Nežiadúce ovocie okupácie

Ruská diplomacia totiž pozná iba „kto z koho“, čo v praxi znamená „kto bude ďalší“. A treba si pripomenúť výrok, že „kto sa bráni, vedie vojnu. Kto kapituluje už dopredu, vojnu nevedie“. Podľa Besançona Rusi takého pochvália  a povedia o ňom, že je „realista“. Čechoslováci boli realisti v roku 1968. A boli nimi aj v roku 1938. Nie celkom pochvalné pripomenutie nášho výročia, ale je „realistické“.

Okupácia Československa v roku 1968 bola pre nás všetkých veľkým šokom. Neverili sme, že vojská bratských národov prekročia naše hranice. Aj neúspešné snahy našich vládnych predstaviteľov vysvetliť Sovietom, že nešlo o zmenu, ale iba o vylepšenie existujúceho režimu, sme pochopili. Veď myšlienku slobody krajiny a úplnej zmeny sa nikto neodvážil ani len vysloviť. Taká pevná bola nad nami sovietska ruka. Čo nám pripadalo za ťažko bolo zmarenie poľudšťovania komunistického režimu, ktoré nestroskotalo iba vstupom cudzích vojsk. Príčinou bolo aj rýchle podriadenie sa novej situácii, prevrátenie kabátov u tých, od ktorých by sme to vôbec nečakali. I keď sa zdalo, že odpor bo veľký, stačila krátka doba politického tlaku a presvedčenie myšlienke slobody najviac oddaných ľudí sa úplne zmenilo. Priznám sa, že práve tento moment tragikomickej premeny politikov, ktorým sme dôverovali, vzbudil vo mne v tom čase najväčšiu traumu môjho života. Aspoň v oblasti politickej som stratila dôveru v ľudí a politiku som sledovala s nechuťou a veľkým sebazaprením Nepopieram, že krátke obdobie demokratizačného procesu vyvolalo nadšenie a zostalo zapísané v historickej pamäti národa.  Veď zmena tu naozaj bola. Odstránila sa cenzúra, uvoľnili sa cesty na Západ, obnovili sa aktivity cirkvi, povolilo sa drobné podnikanie. O to všetko sme však prišli vtedy, keď sme prijali okupáciu ako dočasné riešenie a uverili sme klamstvám a lži.  Tento boj so zlom sme nevyhrali. Bol to prehratý boj. Nasledovné 20 ročné normalizačné obdobie spotvorilo myslenie ľudí a podriadenie sa mocným za každú cenu vstúpilo do našej genetickej  výbavy. Dodnes sa nevieme vyrovnať s následnou normalizáciou, ktorá intenzívnou masážou komunistických médií podporovala klamstvá, dvojtvárnosť, udavačstvo a neúprimnosť vo vzťahoch na pracoviskách a v rodinách. V mnohom sa normalizačná mentalita prejavuje ešte aj dnes v našich volebných preferenciách.

My svedkovia roku 1968 môžeme s úctou vzhliadať na hrdinský ukrajinský národ.  Postaviť sa na odpor okupantovi nasadením vlastných životov a vytrvalo bojovať za slobodu a nepodriadiť sa mocnému predátorovi, je obdivuhodná vlastnosť. Arcibiskup Ševčuk považuje za absurdné, aby sa politické ciele dosahovali vojenskými prostriedkami. A o tom je celá ruská invázia. Vyhlásia politický ciel a použijú slogan „nepočítame naše náklady“, čo znamená iracionálnu krutosť vlastných vojakov pri plnení politického nariadenia, ktorým je rozkaz. Je to veľmi smutný princíp. Ševčuk doslovne označuje túto svätokrádežnú vojnu za diabolskú. Ukrajina si je vedomá svojej identity natoľko, že sa sama považuje za európsky národ. Obety na životoch prináša pre európske hodnoty. Túžbou Ukrajiny je reaktivovať EÚ novou vibráciou, ktorá nie je iba o ekonomike, ale aj o princípoch ľudskej dôstojnosti zdôrazňuje arcibiskup Ševčuk. Chápeme túžbu Ukrajiny uchovať si svoju reč a kultúru, na čo má právo každá krajina na svete. V túžbe po mieri v pravde a spravodlivosti, bez ktorých je mier iba ilúziou, zomierajú každodenne ukrajinskí vojaci a civilisti. Budúcnosť Ukrajiny je vykúpená krvou. Je zárukou očisty národa a devízou pre budovanie lepšieho sveta. Veď obeta v dnešnom sebeckom svete, kde z nadmerného dostatku strácame zdravý rozum a umelo deformujeme samých seba, je obeta vlastných životov za „vyšší princíp“ výnimočným prejavom odvahy statočnosti.