Prvá genocída 20. storočia bola genocída Arménov

Prvá genocída 20. storočia bola genocída Arménov

História ľudstva zaznamenáva udalosti pravdivo a bezodkladne. Zakrývať zlo sa podarí iba na dobu určitú. Ľudská bolesť a utrpenie zvlášť zostávajú trvalou výbavou ukrivdených a vždy sa nájdu svedkovia, ktorí pomôžu pravde vyplávať na povrch. Našťastie sa v dlhodobom horizonte ľudských dejín chorobná amnézia celej pamäti ľudstva nekoná.

Termín genocída je zložený z gréckeho slova „genos“ (rasa, národnosť) a latinského „cide“ (zabíjať). V doslovnom preklade to znamená „vražda národa“. Prvý krát v histórii ľudstva sa termín „genocída“ použil v súvislosti s vyvraždením arménskej menšiny a naplno ho definoval právnik Raphael Lemkin, keď povedal: „Vyhladenie Arménov v Osmanskej ríši počas prvej svetovej vojny pripravilo o život vyše milióna ľudí, ktorých deportovali a likvidovali v súlade s príkazmi osmanskej vlády“. Iróniou osudu bolo, že počas druhej svetovej vojny sa Lemkin stal tiež s ostatnými poľskými Židmi obeťou genocídy.

Izraelský expert Guttman v článku začiatok genocídy okrem iného uvádza:„...Nacisti zorganizovali masové vraždenie v doteraz nevídanom rozsahu a s bezprecedentnou „vedeckou“ krutosťou. Ale už aj pred tým sme v našom „osvietenom storočí“ boli svedkami grandióznej snahy vyhladiť celý národ. Nestalo sa to priamo v Európe, ale pred jej bránami a obeťami neboli „divoké kmene“, ale civilizovaný kresťanský národ...“.

Páchanie genocídy začína myšlienkami, ideami, určením cieľa, chvíľou, keď štát prijíma politický program, ktorý nepriznáva právo na existenciu určitej skupine ľudí a rozhodne sa ukončiť nielen jej fyzickú existenciu, ale aj existenciu jej jazyka, tradícií či kultúrnej pamäti. Vykonanie zločinu voči určitej skupine ľudí sa však už považuje za zločin proti celému medzinárodnému spoločenstvu a proti ľudskosti vôbec. Na to, aby ľudstvo zabránilo vzniku a páchaniu ďalších genocíd, je potrebné potrestať tie predošlé. Potrestať genocídu Arménov však bránila a neúnavne bráni turecká diplomacia.

Už počas turbulentných svetových udalostí začiatkom 20. storočia, kedy jednotlivé mocnosti hrali o svoje záujmy, sa sofistikovanosť tureckej diplomacie prejavila úspešným odsúvaním problému na vedľajšiu koľaj. Aj v súčasnosti sme svedkami mocenských praktík globálnych svetových hráčov a tak to bolo aj v roku 1917, keď prišli k moci boľševici a Sovietske Rusko vstúpilo na medzinárodnú scénu. Vyvolalo to globálne antagonistické súperenie sociál - imperializmu proti klasickému západnému imperializmu. Veľká Británia začala koketovať so včerajším nepriateľom s úmyslom nasmerovať turecký nacionalizmus proti Sovietskemu zväzu. Aj Sovietske Rusko sa začalo pripravovať na spoluprácu s Osmanmi a zvrhlo arménsku demokratickú vládu, sovietizovali Východné Arménsko, pokračovali v spolupráci s kemalistickým režimom, ktorý sľuboval uskutočniť v osmanskom Turecku zmeny socialistického charakteru. Nasledovalo podpísanie množstva dohôd vrátane Moskovského dohovoru z roku 1921, ktorý znamenal pohromu pre Arménov a víťazstvo pre tureckú diplomaciu. Stalin následne vyjadril solidaritu s vrahmi Arménov a zachránil ich pred medzinárodnou zodpovednosťou za vykonané zločiny. Sovietska politika „rozdeľuj a panuj“ pomohla v tom čase ukontrolovať jednotlivé národy. „Na zlomových líniách medzi civilizáciami leží mnoho bývalých sovietskych republík, a to čiastočne preto, že sovietska vláda ich tvarovala priamo za účelom rozdelenia republiky – ruský Krym tak patrí Ukrajine, arménsky Náhorný Karabach zase Azerbajdžanu“ (Huntington, 2001, s. 156)“. Niet pochýb, že následky Stalinovej politiky zasahujú aj do dnešnej geopolitickej štruktúry tohto regiónu.

