Ako rozmýšľať nad dobrými radami od Boha

Zamyslenie k evanjeliu tejto nedele nájdete tu a k druhému čítaniu tu. 

Liturgická kompozícia biblických textov nedieľ „cez rok“ sa už tradične točí okolo evanjeliového úryvku. Tentoraz ním je tá časť „Reči na vrchu“ z Matúšovho evanjelia (5, 17-37), v ktorej Ježiš vyjasňuje svoju pozíciu voči Mojžišovmu Zákonu a sám vystupuje ako nový zákonodarca, či aspoň ako jeho vrcholný vykladač. Hneď v úvode k svojej interpretácii podáva kľúč: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť,“ (5,17) na čo si následne vypočujeme prvé štyri z jeho šiestich „antitéz“. V nich podáva svoj pohľad na jednotlivé príkazy Tóry použijúc formulu: „bolo povedané, no ja vám hovorím“. V židovskom prostredí totiž ide o veľmi dôležitú otázku. Akú váhu a význam majú všetky príkazy a zákazy obsiahnuté v Tóre? Postavenie tejto témy podčiarkuje aj skutočnosť, že takáto sebareflexia Písma nad sebou samým sa nachádza na mnohých miestach v samotnom Starom Zákone a nenecháva ľahostajnými ani autorov toho Nového (osobitne Pavla). Ako príklad sa nám ponúka prvé čítanie zo Sirachovca (15, 16-21), kde mudrc poúča o tom, ako sú Pánove prikázania pre ľudí užitočné a uskutočniteľné. A k tomu aj niekoľko veršov (1-2. 4-5. 17-18. 33-34) zo Ž 119, ktorého hlavnou témou je meditácia o živote s Božím slovom – Tórou.

Akú váhu a význam majú všetky príkazy a zákazy obsiahnuté v Tóre?Zdieľať

Pri pohľade na čísla vybraných veršov, ktoré sú od seba značne vzdialené, by sme sa mohli neveriacky spýtať: Naozaj má celý tento monumentálny žalm jednu tému? Úprimná odpoveď znie: Áno. Ako to? To vychádza z jeho štruktúry. Pri prvom čítaní jeho prekladu totiž ide iba o nekonečný zoznam výrokov, v ktorých sa obmieňa slovo Zákon (Tóra) s jeho synonymami. V skutočnosti však pred sebou máme náboženskú báseň s hlbokým použitím literárnych prostriedkov aké používala staroveká hebrejská poézia. Niet tu priestoru objasňovať všetky, no potrebné je spomenúť aspoň jednu základnú črtu. Ž 119 je vrcholným príkladom akrostickej poézie v rámci Žaltára. Sem patria žalmy (9. 10. 25. 34. 119. 145), ktorých verše či strofy v originálnom hebrejskom znení začínajú za radom jedným z 22 písmen hebrejskej abecedy. Výhodou takejto formy bolo, že sa text dal ľahšie zapamätať, čo niekedy malo za cenu to, že sa trieštila jednota jeho obsahu. V prípade Ž 119 sa to prejavuje v zdanlivej monotónnosti. Poňatie tejto techniky sa v ňom totiž prejavuje na ešte násobnej úrovni. Skladá sa z 22 strof po 8 veršov. A každý verš jednotlivej strofy sa začína rovnakým písmenom. Pre ilustráciu na lepšie pochopenie: verše 1-8 začínajú písmenom alef (א); verše 9-16 začínajú písmenom bét (ב); atď...

No podobne ako pri ruženci je jeho pôvodným účelom to, aby sa tento text iba nečítal, ale modlil a prešiel postupne do formy meditácie.Zdieľať

 Z vyššie povedaného by sa dalo posúdiť, že pri Ž 119 pred sebou máme akési lingvisticko-textové cvičenie, ktoré je navyše kvôli svojej dĺžke pre bežného čitateľa atraktívne asi tak, ako je ruženec pre vlažného katolíka. No podobne ako pri ruženci je jeho pôvodným účelom to, aby sa tento text iba nečítal, ale modlil a prešiel postupne do formy meditácie. Meditácie nad hodnotou Božieho slova (Zákona/Tóry) v živote žalmistu/modliaceho sa.

Niektorí usilovní odborníci si dokonca dali tú námahu a v kvante textu rozoznali štruktúru, ktorá delí žalm na jednotlivé tematické celky ako: kráčanie po ceste zákona, nárek a prosby žalmistu, ťažká i nádejná minulosť žalmistu, sila Tóry vs. bezmocnosť žalmistu, záchrana cez Zákon a pod. (Konkrétne to všetko možno nájsť v Komentári k tomuto žalmu z r. 2019.) Toho sa tu budem pridržať ďalej aj ja.

Liturgické verše 1-2. 4-5. tak patria k prvej časti žalmu (vv. 1-16), ktorej téma je: „Tóra ako cesta blažených a túžba kráčať po nej“. Najprv nám teda zaznieva vôbec samotný úvod celého žalmu, ktorý predstavuje dve blahoslavenstvá. Prvý verš, ktorého modifikovaná forma v liturgii plní aj úlohu responza, považuje za blažených tých, čo kráčajú bezúhonne podľa Pánovho Zákona. Na opis správneho konania sa tu používa v Biblii veľmi často používaný obraz kráčania po ceste. Kvalita cesty v časoch, kedy neexistovala infraštruktúra, mapy a ani GPS navigácia, mohla rozhodovať nielen o nájdení cieľa a dôjdení doňho, ale aj o samotnom prežití cestujúceho. Druhý makarizmus (odborný termín pre blahoslovenstvo) patrí tým, ktorí sa takouto cestou ako návesťou pre svoj život nielen riadia, ale ju v podobe Pánových prikázaní aj proaktívne vyhľadávajú. Predstavené skutočnosti potvrdzuje aj druhá liturgická strofa. V. 4 konštatuje, že na to, aby boli tieto prikázania pre človeka užitočné, musia sa zachovávať verne. Zlá odbočka, či zanechanie cesty môže skončiť naozaj zle. No kto to takto verne dokáže? Preto v následnom verši žalmista vyjadruje túžbu, aby sa mu takéto nevybočenie z dobrej cesty verne darilo.

Boh nám teda skrze zjavenie svojej vôle – slova - zákona chce ukázať, že pre nás chce dobro.Zdieľať

 Ďalšie liturgické verše (17-18. 33-34) môžeme zaradiť do časti žalmu, kde prím hrá nárek, prosba a dôvera žalmistu (17-48). Celá časť začína imperatívom smerom k Bohu, čo je vlastne prosba o nekonkretizované dobro (štedrosť, odmenu), ktoré pomôžu žalmistovi ďalej žiť v spôsobe zachovávania Božieho slova. Prosbu obsahuje aj následný verš 18. Tá sa nezvyčajne týka očí žalmistu, ktoré môže jedine Boh otvoriť (odkryť) tak, aby mohli pozorovať (hľadieť na) divy Zákona. Pod očami sa tu zjavne myslí duchovný zrak a pod divmi tajomstvo, ktoré nemožno pochopiť jednoduchým čítaním litery. Verš 33 sa vracia k téme cesty, ktorú sme vnímali už v prvých veršoch. Prosba sa týka tej okolnosti, keď je takáto cesta veriacemu zahalená. Žalmistovi totiž chýba schopnosť chápania (pochopenia), ktorú spomína v nasledujúcom verši. Pochopiť a dodržať Zákon tak teda nie je samozrejmé. Ide o dar, ktorý si treba najprv vyprosiť.

Toľko zopár poznámok na pochopenie toho, čo budeme počúvať. Boh nám teda skrze zjavenie svojej vôle – slova - zákona chce ukázať, že pre nás chce dobro. Dobro, ktoré dosiahneme vtedy, ak budeme toto slovo zachovávať. Slovo, ktoré sa musíme naučiť zachovávať. Nie je to automatické. Ide o dlhý celoživotný proces. Dlhší ako prečítanie celého Žalmu 119.

Lukáš Durkaj

Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta.

Foto: wikimedia