Predstavme si, že v spoločnosti sú výrazne zastúpené dva postoje. Prvým postojom je „Kniha XY má byť povinná“ a druhým „Kniha XY nemá byť povinná“. Tipnite si, ktorý z týchto názorov je pravdepodobne hlásaný prevažne konzervatívcami a ktorý skôr liberálmi. Ak si myslíte, že prvý konzervatívcami a druhý liberálmi, tak máte zdravý úsudok. Tu by ste sa však „sekli“.

Akýmsi spôsobom sa podarilo presadiť takú interpretáciu, že konzervatívci sa usilujú o zákaz knihy Sekerou a nožom, kým liberáli sa pokúšajú tomu zákazu zabrániť. K tejto interpretácii došlo pomerne podrazáckym spôsobom – kde-tu sa písalo o zakazovaní, o cenzúre, znova o zákaze… A Týždeň taktiež, či už v článku alebo na facebooku.

Úlohou médií je najmä sprostredkovanie pravdy. Účelové zavádzanie, dezinterpretácia a klamanie je niečo, k čomu by seriózne médiá určite nemali klesnúť.

Pripúšťam, že možno naozaj niekto nevidí rozdiel medzi „nemá byť povinný“ a „má byť zakázaný“. V takom prípade ale treba vysvetľovať. Nepovinný a zakázaný nie je to isté. Naozaj to nie je to isté. Nepovinný znamená aj dobrovoľný a petícia, ktorá celý tento čudesný kolotoč naštartovala, si stanovila za cieľ zdobrovoľnenie knihy Sekerou a nožom – oproti tomu, aby bola povinná. Avšak liberáli, ktorí si obvykle zakladajú na slobode, možnosti voľby a obmedzovaní všelijakých príkazov, tu z ničoho nič začali zubami-nechtami presadzovať celoplošný príkaz, aby tí, čo chcú maturovať zo slovenského jazyka, museli prečítať Sekerou a nožom. A konzervatívcov, ktorí tu hája slobodu, liberáli označili za zakazujúcich cenzorov. Je na Slovensku verejná diskusia vôbec o hodnotách alebo záleží iba na tom, kto čo povie – ak niečo povie liberál, je to „dobré“, ale ak to povie konzervatívec (alebo, Boh chráň, katolík), je to „zlé“.

Aby bolo jasné, celá táto diskusia sa vôbec netýka toho, či je predmetná kniha kvalitná alebo nie. Ja osobne som presvedčený, že je, ale zároveň som presvedčený, že pre stredoškolákov povinná byť určite nemá. Médiami prebehlo stanovisko odbornej komisie ministerstva školstva, v ktorom je uvedené: „Komisia dospela k záveru, že dielo si vyžaduje dospelého čitateľa a zároveň erudovaného učiteľa, ktorý ho vie žiakom vysvetliť a viesť k nemu diskusiu.“

S úplnou vážnosťou: je splnená aspoň jedna z podmienok uvedených v stanovisku? Ak by kniha bola povinná, tak nielen pre dospelých, ale aj pre 17-ročných či azda ešte mladších žiakov. A snáď sú erudovaní učitelia na našich stredných školách naozaj takým bežným javom, že by sme ich brali ako samozrejmosť?