Vtedajšie mocnosti, spojenci z Trojdohody, ale i novovzniknuté Rusko, obetovali potrebu znovunastolenia vlády práva a spravodlivosti pre svoje politické záujmy. Pustili sa do obchodovania so zločincami a pamiatku, práva a záujmy obete využili ako „platobný prostriedok“ pri politickej hre.

V tej dobe, ktorá bezprostredne s genocídou súvisela, sa v medzinárodnom meradle nedostávalo spravodlivosti navrch. Nepodarilo sa usvedčiť vrahov zo zločinu ani po dôkazových materiáloch (film o arménskej genocíde „Ravished Armenia“ z roku 1919 podľa skutočného príbehu 16 ročnej Aurory Mardoganyan, ktorej rodinu zavraždili pred jej očami. Dievča predali do otroctva, odkiaľ sa jej podarilo ujsť). Ani fotografie vyhladovaných matiek s deťmi, jednotlivo a masovo popravené obete, malé deti, ktorým odtrhli kus mäsa alebo odčlenili nohu v oblasti kolena, nepohli svedomím páchateľov. V období pred druhou svetovou vojnou napísal rakúsky antifašista F. Werfel svoj príbeh o epizóde z Musa Daghu, aby varoval pred novými aktmi genocídy. Nepotrestané násilie plodilo nové násilie, metódy zabíjania sa zdokonaľovali. Možno sa metódy vraždenia Arménov zdajú primitívne, veď vtedy ešte plynové komory neexistovali, ale všetky elementy arménskej genocídy použili a na maximálnu mieru zdokonalili nacisti.

Následky dlhodobej absencie spravodlivosti voči utrpeniu Arménov na medzinárodnej scéne povzbudzovali tureckú vládu vo vynakladaní maximálneho úsilia na marginalizáciu témy arménskej genocídy a treba povedať, že postoj vlády sa od čias Mladoturkov a Kemala Atatürka doteraz vôbec nezmenil. Menia sa len techniky propagandy, ktoré sú viac a viac sofistikovanejšie. Pozitívnym faktorom v tejto veci je reakcia tureckej inteligencie na zavraždenie arménskeho novinára Dinka tureckým nacionalistom (2007), keď na jeho pohrebe tisíce Turkov vyšli do ulíc s plagátmi „Aj ja som Dink“, „Aj ja som Armén“.

V poslednej dobe uverejnený prejav tureckého premiéra Erdogana chce vzbudiť dojem, že ide o ospravedlnenie za spáchanú genocídu. Pozorným čítaním textu je však jasné, že Erdogan genocídu opäť poprel. Hovorí sa o otvorených archívoch akoby sa Turecko chcelo prezentovať ako demokracia západného typu a to aj popri systematickom zatváraní ľudí za vyjadrený názor. Pozoruhodná je však skutočnosť, že na adresu tureckého premiéra zľahčujúceho zločin genocídy nezaznela z úst svetových lídrov žiadna kritika.

Na mnohé vyhlásenia popredných svetových osobností a menovanie krajín, ktoré genocídu uznali, nie je v tomto blogu priestor. Pre nás je v tejto súvislosti najdôležitejší fakt, že Slovenská republika uznala genocídu Arménov 30. novembra 2004. Slovensko tak prejavilo záujem o osud iných národov v túžbe po spravodlivosti a pravde. Pretože ako už raz povedal Galilei „dve pravdy si nikdy nemôžu odporovať“. Dokument predložil František Mikloško a po búrlivej diskusii ho schválil parlament vedený predsedom SNR Pavlom Hrušovským. Bol to odvážny čin, ktorý bude navždy zdobiť politické aktivity KDH v jeho hviezdnom období.

Nech je pre celosvetové spoločenstvo povzbudením fakt, že pápež Ján Pavol II. rovnako aj pápež František, uznali vraždenie arménskych kresťanov za genocídu. Pápež František dokonca ešte ako arcibiskup Bergoglio vyzval Turecko, aby uznalo genocídu ako „najväčší zločin osmanského Turecka spáchaný proti Arménom a celému ľudstvu“. V rozhovore s jednou obeťou genocídy povedal: „prvá genocída 20. storočia bola genocída Arménov“. Napokon onedlho pápež František absolvuje apoštolskú návštevu Arménska, ktorej súčasťou je aj návšteva Národného pamätníka arménskej genocídy v Jerevane.

Nám nezostáva iba dúfať, že raz turecká strana prizná zločiny osmanskej vlády tak, ako to urobilo po druhej svetovej vojne Nemecko. Veď stratené životy sa nedajú navrátiť. Ale čestná sebareflexia a uznanie viny môžu zmyť špinu minulosti a zjednotiť každý národ. Lebo „hovoriť pravdu v čase všeobecného klamu je revolučný čin“ (George Orwell).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo