Svätopluk a „Západ“.

Aký bol vtedajší „západ v očiach Slovanov? Jednoznačne to bol neúprosný nepriateľ, vyžadujúci vazalské platby, politickú poslušnosť a používajúci ekonomické embargo. Jedinou civilizovanou „nadstavbou“ bolo kresťanstvo. Lenže to nebolo multi-kulti ranné kresťanstvo, ale germanizované kresťanstvo bývalých Räuberhauptmannov. Nositeľmi kresťanstva sa stali vládcovia, ktorí sa aj pomocou cirkevnej organizácie zmenili na kráľov. Kresťanstvo 8. a 9.storočia bolo mocenským nástrojom a Frankovia  ho zneužívali v našom priestore na upevnenie svojej nadvlády. Krst pre Slovanov bol viac pokusom o záchranu života, než vierou v v Spasiteľa.

      Od roku 796 keď sa uskutočnila biskupská synoda na Dunaji až do príchodu Konštantína a Metoda v roku 863 kňazi zo Západu postavili v našom priestore niekoľko kostolíkov a vysvätili zopár kňazov. Kniežaťom Rastislavom pozvaní Byzantínci boli úplné iná „level“. Grécka misia za pár rokov vytvorila základy slovanskej kresťanskej vzdelanosti. Úspech Grékov na Morave si všimol tretí „hráč“, ktorý vstúpil do mocenského boja medzi Slovanov a Frankov – Rím. Vierozvesci dostali pozvanie do  Ríma a pápeži Hadrian II. a Ján VIII. využili administratívne skúseného Metoda v záujme šírenia Božieho slova a tiež aj v svojej politiky.

        Metód bol ustanovený arcibiskupom panónskym  v pozícii pápežského legáta a keď sa Svätopluk stal mocným slovanským vládcom,  stal sa arcibiskupom Mojmírovskej ríše, ktorú zvykneme nazývať Veľká Morava. Svätopluk vďaka Metodovi získal to, o čo usiloval Rastislav: „vlastného“ vzdelanca na najvyššom cirkevnom poste, množstvo klerikov z radov slovanskej elity a  pápežom potvrdenú vladársku suverenitu rovnú „Západu“.

      Hoci pápež Ján VIII. potvrdzuje, že Metod uctieva rovnaké cirkevne pravdy ako rímska cirkev, nie všetko na Morave bolo s rímskym „kostolným poriadkom“. Keď došlo k zmene na Petrovom stolci a najmä keď zomrel arcibiskup Metód nepodstatný spor o „filioque“ na Veľkej Morave sa stal vhodnou zámienkou pre zákaz používania slovanskej liturgie.V roku 885 priniesli list pápeža Štefana V. „Quia te zelo fidei“, v ktorom stálo:  „aby ani jedna prašivá ovca nenakazila celé stádo z našej moci rozkazujeme ich zadržať a ďaleko vyhnať od vašich hraníc“. Tradične sa ako podnet pre napísanie listu uvádza zlomyseľnosť „západného“ kléru a jeho nároky na územie Veľkej Moravy, ako na ich diecézny priestor. Tento argument môže stať za obsahom listu, ale neobstojí ako dôvod konania Svätopluka. Moravsky vládca mal dostatok moci, aby neposlúchol. Ale vládca Svätopluk rozkaz splnil a za pomoci západného kléru vyhnal Metodových žiakov. Nielen vyhnal, ale mnohých osobné slobodných mužov dovolil predať do otroctva. Týmto činom stratil všetky výhody vlastnej cirkvi a ešte si narobil nepriateľov medzi elitou v krajine. Nastáva zásadná otázka prečo? Čo malo vyššiu cenu než podpora vlastných?

      Odpoveď sa volá: „unicus filius“.  Oslovenie, ktoré pápeži používali pre cisárov a osoby rovnakej dôstojnosti. Prvýkrát ho použil pápež Ján VIII. V slávnom liste Industrię tuę z roku 880  .... Bolo povýšením moravského vládcu na cisársku úroveň ako vladára garantujúceho zámery Rímskej cirkvi v novej významnej oblasti. A keď pri jednaní s cisárom Karolom III. Tlstým v roku 884 vládca Svätopluk ani neprišiel o oči a ani ho neodvliekli do zajatia, Svätopluk nadobudol presvedčenie, že to tak naozaj je.

     V roku 885 zopakoval toto oslovenia vo forme „unicum et carissimum filium“ pápež Štefan V.. Bohužiaľ, práve v tom liste, ktorý nariaďoval vyhnanie Metodových učeníkov. List prišiel v čase, keď sa nakrátko zlepšili Svätoplukove vzťahy s Frankami, kráľ Arnulf vladcovi Moravy odovzdal Čechy a Svätopluk sa stal krstným otcom Arnulfovho syna, ktorý nosil jeho meno.  Moravský "král" iste nadobudol presvedčenie, že pápežská ochrana, „nemecký“ klérus a vlastná vojenská moc dotovaná výbojmi sú piliermi jeho moci.

      Svätopluk vyhnal každého klerika a vzdelanca, ktorého podozrieval  z neochoty podriadiť sa Rímu. Urobil čo mu „Západ“ nakázal a v krajine zostali cudzie „prašivé ovce“. Slovanskú cirkevnú vzdelanosť zavrhol a latinskú si nepodriadil. Nebolo to žiadne „priklonenie sa k Západu, k jeho jazyku  a vzdelanosti“ , ale bolo to sebecké a krátkozraké konanie typického stredovekého vladára. Nerozhodol v záujme našich predkov, ale výhradne vo svojom záujme. Vzdelanci s osobnou väzbou na obyvateľstvo a krajinu sú tmelom, ktorý spája. Strata vzdelancov je pre ľudské spoločenstva vždy katastrofou.

     Ako to už býva šťastné dni netrvajú večne a minca máva dve strany. Svätopluk zomrel a v krajine aj s prispením „Západu“ vypukla vojna medzi jeho synmi. Pretrvávajúce nepriateľstvo Frankov, útoky Uhrov, ktorým ochrana Svätého Petra  nič nehovorila a strata lojality významnej časti slovanskej elity, krajinu oslabila a Mojmírovská ríša zanikla.

     Z tých čias zostali v našich krajoch len legendy. Na „večne zaostalom Východe“ ale vznikli písomne doklady o živote Vierozvestcov, rozvinula sa slovanská liturgia, slovanské preklady, slovanskí vládcovia a ich mocné ríše. Zdroje slovanskej vzdelanosti tak silné, že o 1000 rokov podporili národné hnutie Slovanov a Slovákov. Áno, vznikol Panslavizmus, dnes také hnusne slovo. Vďaka slovanskému Východu a Masarykovmu ,,Pryč od Vídně, pryč od Říma.“,  môže dnes niekto vo vlastnom štáte a vo vlastnom jazyku mudrovať, ako je dobré, že sa podobáme „Západu“ a nie Ukrajine.

(Velkolepá olejomaľba Árpáda Fesztyho (1856 -1914) Bitka pri Bánhide. Zobrazuje boj maďarského vojvodcu Árpáda a veľkomoravského kniežaťa Svätopluka a ich vojsk. Je vystavena v reprezentačnej sale Podunajského muzea v Komarne.)