo, … a dieťa sa upokojí. Takto ako rodičia postupujeme dennodenne hlavne v prvých rokoch života.

Teória citového puta je postavená na tom, že my, ľudia, máme schopnosť prežívať šťastie a spokojnosť v kontakte s inými ľuďmi. Toto však nie je samozrejmé, ale formuje sa to prostredníctvom intenzívnych interakcií s najbližšími v prvých troch až piatich rokoch života. Ak sú tieto interakcie prevažne dobré, dieťa bude aj do ďalších vzťahov vstupovať vyrovnane a s dôverou.

Citové puto s rodičmi, a najmä mamou, je prvým a najdôležitejším vzťahom. Ovplyvňuje vývoj mozgu a vytvára základ pre budovanie ďalších zdravých vzťahov – kamarátstiev, pracovných vzťahov, manželského vzťahu a následne tiež vzťahov s vlastnými deťmi. Možno sami na sebe, možno v okolí poznáme a vidíme, aké ťažké je byť dobrým rodičom, ak človek sám nezažil dobrých rodičov.

Jedným z prvých prejavov bezpečného citového puta je preferovanie mamy (či inej blízkej osoby) zhruba okolo šiesteho až deviateho mesiaca života. Možno ste si na deťoch všimli, že približne v tomto veku začnú byť nesvoje a plačú, ak sa majú rozlúčiť s mamou, prípadne inou blízkou osobou. Že nechcú ísť na ruky cudzím ľuďom, hoci ešte pred pár týždňami s tým nemali problém. Často sa to považuje za prílišné lipnutie na mame, za rozmaznanosť, alebo bojazlivosť, ale v skutočnosti ide o dôležitý míľnik vo vývoji dieťaťa, ktorý sprevádza budovanie bezpečnej vzťahovej väzby.

Experimenty Mary Ainsworthovej

Lenkina mama ešte študovala, keď sa Lenka narodila. Otec chodil do práce a starí rodičia tiež ešte pracovali. Kým bola mama v škole, o Lenku sa starali susedky. Keď mala pol roka, začala chodiť do jaslí. Keď mala rok, mama o nej hovorila: „Ona sa vôbec nebojí, išla by s hocikým.“

Bowlbyho blízka spolupracovníčka Mary Ainsworthová vyvinula nástroj na vyhodnotenie miery bezpečného citového puta a štýlu rodičovskej starostlivosti. Vytvorila modelovú situáciu (návšteva miestnosti s hračkami) a sledovala, ako budú deti vo veku jedného roka reagovať na rôzne zmeny, ako príchod dieťaťa s matkou do miestnosti, príchod cudzej osoby do miestnosti, odchod matky, dieťa zostáva v miestnosti samé alebo s cudzou osobou, cudzí človek sa snaží dieťa utíšiť, príchod matky, ktorá sa snaží dieťa utíšiť, a podobne. 

Ainsworthová sledovala, ako deti na tieto zmeny reagujú, porovnávala ich a identifikovala tri typy správania detí.

Prvá skupina detí bola rozrušená, keď matka odišla. Ak sa cudzia osoba pokúšala dieťa upokojiť, nedarilo sa jej to. Tieto deti sa veľmi potešili, keď sa matka vrátila späť do miestnosti, radostne ju vítali a v jej náručí sa upokojili.

Druhá skupina detí tiež ťažko prežívala odchod matky, ale jej návrat pre ne neznamenal upokojenie. Ak sa matka snažila utíšiť ich, ďalej plakali. Deti sa na matku úzkostne lepili, vyžadovali si jej pozornosť a akoby ju trestali za predchádzajúce opustenie.

Deti v tretej skupine sa navonok správali akoby sebavedomo a nezávisle. Nemali problém nadviazať kontakt s cudzou osobou. Všimli si síce odchod matky, ale cudzia osoba ich ľahko upokojila. Keď sa matka vrátila, išli za ňou, ale nedívali sa jej do očí a odkláňali sa preč.

Ainsworthová označila tieto skupiny nasledovne:

1. Bezpečné citové puto – v bežnej populácii asi 55% až 65% detí.

2. Rozporuplné citové puto – v bežnej populácii asi 5% až 15% detí. Správanie rodičov týchto detí je rozporuplné, správajú sa k dieťaťu podľa svojej nálady, niekedy sa mu venujú, inokedy ignorujú jeho potreby.

3. Vyhýbavé citové puto – v bežnej populácii asi 30% detí. Rodičia nie sú citliví na potreby dieťaťa, odmietajú ho a dieťa postupne prestane vyhľadávať ich blízkosť. Tieto deti sa navonok javia nezávisle, ale odchod matky u nich, podobne ako u detí v prvej skupine, zvýšil hladinu stresového hormónu kortizolu. Tieto deti potláčajú vlastné emócie a navonok svoj stres neprejavujú.

