Ako Katolícka cirkev Wehrmacht požehnávala

V apríli 2020 vydala Nemecká biskupská konferencia (die Deutsche Bischofskonferenz, DBK) 23-stranový dokument „Nemeckí biskupi vo Svetovej vojne“ (nem. angl.).

Jeho jednoslovnou charakteristikou by mohlo byť niektoré z adjektív alebo ich prienik: rozumný, poctivý, odvážny, priamy, úprimný.

V nasledujúcich odstavcoch krátko predstavím jeho obsah a v závere sa pokúsim vystihnúť, v čom môže byť jeho posolstvo inšpiráciou i pre nás, členov a členky Katolíckej cirkvi na Slovensku. Nakoniec doplním krátku úvahu o požehnávaní.

Úvod

Na tlačovej konferencii uvádzajúcej tento dokument prítomní biskupi podčiarkli nasledovné:

„Nebolo to pre nás ľahké a vieme, že nám neprislúcha stavať sa do roly sudcov našich predchodcov. Žiadna generácia nie je oslobodená od časovopodmienených súdov a predsudkov. Napriek tomu tí neskôr narodení sa musia postaviť dejinám tvárou v tvár, aby sa z nich poučili pre súčasnosť i pre budúcnosť“, povedal predseda DBK, biskup Bätzing.

Biskup Wilmer, predseda komisie Justitia et Pax zdôraznil, že vtedy zo strany biskupov „nebola venovaná dostatočná pozornosť utrpeniu druhých. Vysporiadanie sa s dejinami je dôležitý predpoklad pre nový začiatok vo vzťahu medzi menšinami a Cirkvou.“

Viď poznámka č. 1 v závere.

Dr. Wilmer pokračoval: „Ako ukazujú archívy, biskupská konferencia bola v tom čase vnútorne zablokovaná: biskupi, ktorí chceli otvorene kritizovať politickú líniu Nacistického režimu narazili na princíp jednomyseľnosti a taktiež na vplyv predsedu konferencie kardinála Bertrama, ktorý chcel udržať obozretný, opatrný a vo verejnom vyjadrovaní zdržanlivý kurz, skrátka kurz vyhýbania sa riziku a nebezpečenstvu vo vzťahu k Ríšskej vláde.“

Dr. Kösters člen Rady pre súčasné dejiny pripomenul základné roznodnutie nemeckých biskupov v roku 1965 iniciovať komplexný výskum týkajúci sa konania Cirkvi v Nemecku v období Národného socializmu. Výrok vtedajšieho mníchovského arcibiskupa kardinála Döpfnera „Cirkev sa nebojí dokumentov!“ určil smer debaty podporovanej biskupmi. [Zdroj: dbk.de]

Viď poznámka č. 2 v závere.

1933-39

Dokument DBK spomína toto obdobie len stručne: Niekoľko týždňov po tom, čo nacistická strana prevzala moc, bol podpísaný Ríšsky konkordát (1933), ktorý nastavil podmienky nie jednoduchého mieru medzi biskupmi a nacistami.

Ďalej sa už dokument tomuto obdobiu nevenuje. Bude však užitočné uviesť krátko niektoré fakty týkajúce sa aj tohto obdobia.

Katolíci tvorili v tom čase asi 40% nemeckej populácie. V krajine s protestantskou majoritou niekedy čelili obvineniam, že nie sú "dosť" Nemcami kvôli podozreniu, že „prijímajú príkazy z Ríma“. [Porov. zdroj]

Mnohí nemeckí kňazi boli od začiatku voči nacizmu podozrievaví. Považovali nacistické idey sa anti-kresťanské, obzvlášť zdôrazňovanie rasy a nerešpektovanie hodnoty ľudského života. Katolícki kňazi svoj nesúhlas aj otvorene vyjadrovali, zároveň nabádali k veľkej opatrnosti. Obávali sa totiž otvorených fyzických útokov na členov cirkvi, najmä kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky.

Táto obava podnietila Vatikán, aby prediskutoval s Hitlerom možnosť dohody. Cirkev by sa zaviazala zdŕžať sa politických aktivít v Nemecku výmenou za prísľub ríše, že nebude prenasledovať Katolícku cirkev a jej členov.

Situáciu plasticky dokresľuje list Edity Stein, nemeckej filozofky židovského pôvodu (obrátila sa na katolícku vieru v roku 1922), ktorý napísala pápežovi Piovi XI. v apríli 1933:

Steinová odpoveď od pápeža nedostala, pričom ale vedela (poznámka v jej denníku z dec. 1938), že mu jej list bol doručený.

V júli 1933 bol teda podpísaný Reichskonkordat. Pre Vatikán to bol určitý úspech, pretože predtým žiadna vláda Weimarskej republiky by nebola ochotná podpísať takúto zmluvu uznávajúcu základné práva Katolíckej cirkvi. Štát jej o.i. garantoval právo na slobodné organizovanie bohoslužieb, rozposielanie pastierskych listov, vydržiavanie katolíckych škôl a majetku. Vatikán mal dôvod byť spokojný.

Ešte väčší dôvod na spokojnosť mal Hitler. Konkordát bol jeho prvou medzinárodnou zmluvou a výrazne zvýšil jeho vážnosť v Nemecku i v zahraničí. Veď veľká morálna autorita dôverovala jeho slovu.

Ale naozaj vo Vatikáne verili, že nacisti budú dohodu aj dodržiavať?

V mesiacoch a rokoch, ktoré nasledovali po podpísaní konkordátu, ho nacisti pravidelne porušovali. Rušili niektoré katolícke organizácie, konfiškovali cirkevný majetok, zasahovali do katolíckej tlače a väznili alebo vraždili duchovných a iných aktívnych členov Cirkvi.

Pápež však otvorene kritizoval nacistov až v roku 1937. Vtedy však bolo žiaľ už neskoro.

Dovtedy katolícka opozícia v Nemecku spočívala iba na viac-menej izolovaných aktivitách jednotlivcov, ktorí boli režimom ľahko odstrániteľní, nakoľko nemali ani podporu Cirkvi.

 „Ako mohli napríklad farári kritizovať kancelára, ktorého uznal ich pápež?" [Porov.  zdroj]

1939-45

Dokument DBK sa venuje téme postoja Cirkvi, a najmä jej predstaviteľov, hlavne v období národného socializmu v čase vojny. Poznámka: Nasledujúce odstavce až po Záver sú citátmi z tohto dokumentu DBK.

Dr. Bätzing v predslove podčiarkuje, že akokoľvek bolestivé sú tieto skúsenosti, poukazovať na ne je potrebné pre proces obnovy Cirkvi. Pretože úprimnosť je neoddeliteľnou súčasťou cesty nás kresťanov.

„O správnosti týchto zámerov nás utvrdzuje aj svedectvo sv. Jána Pavla II., ktorý pri vyznaní vín počas osláv Veľkého jubilea roku 2000 vyzval Cirkev na obnovu a očistenie svojej pamäte.“

Napriek silnému prenasledovaniu niektorých členov Cirkvi štátnymi štruktúrami a NSDAP bola Katolícka cirkev v Nemecku súčasťou vojnovej spoločnosti. Stovky duchovných sa ako terénni pracovníci zúčastňovali operácií Wehrmachtu, vykonávali pastoračnú službu ako divízni kapláni, kňazi v poľných nemocniciach i väzniciach.

Útokom nemeckých vojsk na Poľsko porušilo Nemecko normy medzinárodného práva a biskupi museli definovať svoju pozíciu voči tejto vojne.

Po skúsenostiach z rokov 1914-1918 si už nedovolili vojnu rozpútanú Nemeckom tak vehementne nazývať ako "spravodlivú".

Avšak bola nimi prijatá práve tak, ako predtým, teda vo vlasteneckom duchu. Povzbudzovali vojakov a veriacich k vernosti vlasti, k štedrej obetavosti za vlasť, k patriotizmu, poslušnosti a plneniu si povinností.

Útok na Sovietsky zväz bol spájaný s predstavou „križiackej výpravy“ proti „bezbožnému boľševizmu“. Táto predstava pridala vojne dodatočný náboženský akcent.

Biskupi skutočne nezdieľali radikálne ideologoické odôvodňovanie vojny nacistami (názor o hierarchii rás a pod.), ale ich slová posilňovali vojakov a vojnový režim a pridávali vojne ďalší/hlbší zmysel.

Nikto v Katolíckej cirkvi v Nemecku nepozdvihol hlas proti neslýchaným zločinom vykonaným na tých, čo sa ako „rasoví cudzinci“ stávali objektom diskriminácie a prenasledovania.

Až do 19. august 1943, kedy nemeckí biskupi zverejnili pastiersky list „Über die zehn Gebote als Lebensgesetz der Völker“, a až vtedy sa po prvý-krát verejne vyjadrili o nutnosti spätosti každého štátneho zriadenia s pravdou a Božím zákonom, o rešpektovaní bezpodmienečného práva na život a ochranu majetku, o práve na ochrana manželstva a rodiny. Požadovali spájenie poslušnosti s vernosťou svedomiu.

Nič to však nezmenilo na fakte, že vojaci boli naďalej vyzývaní k lojalite voči svojim povinnostiam.

Tí vojaci, ktorým skúsenosť vojny a nespútaného násilia prínášala vážne existenciálne otázky o zmysle toho všetkého a o Bohu, boli stále v značnej miere vystavení osamelosti (...) nenachádzajúc oporu vo vyjadreniach biskupov. So svojimi morálnymi dilemami boli ponechaní sami na seba. Jednoducho zostali sami, zamotaní v konfliktoch svedomia. 

Porov. poznámka č. 5 v závere.

Pozornosť a prejavy biskupov smerovali k (iluzórnej) zmene správania politického vedenia krajiny a k zaisteniu rešpektovania právnych dohôd. Zatiaľ čo im zverených veriacich aj naďalej viedli k čnostnému plneniu si povinností, teda v určitom stupni k „správnemu životu v živote falošnom“, auf ein richtiges Leben im Falschen. (Adorno)

Zlyhali v tom, že nepoukázali na diabolskú kompromitáciu sa so zločinmi a následnými útrapami. Nesú spoluvinu na vojne, pretože jej nepovedali jednoznačné „nie“, ale väčšina z nich zdôrazňovala/posilňovala vôľu v nej vytrvať.

To, že tento postoj bol nesprávny, nás neoslobodzuje od povinnosti vynaložiť úsilie na pochopenie ich konania v dejinnom kontexte. Pretože len tak sa dá vyhnúť pokušeniu rezignovať na porozumenie podstaty udalostí tých čias.

Cesty k porozumeniu

Venujme pozornosť niekoľkým faktorom, ktoré boli v tom čase typické pre Cirkev ako celok a obzvlášť pre konferenciu biskupov.

°1 Cirkev a vládna moc

Cirkev považovala štátnu moc za Bohom chcenú, Bohom ustanovenú autoritu a prejav jeho vôle. Hoci to nevylučovalo kriticizmus voči tým, čo mali zodpovednosť, samotný systém ako taký nebol spochybňovaný, nakoľko odpor voči štátnemu poriadku by sa simultánne chápal aj ako odpor voči Božej vôli.

Tieto názory, táto tradičná forma legitimizácie moci, mala určite bližšie k monarchistickým a autoritárskym štátnym systémom ako k liberálno-demokratickým formám štátneho zriadenia.

Uplatňovanie ľudských práv ako cieľ a základ všetkej legitimity štátnej moci sa ešte len pomaly začínalo rozvíjať v cirkevnom myslení.

A tak bol nemecký štát i po prevzatí moci nacistami, ktorých svetonázor biskupi kategoricky odmietli, stále považovaný za štátny systém, ktorý treba rešpektovať a chrániť. Toto viedlo Cirkev do ambivalentnej a čiastočne problematickej polohy voči pomerom v nacistickom totalitnnom štáte.

Viď poznámka č. 4 v závere.

°2 Spravodlivá vojna

Doktrína „spravodlivej vojny“ pridala do zmesi ďalšiu podstatnú časť. Táto doktrína, ktorá mala a má značný vplyv na vývoj medzinárodného práva – v rozpore s jej zámerom obmedziť násilie – sa čoraz viac stáva prostriedkom legitimizácie fyzickej sily v modernej dobe.

Ľudia si zvykli na používanie násilných prostriedkov. Aj keď od skúseností z prvej svetovej vojny zosilneli pochybnosti o etablovanom politickom prístupe k tejto doktríne, prispelo to k tomu, že väčšina kresťanov v prvej polovici 20. storočia v podstate nespochybňovala vojnu ako forma riešenia politického sporu.

Naznačené postoje k štátnemu zriadeniu a k myšlienke „spravodlivej vojny“ tvorili širokú základňu spoločenskej akceptácie zjavnej prítomnosti armády v každodennom živote.

Toto myslenie sa premietlo aj do obsahu vojenskej prísahy, ktorú musel každý vojak (od roku 1934) skladať Adolfovi Hitlerovi. Tí čo odmietli, boli brutálne persekvovaní a neskôr počas vojny dostávali drakonické tresty.

Katolícka cirkev v Nemecku mala v tom čase za sebou už dlhú cestu čo sa týka jej postoja k národu. Skúsenosť Kulturkampf-u a tiež potreba zviditeľniť svoju lojalitu k národu pokračovali vo svojom vplyve aj v období Národného socializmu.

Najmä počas vojny bolo pre chápanie vlasteneckej povinnosti úplne samozrejmé postaviť sa za svoju vlasť.

Versaillská zmluva bola taktiež Katolíckou cirkvou v Nemecku, a aj mnohými biskupmi, odmietaná a považovaná za veľké pokorenie. Zdôrazňované národné myslenie a cítenie prevládlo aj v tomto kontexte, čo vyvrcholilo súhlasom s inváziou do Paríža (1940).

V nacistickej propagande nadobudol mimoriadny význam boj proti boľševizmu najmä po útoku Nemecka na Sovietsky zväz v roku 1941. Odhliadnuc od rasového, ideologického významu mala táto propaganda značný potenciál na schvaľovanie aj zo strany predstaviteľov Cirkvi.

Pre lepšie pochopenie širších súvislostí spomeniem niektoré črty pontifikátu vtedajšieho pápeža Pia XI. ako ich uvádza cirkevný historik E. Duffy. (pozn. autora)

Na základe Ríšskeho konkordátu sa národno-socialistický režim snažil vytlačiť Katolícku cirkev z povedomia verejnosti a celkovo z verejného života a obmedziť ju len na úroveň „sakristiového kresťanstva“.

Zatiaľ čo nacisti zaujali taktický prístup k zákonu a k zmluvám a kolísali medzi inštrumentalizáciou a porušovaním systému právnych noriem, biskupi sa konkordátom stále cítili viazaní.

V neposlednom rade aj pre svoju vnútornú organizáciu biskupská konferencia nezvládla odpoveď na výzvy Národného socializmu, najmä na rasistickú ideológiu a následne na vyhladzovaciu vojnu, ktorú táto ideológia vyvolala.

Ukázalo sa, že konferencia je inštitucionálne príliš slabá na to, aby sa dosiahol účinný spoločný postup. Totižto iba jednomyseľne formulované uznesenia mali záväzný účinok a ani tie neboli v skutočnosti právne záväzné pre všetkých biskupov.

Navzájom divergentné predstavy o tom či a do akej miery sa má úloha biskupa transponovať do úradu strážcu spoločnosti, viedli k nevyhnutnému napätiu v úsilí o dosiahnutie vnútornej súdržnosti.

Porov. poznámka č. 3 v závere.

Fakt, že predseda biskupskej konferencie kardinál Adolf Bertram blokoval zmenu kurzu aj napriek stále dramatickejším skúsenostiam a trval na pokračovaní submisívneho postoja, učinil konferenciu biskupov neschopnú konať, dokonca ani v čase, keď v roku 1941 režim rozhodol o totálnej likvidácii Židov.

Až v auguste 1943 na svojom poslednom zasadnutí v čase vojny boli biskupi schopní sa dohodnúť na spomínanom pastierskom liste. Stalo sa tak po dvoch rokoch sporov, kým priniesli zásadné vyhlásenie obsahujúce výzvu na uplatňovanie ľudských práv.
 

Zdroj: wikimedia

My, nemeckí biskupi, sme dnes plní smútku a hanby voči obetiam a všetkým, ktorí si kládli existenčné otázky hľadiac tvárou v tvár zločinom vojny a ktorí nedostali primeranú odpoveď vo svetle viery.

Ako ubiehali roky, táto skutočnosť, že po značnú dobu nebol braný žiadny ohľad na utrpenie a obety iných – neposkytnúc žiadne verejné vyhlásenie – je obzvlášť zahanbujúca.

Postoje našich predchodcov v biskupskom úrade mali svoj prameň v spleti národných názorov tej doby (in den nationalen Zeitgeist) spolu s cirkevnými názormi o vzťahu medzi štátom a Cirkvou.

Dnes sa Cirkev považuje za povolanú a povinnú žiadať rešpektovanie dôstojnosti všetkych ľudí, keďže sú stvorení na Boží obraz, zasadzovať sa za ich neodňateľné ľudské práva, za morálne zásady týkajúce sa spoločenského poriadku a za všetko, čo slúži spáse duší. Musí to žiadať od každého štátu a akejkoľvek vlády a aj ona sama má prispieť k ich realizácii.

Záver

Toľko z dokumentu DBK. Niekoľko aktualizačných poznámok na záver.

(1) Slová o „nedostatočnej pozornosti (biskupov) voči utrpeniu druhých“ nám môžu pomôcť pochopiť dôvod zvýšenej citilivosti/pozornosti, s akou v súčasnosti Katolícka cirkev v Nemecku pristupuje k menšinám, aj sexuálnym.

(2) Nedávno sa šéfredaktor M. Hanus jemne dotkol témy "romantického nacionalizmu" v súvislosti s vojnovým Slovenským štátom. Pre súčasnú Cirkev na Slovensku je tá situácia v niečom možno podobná (v zmenšenej mierke) k tej, ktorú riešia v dokumente nemeckí biskupi: Čo sa týka postoja vtedajších predstaviteľov Katolíckej cirkvi v Slovenskom štáte k zločineckému nacistickému režimu.

V podobnom duchu, ako dokument nemeckých biskupov, sa nedávno vyjadril aj predseda KBS, arcibiskup B. Bober.

Nepochybne úprimné a chvályhodné slová. Hoci kvantita slov nie je najdôližetejšia, slová niečo hovoria. V porovnaní s 23-stranovým dokumentom sa predsa len ukazuje, že nemeckí biskupi zašli aj kvalitatívne oveľa ďalej správnym smerom.

Línia „Cirkev sa nebojí dokumentov!“ by mohla byť i pre nás vzorom. Rovnako to platí aj o spolupráci predstaviteľov Cirkvi s komunistickým režimom v bývalom Československu.

(3) Slová o „nutnosti jednomyseľne formulovať uznesenia“, o rozdieloch v chápaní úlohy úradu biskupa ako strážcu spoločnosti a rola samotného predsedu biskupskej konferencie, ktorý „blokoval mnohé veci“ nám poodhalili oponu.

Tento vhľad do vnútorného fungovania biskupskej konferencie nám pomáha chápať, prečo sa (pravdepodobne i dnes a aj naša) biskupská konferencia nevyjadruje otvorenejšie k dianiu v spoločnosti.

V podobnom zmysle výstižne o spoločných stanoviskách KBS k témam, ktoré sa dotýkajú politicko-spoločenskej oblasti napísal nedávno redaktor P. Rábara: „Biskupi nemusia vo všetkom nájsť zhodu. No dôležité je, aby vôbec povedali nahlas, čo si myslia. Už sa toho nemusia báť.“

Pozitívnym príkladom tohto „nebáť sa“ môže byť ostatná tlačová konferencia DBK po jesennom zasadnutí biskupov. Trvala hodinu a pol, sála bola plná novinárov a padali aj pálivejšie otázky.

Napríklad biskup Bätzing dlhšie hovoril o strane AfD, ktorá je aktuálne stále problematickejším prvokom nemeckej politickej scény. Predseda DBK dal úlne pokojne „na počkanie“ z pohľadu kresťanských hodnôt komentár na konkrétne činy tejto konkrétnej politickej strany. [video, zdroj: dbk.de] U nás (zatiaľ?) čosi nepredstaviteľné.

(4) Ohľadom diplomatického postoja predstaviteľov Katolíckej cirkvi k autoritatívnym režimom cirkevný historik E. Duffy konštatuje:

Tuná je i pomenovaný čiastočný možný dôvod, prečo sa aj dnes zdajú byť verejné vyhlásenia našich otcov biskupov viac diplomatické ako prorocké.

(5) Požehnanie môžeme chápať v užšom (dobrorečenie, modlitba príhovoru) a v širšom význame slova (odobrenie,  aprobácia, schválenie). Ako bolo spomenuté vyššie, stovky kňazov slúžili ako vojenskí duchovní, kedy samozrejme aj udeľovali vojenským jednotkám svoje požehnanie. Ohľadne konfliktu svedomia si to môžeme priblížiť nasledovne.

Zoom-in/zoom-out princíp

Ak zúmujeme „bližšie“ na jednotlivca, kňaz požehnáva v užšom zmysle, t.j. dobrorečí, prihovára sa u Boha a prosí za konkrétneho vojaka. Ak zúmujeme „ďalej“, jednotlivec, v tomto prípade vojak, je aj príslušníkom väčšieho celku, nejakej jednotky (čaty, roty, pluku, divízie, armády). Kňaz teda zároveň požehnáva aj v širšom zmysle – schvaľuje, odobruje poslanie tejto vojenskej jednotky. Ak sa však táto jednotka účastní útočnej vojnovej agresie (naviac vyvolanej kresťanstvu nepriateľskou ideológiou), tak tá jednotka porušuje Božie prikázanie „Nezabiješ!“. A akékoľvek ľudské konanie proti Božiemu prikázaniu Boha uráža, zraňuje.

Princíp zúmovania „bližšie-ďalej“ poukazuje na to, že žehnajúca osoba je pri požehnávaní zameraná na subjekt, ktorý je súčasťou širšieho celku nachádzajúceho sa v konkrétnom (sociálnom, ideovom, ideologickom) kontexte. Ten užší a širší význam požehnávania žehnajúca osoba nemôže od seba oddeliť. Teda umelo (subjektívne) môže, ale tým sa pridáva na nesprávnu stranu. Ľahko sa môže stať, že povzbudzuje k „správnemu životu v živote falošnom“. Kňaz nemôže žiadať od Boha požehnanie pre niečo, čo sa Bohu protiví a čo je v rozpore s jeho prikázaním.

 * * *

Prehlásenie: Zámerom článku nebolo nepriamo porovnávať príslušníkov Wehrmachtu k osobám žijúcim v tzv. iregulárnych situáciách. Autor sa stotožňuje s presvedčením, že tieto osoby treba prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim. Aj tieto osoby sú povolané plniť vo svojom živote Božiu vôľu.

Cieľom článku bolo abstrahovať všeobecný princíp vzťahujúci sa na požehnávanie osôb (tuná konkrétne príslušníkov Wehrmachtu), ktoré boli súčasťou širšieho kontextu (tuná nacistickej ideológie a útočnej vojenskej agresie) a viac-menej sa na ňom podielali aktívnou účasťou, kde tento kontext bol v evidentnom priamom rozpore s Božím prikázaním (tuná „Nezabiješ!“).

Úvodný obrázok: © Deutsche Bischofskonferenz, s láskavým dovolením.