Neskôr boli identifikované ešte ďalšie dva typy: dezorganizovaný-dezorientovaný typ a „žiadny attachment“.

4. Dezorganizované-dezorientované citové puto – tento typ majú deti, ktoré počas prvého roka zažili traumu. Po návrate matky do miestnosti sa správajú dezorientovane a chaoticky. Najprv sa vyberú smerom k matke, ale potom sa otáčajú preč. Deťom namerali vyššie hladiny stresových hormónov a tiež vyššiu srdcovú frekvenciu ako iných typov detí.
Veľa takýchto detí sa nachádza v skupine zanedbávaných, týraných a zneužívaných detí. Rodičia pre nich neznamenajú bezpečie, ale práve naopak.

5. Žiadne citové puto – deti boli po narodení opustené a detstvo prežili v ústavnej starostlivosti, kde sa o nich starali rôzne osoby. Dieťa nemá blízku osobu, ku ktorej by sa mohlo dlhodobo bezpečne pripútať a v dospelosti je u nich veľmi často diagnostikovaná porucha empatie a sociálnych vzťahov.

Na označenie bezpečného citového puta sa používa aj pojem istý attachment. Za neistý attachment sa považujú rozporuplné, vyhýbavé a dezorganizované-dezorientované citové putá.

Čo pre dieťa znamená, ak jeho citové puto nie je bezpečné?

Martinkova mama odišla z pôrodnice, keď mal štyri dni. Ďalšie štyri dni prežil na novorodeneckom oddelení a potom 5 mesiacov  v profesionálnej rodine. Adoptívni rodičia spomínajú na prvé dni takto: „Martinko odmietal jesť, bol totiž zvyknutý, že ho kŕmi iba profi-mama. Bol vážny. Tvrdili nám, že pri kúpaní rád špliecha. U nás to prvýkrát spravil po troch týždňoch. Aj po dvoch rokoch ešte stále pracujeme na vytváraní bezpečného citového puta.“

Dieťa si v prvých rokoch života vytvára vnútorný pracovný model, ako to nazval John Bowlby. Zahŕňa vnímanie samého seba, druhých, emocionálne a sociálne vzťahy a správanie.

Ako deti zažívame nekonečné množstvo interakcií s okolím a z týchto skúseností budujeme náš pracovný model, návod ako fungovať s druhými, ako reagovať na rôzne stresové situácie, či ako získať späť vnútornú rovnováhu. Takto fungujeme celý život, ale najdôležitejšie obdobie, v ktorom sa nastavuje náš vnútorný pracovný model, je vo veku do troch až piatich rokov.

Bowlby píše: „Rodičia by mali byť podporujúci, spolupracujúci a dodávať odvahu. Úlohou rodičov nie je len vytvoriť pevné bezpečné puto, ale tiež podporiť dieťa v jeho objaviteľských snahách tak, aby postupne získalo pocit vlastnej kompetentnosti, autonómie a schopností.“ (Citát z knihy Petry Vrtbovskej O ztraceném dítěti & cestě do bezpečí, str. 33.)

Deti sú v týchto prvých rokoch života bezbranné a nevedia sa logicky vysporiadať s traumami, ako napríklad odlúčenie od rodičov, náladovosť rodičov, odmietanie dieťaťa, absencia rodiča, či prehnane kritické hodnotenia. Zanecháva to v nich pocit, že nie sú hodné lásky, a príčiny hľadajú v sebe. Toto všetko vytvára stopu v ich vnútornom pracovnom modeli, ktorý zakladá rámec pre fungovanie dieťaťa v budúcnosti. Takéto deti si celým životom môžu niesť pocit neistoty a vnútornej nepohody.

Čo teda deti skutočne potrebujú? Milujúcich a starajúcich sa rodičov, ktorí budú citliví na potreby svojich detí. Rodičov, ktorí dajú dieťaťu zažiť, že svet je bezpečné miesto, v ktorom sa môžu na druhých spoľahnúť.

 

Katarína Danišková

Autorka je riaditeľka Inštitútu pre ľudské práva a rodinnú politiku

 

Článok vychádza z knihy O ztraceném dítěti & cestě do bezpečí, ktorú napísala česká psychologička Petra Vrtbovská. Petra Vrtbovská sa špecializuje na tému ranného psychologického vývoja, na poruchy attachmentu a terapiu komplexnej vývojovej traumy.

Ilustračná fotka: Flickr, Lulù e la mamma od Maria Grazia Montagnari, licencia CC BY 2.0

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo